Nákazlivá choroba
Každý rok nás prenasledujú virózy, chrípky, soplíky. Sú síce nepríjemné ako tŕň v päte, ale po pár pretrpených dňoch to predsa len vzdajú a dajú sa na ústup. Okrem nich však na nás číhajú aj oveľa nebezpečnejšie nákazy, ktoré sa v nás môžu usídliť na dlhšiu dobu ako len pár dní.
Pred pár rokmi som pracovala v medzinárodnej spoločnosti. Neveľká pobočka na Slovensku zamestnávala ľudí vo viacerých oboroch. Okrem obchodníkov tu pracovalo niekoľko ekonómok, servisných technikov a firma mala aj svoje marketingové oddelenie.
Keď som vyhrala celkom zdĺhavý, niekoľko kolový konkurz bola som na seba hrdá. Nemala som prakticky žiadne skúsenosti, ale v práci sa mi začalo rýchlo dariť. Kolegovia ma chválili, bola som obľúbená, vedenie mi zverovalo dôležitejšie a samostatnejšie úlohy. Mohla som naplno rásť. Spoločnosť sa presťahovala do nových priestorov, dostali sme novú, priestrannú kanceláriu, sedela som v nej s milou kolegyňou, s ktorou sme si skutočne rozumeli. Veľa ma naučila, mali sme podobný spôsob humoru, často sme sa nasmiali.
Po jednej veľkej akcii, na ktorej organizácii som sa podieľala som dostala aj veľmi slušné odmeny, myslím, že mi dokonca plánovali zdvihnúť plat.
Napriek tomu, napriek všetkým výhodám, ktoré si dnes už dokážem objektívne zhodnotiť som sa tam nakazila veľmi nebezpečnou „chorobou“ menom skepsa. V tejto spoločnosti sa totiž napriek snahám konateľa motivovať zamestnancov všemožnými spôsobmi šírila nespokojnosť ako mor. Najskôr to bola nefungujúca klimatizácia, nespravodlivé ohodnotenie, uštipačná poznámka či lenivý kolega. Neskôr zlý kávovar, odutá sekretárka, neodovzdané podklady… stále bolo na čo nadávať v kuchynke.
Podobné malichernosti sa riešia snáď všade a môžu byť celkom neškodné pokiaľ nepresiahnu rámec drkotania pri káve. Lenže tu si na to ľudia zvykli a zvykli si tak, že už bez klebiet a intríg nevedeli žiť. Ak sa do takejto pavučiny zamotáte, nevidíte ju, drží vás pevne a poťahuje raz na jednu raz na druhú stranu, no vy to ani netušíte. Napokon podľahnete dojmu, že hladomor a vojna sú nič v porovnaní s vašim trápením a poviete si dosť! Takto hlúpo sa v dnešnej dobe snáď nenecháte vykorisťovať.
Napokon sme sa s manželom rozhodli odísť do iného mesta, takže môj odchod z tejto spoločnosti bol spečatený. Keď som odchádzala, cítila som sa ako víťaz, ktorý zanecháva plačúce davy a odchádza za lepším životom. Kolegovia mi hovorili ako mi závidia, ako sa budem mať dobre a ako sa určite rýchlo uplatním.
Vytriezvenie na seba nedalo dlho čakať. V novej práci som zistila, čo je skutočný stres a tlak, zrazu ma nikto neobdivoval, bola som iba číslo. Za tri mesiace som si stihla našetriť zdravotné problémy, sklamanie a frustráciu z nového sveta, ktorý som pred tým nepoznala.
S odstupom času som vďačná za túto skúsenosť a s nostalgoiu spomínam na tých, ktorí neroznášali iba kyslé sliny, ale snažili sa bojovať so skepsou a pesimizmom. S touto nákazlivou chorobou sa však bojuje veľmi ťažko. V dnešnej dobe si ľudia veľmi zvykli nadávať, predovšetkým ak sa vôbec nemajú zle. Proste sa nudia, tak si niečo vymyslia, „a ak ma šéf bude štvať, tak pôjdem inde, veď dneska je roboty všade dosť.“ Ale pozor! Skepsa je choroba zákerná, môže v človeku zahnívať a šíriť sa po celej rodine, priateľoch, milencoch… A všetko sa tak ľahko vymeniť nedá.
Ak vás zaujíma ako dopadol tento príbeh, tak dnes už mám zase dobrú prácu s jedným rozdielom, dnes už som za ňu vďačná, lebo viem, že spokojnosť pramení v nás.
Želám vám veľa spokojných chvíľ a milých kolegov.
