Kvalitný rock´n´roll v roku 2018 – vybrané exempláre

A FOREST OF STARS – Grave Mounds And Grave Mistakes

Dostanete šialený nápad – chcete poslucháča preniesť v čase do viktoriánskej Británie, no neviete nič, iba hrať black metal. Máte? Dobre. Pre kreatívny proces sa to samo osebe ukáže byť obmedzujúce, tak si pomôžete flautou, sláčikmi, čistými spevmi. Ste partička bláznov, ktorí koncertujú v kostýmoch imitujúcich dobové oblečenie, no hlavne – vaše predstavy o hudbe sú pokrútené rovnako, ako váš mozog samotný. A preto sa vám podarí vytvoriť podivuhodnú, strhujúcu nahrávku, ktorá vás prevedie zastrčenými tmavými uličkami daždivého anglického mestečka schovaného v tajomnej hmle.

Všetkých, ktorí po prečítaní výrazu „black metal“ znechutene, unudene, pohoršene, či pobavene scrollujú preč, pozývam zažiť túto neobyčajnú nahrávku. Je na míle vzdialená tomu, čím je black metal v očiach verejnosti stále reprezentovaný. Pravda, na piatej nahrávke „Forestov“ nestratil čierny kov nič zo sonickej asertivity, ktorá je mu navždy prirodzená – tým sa bude treba prehrýzť. Avšak variabilita, nápaditosť a sujetové hračičkárstvo autorov sú najlepšou možnou ilustráciou toho, kam sa veci posunuli.

CRIPPLED BLACK PHOENIX – Great Escape

Blues ako prostriedok k vyjadreniu obáv zo sveta, v ktorom sme sa ocitli – to je to, čo Justinovi Greavesovi a spol. ide dokonale. Briti sa každý druhý rok neúnavne pripomínajú s novým materiálom a napriek tomu, že väčšinou sa medzičasom stihne ich zostava zásadne obmeniť, je každé ďalšie putovanie krajinou ľudskej hlúposti a pokleskov zážitkom. Emotívnosť ich muziky ešte pred 10 rokmi stavala na pinkfloydovských základoch, od tej doby sa ale z Fénixa stala jednotka sui generis, ku ktorej začínajú žurnalisti pripodobňovať iných. Dlhé nahrávky vhodné pre chlípanie teplého čaju v gauči sú ozvláštnené častými výletmi do sveta filmovej hudby. Predchodca aktuálneho diela možno až príliš tlačil na rockovú strunu, čím sa vymykal minulosti. Na novinke sa „Kripli“ vracajú k náladovosti, ktorá ich medzi insidermi „preslávila“ a vôbec nikam sa neponáhľajú. Nahrávka je to rozvláčna, vyžaduje od vás vhodný mindset a skladby väčšinou nezasahujú prvým výstrelom. Musíte si dopriať trochu času a počúvaním rozviazať zopár rafinovaných uzlov – potom vám odhaľovanie štruktúry kompozícií začne byť príjemnou zábavou a pohladením duše zároveň.

EMMA RUTH RUNDLE – On Dark Horses

Maličký label Sargent House rodí v poslednej dobe šťavnaté ovocie. Okrem jednej z vlajkových lodí – Chelsea Wolfe – dnes bude reč o jej civilnejšie sa prezentujúcej „sestričke“. Emma mimochodom figuruje ako gitaristka post-rockových RED SPAROWES, ktorí však pauzujú už 9 rokov. Medzitým sa ona ventiluje vo vlastnom projekte MARRIAGES, kde to vie riadne osoliť. K tomu stihla vydať už tretiu sólovku a jej silne folkový podtón dáva tušiť, že tvrdý rock je len jedna z mnohých vecí, ktorými sa kŕmi. V jej dielach však tá pre nás príťažlivá potemnelosť nenápadne preráža na povrch, ako keď v hanblivo sklopenom červenajúcom sa úsmeve sympatickej slečny ucítite štipku podpovrchovej koketérie. Opadané lístie sa vyhrieva na zubatom slnku, fotogenicky lemujúc vyšliapané lesné cestičky. Doba je rýchla a my sme nútení žiť svoje životy spôsobom, ktorý nám bráni zastaviť sa a v pokoji si vychutnať veci tak prozaické, ako je napríklad dobrá muzika. Emma nás k tomu pozýva a zamat v jej hlase núti na chvíľu spokojne zatvoriť oči. Fakt, že predchádzajúci „Marked For Death“ prekonaný nebol, nech vás nerozrušuje. Alebo radšej áno – porovnajte si ich. „She is such a treat!“

