Denník N

Na popradskej stanici.. tota „gymnazía“..a predsudky..

Chvíľku som si užívala zimu a sneh. Do zasnežených podtatranských končín som si nezobrala najlepšie topánky… moje barefooty sa predsa len trochu kĺzali….

Je niečo po deviatej hodine ráno… čakám na odvoz.. najskôr sa motám na parkovisku pre taxíky… „Ta šicko dobré do Nového roku Karol.. nech cáály švet je podľa Teba Karol…“,… povie jeden z taxikárov. Zvláštne želanie do Nového roka ma fakt pobaví… „Ta nebláázni Feri… znáš jak by to tu vyžíralo? Ta to by bol bordel…“,… smeje sa taxikár Karol…. a smejem sa aj ja…..

Keďže mám čas – vchádzam sa skryť na popradskú stanicu……… zima u nás v Bratislave má predsa len inú tvár. Je veterná a vlhká. Skratka hnusná… Sem tam nasneží,.. a to sa všetci čo? Sťažujú… samozrejme hneď  je to aj v správach a musí to vedieť celé Slovensko….. (-: Tu v Poprade nie je veterno, ale zato mrazivo.. a tak si chvíľku užívam bielu zimu, ale predsa len,… po chvíli začína byť celkom zima…

Popradská autobusová stanica.

V okamihu, keď otvorím dvere,… je to akoby sa všetka pozornosť sústredila na mňa…….

Bodaj by nie.. Mám na sebe farebnú nepremokavú štvorčekovú bundu, moje obľúbené žlto-zeleno-čierne legíny, farebnú dúhovú šatku.. pri sebe mám ružovo-fialový kufor.. Číhajú tu pohľady bezdomovcov, rovnako rómov, starších ľudí.

Trochu sa cítim ako Majka z Gurunu, prišla som s veľkým kufrom na túto galaxiu. Mám nahodených ale len zopár použiteľných programov a tak vyzerám akoby som spadla z oblakov.. (-:

„Slečna, prosím Vás.. ta vidím, že máte toten internet,.. prepáčte že Vás otravúújem,. aľe…. neznáce kedy idze avtóbus do Tepličky?“,… pýta sa starší pán, ktorý sa tu opodiaľ rozpráva s jednou milou pani…

Ťukám hneď do mobilu – autobusy..

„Ide Vám 10:37..“ ,.. informujem ho…

„Aha.. ta to nebárs dobre.. daľéko ešti… aľe.. ďakujem… a prosím Vás,… totej pani by sce ešti nekukli, keď už to mace otvorené..?“,… dopovie a trochu zmätene sa na mňa pozrie….

Tak ťukám druhý krát.. „Vyderník“… Nie, vyhľadávač nereaguje… Vyderník skutočne nepozná (-: Správne je to totiž Vydrník. Iba pre tunajších je to „Vyderník“… (-:

„Vám ide teraz… 10:06..“ ,.. poviem a pozriem sa na miernu radu ďaľších cestujúcich, ktorí sa ma prišli spýtať kedy im podľa „toteho internetu“ ide „avtóbus“… Hmmm… Toto nezažijete hocikde (-: Ale na popradskej autobusovej stanici rozhodne áno…

„Prosím Vás a mne.. Levoča…“,… povie ďaľšia pani…. „A ja do Mikuláša..“…. „a ja do Starej Vsi…“…“a ja…“ …..

Nestačím ťukať…

„Ta ďakujeme…“,…. dopovie posledný pán….

„Idete lyžovať..?“,… spýta sa a prezerá moje farby. Ľudia si často myslia, že som bežkyňa, či lyžiarka alebo jogínka… skrátka, na Slovensku ľudia na pestré farby nie sú moc zvyknutí. To je celé. Preto som často ako Majka z Gurunu. Keď máte pestré legíny – zaručene idete športovať… Už som si zvykla (-:

„Nie,.. idem za mamou… deťom rozdať darčeky…“,… poviem s úsmevom…. „To hej.. to treba… ta …. pekne od Vás..“,….

Medzitým sa rozpráva s milou pani… ona hovorí o svojich vnučkách. „Ta neznáš ktorá..? To je tota, čo skončila teraz totu gymnazíu…“,… spomína svoju vnučku…

Páči sa mi spišské skloňovanie. Tota gymnazía.

Nominatív: kto čo? Tota gymnaziá…

Genitív: od totej gymnazíe…

Datív: dám totej gymnázii…

Akuzatív: vidím totu gymnazíu…

Lokál: o totej gymnazíi…

Inštrumentál: s totou gymnazíou….

