To najlepšie čo po nás môže ostať, je nič

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, na základe čoho si vás ľudia budú pamätať po vašej smrti? “Bol to hlas gumeného mimozemšťana Alfa” – hovoria o Dančiakovi, ktorý stvárnil stovky divadelných a filmových postáv. A áno, daboval Alfa. Panáka, ktorý nepriberal ale hustol a jedol mačky. Neviem, či si môžeme vybrať, že ako si nás ľudia budú pamätať. Môžeme sa však o to snažiť. Alebo sa na to môžeme jednoducho vykašľať. Veď po smrti nám to už môže byť jedno. A ostane nám tak priestor na život. Na to čo sa deje teraz. Na tento mesiac, deň, hodinu.

“Už len samotný proces tvorby umenia môže byť umením.” tvrdil Burden.

Dlho som bol presvedčený o tom, že po človeku tu na Zemi má niečo ostať. Čítal som post Artfora o spisovateľovi, ktorý teraz umrel a nechal za sebou 73 kníh. Aj sa mi to zdalo kedysi hodnotné, ale čím ďalej tým viac ma bavia veci, ktoré nie sú viazané na nejaký konkrétny priestor a čas. Chris Burden robil performance art, keď si to priamo nezažil v tom čase a priestore, ostalo ti len pozrať sa na fotky, ktoré dokumentovali jeho tvorbu. Nie ten pocit, čo ľudia zažili, keď hádzal horiace zápalky na svoju nahú manželku:

Chris Burden, Match Piece, 1972

Alebo sa nechal priklincovať k VolksWagenu:

Chris Burden, Trans-Fixed, 1974

Samoúčelné blbosti, chcelo by sa mi povedať. Že to nemá zmysel a tak. Pre mňa nie. Ale malo to isto zmysel. Minimálne preňho. Zabil čas, posúval svoje hranice, atď. Aj keď ku koncu života už tvoril viac-menej také objekty, ktoré sa zachovali a ostanú tu pre ďalšie generácie. Vzdal to.

Chris Burden, Urban Light, 2008

Mám 40. To je vek, kedy už ani nemá zmysel sa zabiť. Štatisticky som za polovicou života. Stačí už len počkať, kedy to príde. Zasamovraždiť sa v štyridsiatke už ani nie je cool. Keď máte 27, aspoň zapadnete do klubu k Jimovi Morrisonovi, Janis Joplin, Amy Whinehouse, Kurtovi Cobainovi. Patríte k najlepším. V štyridsiatke už ostáva len vydržať. A dúfať, že vaša smrť vyvolá nejaké pozitívne spomienky na vás. Že to bol fajn chlapík. Bola s ním sranda. A aha, čo urobil pre reklamnú brandžu. Heh. Po mne ešte ostane dévédéčko. Dve, možno. Prvé s filmom Prvý slovenský horor, čo je film o tom, že som nedokončil prvý slovenský horor. A potom druhé dévédéčko (ak sa ho dožijem) s filmom La Dolce Morte. Čo je krásny toskánsky film o samovraždách. Ale neviem, či si ma ľudia budú na základe toho pamätať. Jaj a ešte kniha.

Predmety. Veci. Aj keď svet a život vraj nevytvárajú predmety, ale javy. Udalosti. Aspoň to tvrdí taliansky fyzik Carlo Rovelli vo svojej knihe O čase. Kým som ju nečítal nenapadlo mi, že fyzika má tak blízko k filozofii a vie byť romantická.

Nebaví ma už vytvárať veci, predmety. Chcem vytvárať a užívať si udalosti. Mal som dlho v hlave taký koncept, že život samotný, by mohol byť ako konceptuálne dielo. Každý rozhovor ako báseň, či dráma, každá fotka na mobil s dokonalou kompozíciou a svetlom ako umelecké dielo, každý status na Facebooku ako haiku. Možno ani netreba vytvárať nové udalosti, stačí tie, ktoré aj tak prichádzajú a už sú prežiť tak, aby to bavilo mňa a tých, ktorí sú práve v tej chvíli tam so mnou.

Hore: Fernando Jiménez, Ruina, 2015, dole: nič

Ale včera mi napadlo to posunúť ešte ďalej. Nielen že nevytvárať nič, ale naopak, ničiť to, čo je už vytvorené, negovať to, čo “po nás ostane” a vracať priestor okolo nás do podoby, v akej bol v minulosti –  vrátiť ho v čase. Ísť do mínusu, späť v priestore a čase. Nevytvárať však z toho ani nový umelecko-konceptuálny “-izmus”, lebo aj to je tvorba niečoho nového. Pretvárať to čo už je, na to čím to bolo, keď to ešte nebolo. Predtým: ľudské dielo, budova, socha, niečo – potom: nič. Nechať to zarásť trávou, kríkom, zasypať zemou. Nech to už nie je.