FORGOTTEN SILENCE – Kras

U Moravákov kvalita zvykne prevyšovať kvantitu a keďže títo páni patria k tým, ktorí večer odohrajú koncert a zbalia svoje fidlátka, aby ráno mašírovali do „normálnej“ práce, trvalo šesť rokov, než sa ohlásili s novou doskou. „Kras“ je oslavou Krasu Moravského, a to prostredníctvom obsahovo príťažlivého a neobyčajného soundtracku k putovaniu jaskynným systémom. Problémom „Krasu“ z pohľadu typického konzumenta komerčnej hudby je jeho nestráviteľnosť, spôsobená profesorskou inštrumentáciou a elitársky pôsobiacou kompozíciou. Jedná sa o muziku určenú fanúšikom progresívneho rocku, takže hlavne ľuďom, ktorí si občas chcú pustiť hudbu, v ktorej sa budú rýpať, objavovať a občas riešiť konštrukčné rébusy – v terminológii videohier by som to pripodobnil k tzv. adventúram obsahujúcim množstvo hlavolamov, ktoré musíte vyriešiť, aby ste sa v deji a aj v chápaní súvislostí posunuli ďalej. Ukážka v štýle Poliakov RIVERSIDE ešte pôsobí „neškodne“. Vedzte však, že je to len tá najstráviteľnejšia kompozícia zo všetkých šiestich, ktoré sú na ploche slabej hodinky na vás nastražené. Aleluja za to, že sa s muzikou dnes ešte niekto chce takto pidlikať! Všetka česť a klobúk dolu jedinému (skoro) domácemu zástupcovi.

IVAR BJØRNSON & EINAR SELVIK – Hugsjá

Už druhá kolaborácia Einara Selvika (WARDRUNA) a Ivara Bjørnsona (ENSLAVED), ktorých spoločný projekt otvára dvere do archívu nordického folklóru. Folkové elementy si uzurpovali prakticky celé javisko, Ivarov vklad „metalistu“ spočíva predovšetkým v prekvapivo variabilnej rytmike, dôstojne sekundujúcej Einarovmu čarovnému „pesničkárstvu“ – v niektorých prípadoch sú obe zložky zdrojom strhujúceho pnutia. Hodina pútavo hĺbavého materiálu nie je žiadnym prvoplánovým kĺzaním na aktuálnej vlne popularity škandinávskeho folklóru v metalovej komunite. Obaja produktívny Nóri si zo svojich domovských kapiel priniesli cit pre aranžovanie zvukových vláken spôsobom, ktorý skúma možnosti jednotlivých nástrojov – o to zaujímavejšie počúvanie to je, ak sa niekto takto s láskou melancholicky pohráva s potenciálom tradičných vikingských inštrumentov. Pre stredoeurópana príťažlivá, neošúchaná, pohládzajúca záležitosť.

JOE BONAMASSA – Redemption

Jeden z najvyťaženejších a najproduktívnejších bluesrockerov na svete si nevie dať pokoj a každým rokom strká prsty do niekoľkých projektov naraz – to všetko za masívnej koncertnej podpory svojich sóloviek. K bluesrocku najvyššej kvality, akým predchádzajúca nálož „Blues Of Desperation“ nepochybne bola, aktuálne pridáva decentnú posýpku z dychových nástrojov a nebojí sa ani rockabilly experimentov. Výsledkom je ďalšia životaschopná kolekcia plná dobre zapamätateľných melódií, pri ktorých obsedíte ťažko. Joe si rád vytvára vlastné strunové „rubikove kocky“, ktoré vzápätí zloží len on. Nezabúda však, že blues je hlavne o pesničkárstve, tak ako dnešná ukážka. Táto zbierka nikomu neotvorí ústa muzikantským novátorstvom – nikto to od takejto hudby neočakáva. Angažovane pokyvovať hlavou do rytmu si však opäť môžete pri väčšine z piesní a úlohou tejto zbierky nie je nič väčšie – ideálna vec do auta na dlhšie trasy.

JUDAS PRIEST – Firepower

Čistá guilty pleasure bez obšírnejšieho komentára, od človeka, ktorý Judášov nikdy nepočúval. Myslime si o nich, čo chceme. A čo budete robiť vy, keď vám bude ťahať na sedemdesiat?

„Your final scream is music to his ears!“

PRIMORDIAL – Exile Amongst The Ruins

Vokálny progres speváka Alana Nemtheangu za ostatných desať rokov je ohromný. A aby toho nebolo málo, každým ďalším albumom dozrievajú aj kompozičné schopnosti pochmúrnych Írov. Vo všetkých skladbách nájdete výrazný nosný motív, ktorý však slúži hlavne ako motivátor pre hlbšie skúmanie dejov žijúcich si svoje nemenej vzrušujúce životy pod povrchom. Sústrediť sa na ne je však tento raz veľmi ťažké – bránia tomu emócie, ktoré do spevu vkladá Alan a ktoré pozornosť ľahko odlákajú. Hudba na štefanskú zábavu to práve nie je, no verte, že čas s týmito hrdými Keltami ubieha inak. PRIMORDIAL svoje dlhometrážne výtvory skvele režírujú – vedia, kedy umne nechať vyniknúť nosný akustický inštrumentálny motív a kedy to zase osoliť tak, aby výsledkom bol čo najintenzívnejší pôžitok pre poslucháča. Počúvame ich najlepšiu emisiu za posledných 10 rokov.