No čo poviete? Krása… !!! (-: Niekto sa spýta: kde chodíš do školy? A vy poviete: „Ta na totu gymnazíu“..

Žeriem „gymnazíu“ s akcentom na poslednej slabike v ženskom rode. No čo také nudné „gymnázium“… Kde sa hrabe na „totu gymnazíu“..!!! (-: Táto pani vytvorila vlastne skvost! Spišsko-goralské umelecké dielo… Dokonalé!!!

Spišská goralčina mi celkovo v niečom pripomína taliančinu. Život rómov k tomu nebude mať ďaleko. V Taliansku na niektorých miestach zabudnite na spánok… Temperament. Pôžitkárstvo. A zvláštne akcenty a zmiešaniny. Nevyspytateľnosť, jak negatívna, tak šokujúca, aj pozitívna a aj radostná…

Slovo „gymnázium“ má teda na spiši ženský rod. Niečo podobné vytvorila kedysi aj moja babka…

Pamätám si napríklad, ako moja babka v minulosti hovorievala: „Idem do Bilej“… moja babka nechodila nikdy do Bily, ale vždy do Bilééj…. (-:  Bola to trieda. Žena do voza aj koča. Silná. Prežila hocičo..

♧♧♧

Spomienky z detstva preruší moje brucho. Ak nenájdem WC do desiatich minút, bude prúúser… Jedno tu je. Avšak.. treba hodiť doňho 50 centov a až potom sa dvere otvoria. A to je práve problém. Mám iba 1 euro.

Najskôr chodím dookola, obzerám terén aj mašinku.. tuho rozmýšľam, či mi tento automat náhodou nevydá…(???)  Lenže nevyzerá, že by bol tak múdry a predvídavý… a vôbec nie nový a dômyselný ako Don Quijote de la Mancha…..

Všade samí bezdomovci. Skúšam sa teda vrátiť k pánovi, čo si myslel, že idem na lyže… „Prosím Vás… Neviete, či to WC tam na druhej strane funguje?“,… vyzvedám….

„Hej… aľe treba Vám 50 centy…“,… dopovie…. „A vy mi prosím Vás nemáte rozmeniť..? Mám len 1 euro… „,… spýtam sa a dúfam, že pán bude mať…

Nemá….

Už pomaly odchádzam…. asi na vlakovú stanicu…. je to kúsok……

Tento pán je ale neoblomný. Začne sa pýtať každého, kto sedí na stanici, či nemá rozmeniť…….. pre mňa. „Na toten záchod pre tamtú farebnú pani“,…

Nikto však nemá……

Potom, keď beriem batoh a kufrík a vzdávam sa… jeden z tých najšpinavších a nie vábne zapáchajúcich rómov – vytiahne z vrecka dve 50centovky….

„Pani… počkajce…. pre Vás…“,…..

Vyťahuje z vrecka drobné a podáva mi ich. Nesmelo mu podávam na výmenu 1 euro….

Úprimne? Myslela som, že dotyčný je jedným z bezdomovcov….

„Ta vidíte…. jak som Vám pomohol…. treba še ľen spytác… i dakto še najdze… aľe kec še nešpytacéé – nemacéé..“, .... dopovie pán, ktorý ma priradil k lyžiarským turistom…..

„Fakt ďakujem… zachránili ste ma..“,.. skonštatujem…

My všetci máme obrovské predsudky. Niekde hlboko sa v nás uhniezdil strach. Predsudok. Ľahostajnosť…….

Poučenie z tohto príbehu tkvie v tom, že presne tohto chlapíka by som sa nikdy neopýtala, či mi nemá rozmeniť na drobné.. Myslela som si, že prespáva na stanici.. A práve on mi pomohol. Nikdy nerobte unáhlene závery. Možno budete prekvapení, kto Vám nakoniec podá tú pomocnú ruku….