ZEAL & ARDOR – Stranger Fruit

Kreatívna explózia Švajčiara s černošskými koreňmi, ktorý zmiešal neskombinovateľné – černošské tradicionály z čias otrokárskej Ameriky a moderný gitarový extrém. K tomu gospel, blues, americana… Hype, ktorý v alternatívnych kruhoch okolo tohto divadielka vznikol, je každopádne zaslúžený. Je to jeden z mála príkladov, kedy sa stane, že pozornosť dostáva to, čo je skutočne zaujímavé. Manuelove výtvory, viac-menej ukotvené v extrémnych, okrajových žánroch pre hŕstku čudákov, sú zároveň chameleónom tehotným na chytľavé popevky aj skočné rytmy, či kontrasty vytvárajúce kombinácie, spôsobujúce wow efekt. Kratučké skladby sú vystavané každá na iných základoch a chytľavosť väčšiny z nich je vzhľadom na nesúrodú paletu žánrov z ktorých Manuel Gagneux čerpá, až dychvyrážajúca. Tento rok zahrali na Pohode, vo Viedni aj v Prahe a kto ich napriek tomu ešte stále nezaregistroval, tak teraz nemáte za čo.

„Metal to Burn the Plantation By“

Pod čiarou:

ZUZANA NAVAROVÁ – Smutkům Na Kabát (reissue 2018)

Nie je to tohtoročná nahrávka a už vôbec nie rokenrol, ale reedícia tohto krásneho, in memoriam vydaného, výberu piesní Zuzany Navarovej si zmienku zaslúži. Táto kolekcia nám totiž pripomína, že výnimočná žena, ktorá za piesňami (viac či menej) stojí, zomrela príliš skoro. Zároveň ale príliš nedávno na to, aby sme k jej hudbe i osobe mohli už pristupovať s nadhľadom, a preto sa to nám, zamotaným v Zuzkiných pavučinách, nedarí. Výberovka má svoje mínusy. Tie sa ale týkajú najmä výhrad, čo všetko sa na ňu dostať nemohlo, než toho, čo sa na ňu vošlo. Pre znalcov Navarovej sa síce jedná o zhluk piesní hodených do jedného vreca bez akejkoľvek chronológie, či celkovo systému. Obsah celej kolekcie však napriek tomu musí presvedčiť každého, kto nemá srdce z kameňa, že Navarová bola obdarovaná umelkyňa, ktorá dokázala najcitlivejšiu strunu poslucháča rozvibrovať zdanlivo marginálnym, nevýznamným fragmentom, bez ktorého by sa však skladba samotná vo finále neobišla. Táto kolekcia by bola dokonalá, ak by sa na ňu zmestili emočné nášlapné míny „Hlava v Krupobití“, „Svítá“ a „Malování“. Jej úloha ale spočíva hlavne v tom, aby k tejto úžasne vnútornej muzike priviedla tých, ktorí netušia, aká krásna môže hudba byť, kým nespoznali Navarovú.

TYLER BRYANT & THE SHAKEDOWN

Do „ofsajdu“ ešte umiestnim môj objav roka – bluesového samorasta z Nashvillu, ktorý tento rok nič nevydal, ale to, čo vydal doteraz, bohato stačí na to, aby ste si ho zamilovali. Aktuálnym vzhľadom ako keby vypadol z oka nejakej 80´s hairmetalovej máničke, to mu však radi odpustíte, keď vás prvé akordy ktorejkoľvek piesne stiahnu so sebou dole do bažiny. Ultimátne chytľavý, na nič sa nehrajúci rokec, ako stvorený pre bezstarostné letné roadtripy. Jednoduchý, priamočiary a úderný materiál, ktorý si ľahko (ehm.. ľahšie) vychutnáte aj po treťom pive, paradoxne ho ale po tom treťom pive len ťažko zahráte. Tyler je mi bezhranične sympatický práve tým, že vo svojom veku hlboko pod 30 je prakticky gitarovým virtuózom, ale dokáže to maskovať a namiesto samoúčelných exhibícií do prvej lajny stavia melódiu a chytľavosť. Aj z tohto pohľadu bol letný koncert v zafúľanej „Sedmičke“ na pražskom Strahove zážitkom. Ak máte dosť svojho starého sprchového kúta, najjednoduchšie ho zdemolujete s Tylerom Bryantom v ušiach, a to celkom neúmyselne. Rock on!