Ale celá lekcia príbehu je v tom, že často o pomoc ani nepožiadame….. my o to normálne už ani nestojíme. Sme nasiaknutí predsudkami, naše kontrolky nám blikajú pri každej malej odlišnosti.. nasiakli sme strachom z terorizmu a rovnako strachom z odlišnosti, … či celkovo inakosti.. a poznačení možno zlými skúsenosťami,… dávame si sluchátka… aby sme nevideli, nepočuli. A dokonca ani nič necítili. Veď ľudia sú zlí a všade číha zrada…. Toto je veľmi zlý program. Nasiakli sme ľahostajnosťou a rovnako aj strachom… 

Takže už o pomoc ani nestojíme.. A nakoniec, nám tu pomoc poskytne niekto, o kom máme úplne inú predstavu. Je navonok  špinavý.. možno nemá najlepšiu vôňu, ale vo vnútri má dobrý úmysel… a je čistý……

No a potom tu máme tých navonok čistých a slušných a keď začnú konať – ukáže sa, že ich vnútro je úúuplne prehnité… navonok slušní a čistí, ale mentálne špinavci… dávajte si na tieto ilúzie dobrý pozor.. sú zradné a rýchlo Vas obalamutia… 

Popros a dostaneš.

Možno nie hneď.

Možno sa veci vyvinú inak a budeš prekvapený/á…

Je to,..  ako keď si vo vlaku na WC .. ak si potom chceš umyť ruky – musíš dať ruku pod vodovodnú batériu…. inak tá voda nepotečie…… musíš vyslať impulz.. a niekedy tú ruku tam držať aj dlhšie, aby sa voda vôbec spustila… musíš byť trpezlivý, .. lebo inak si skrátka vôbec neumyješ ruky… Tak nejako to bude aj v našom živote…

Lenže my to často ani neskúsime.. Tak sa vlastne otvára úplne nový scenár. Vzdáme sa. Lebo my „vydržíme“,.. či „zariadime si to po svojom“,… a pritom je to tak často jednoduchšie – ako si myslíme…. pomoc je na dosah.

Lenže my sme zatvorení.. A o pomoc nepoprosíme. Máme vopred pripravené scenáre, ako sa to nepodarí,… či to, že to vôbec nie je možné. Pritom pomoc je nablízku… Často je to naša hrdosť. Často strach. Často iba ego, že sme sebestační…… často zlá skúsenosť s ľuďmi… často zatrpknutosť.. či pýcha…

Nepoprosíš? Tak nedostaneš… človek človek..  obzeraj sa okolo seba. Prijímaj s pokorou to, čo vidíš. Tých, čo vidíš ako nie nápomocných. Možno tam získaš oveľa viac než si myslíš…

„Pani…. ta.. šťastné a veselé…… len aby totého zdróvia bulo……“,…… dopovie môj záchranca a máva mi……. Zahanbene odmávam……….. asi sa trochu aj červenám… moje svedomie dostalo facku…… 

Tento príbeh priniesol sám život… uzatvára sa ním ten môj rok 2018, ktorý bol pre mňa rokom mnohých ilúzií. A rovnakou lekciou aj skončil.  Mnoho klamných ilúzií sa tento rok rozpadlo. Aby mohla vyplávať holá „pravda“… pre každého iná.. občas šokujúca… občas bolestná… a tak prekvapujúca zároveň..  Tá, ktorá nás veľa naučí. Zas niekam posunie.. Vyplaví ako rozbúrené neľútostné more….. Niečo odnesie a niečo nové prinesie….

My všetci žijeme často v obrovských ilúziách, domnienkách,.. zaplietame sa do tých svojich motaníc predsudkov, v presvedčení, že si poradíme sami. Mnoho vecí často hodnotíme skôr ako ich zažijeme…. a takí sme aj vo vzťahoch. Mnohé radšej neskúsime…

Rok psa sa chýli ku koncu…

Želám Vám iba jedno. Buďte otvorení.. novým scénarom.. novým obzorom.. majte otvorenú myseľ, aj srdce ♡… a snažte sa nehodnotiť…. iba prijímať ….. to čo je.. a niečo sa z toho naučiť… bude sa Vám tak žiť lepsie… chcite rásť a zlepšovať sa.. riskujte..

Často klopeme tam, kde je už dávno otvorené….. často klopeme tam, kde dvere ani nie sú… ale niekedy sme tak hlúpi, že sa bojíme vôbec zaklopať…

☆Pozdravuje Vás večná mimozemšťanka Kity☆

 

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Katarína Lorenčíková

Majka z Gurunu, večná ufónica... hľadačka pokladov v nevšedných všednostiach... Skladateľka, hudobníčka, textárka, speváčka, cirkušantka života.. Človek... Našu music nájdeš na www.zabie-pierko.mozello.cz O mne? Dočítaš sa viac na mojom webe: www.vwala.sk Život je ako tanec! Namaľuj si svoj obraz života.. namaľuj si sny..... Vesmír nie je až taký krutý, aby všetkým splnil ich priania (-: