Môj rok 2018 v knihách
Moje najlepšie rozhodnutie roku 2018 bolo, že som začala viac čítať. Posledné roky (a najmä počas školy) som samú seba uisťovala, že na čítanie nemám čas. No ako pri všetkom, ukázalo sa, že je to len otázka priorít.
Súc človek s vášňou pre zoznamy a to do listy, navyše s hlbokým presvedčením, že skutočným cieľom každého vytýčeného cieľa je prekonať ho, predsavzala som si v roku 2018 prečítať 17 kníh, z ktorých bolo nakoniec 23. Vždy, keď sa mi miesto knihy chcelo radšej pozerať na seriál, predstavila som si svoje zoznamy na Goodreads a ten blažený pocit prekliknutia z “reading” na “read” a na ďalšiu knihu, ktorej pomôžem z “to-read” do “reading” a lenivosť ustúpila.
Druhé najlepšie rozhodnutie, ktoré som v roku 2018 urobila sa tiež týkalo kníh hoci malo aj istý osobnostno-filozofický rozmer. Poslúchla som radu životom skúsenejšieho a prestala sa nútiť do čítania nebeletrie. Ono ma to totiž nikdy veľmi nebavilo. Nie že by som spochybňovala informačnú hodnotu tohto druhu literatúry, ale často pri nej mávam dojem, že množstvo textu nezodpovedá množstvu odovzdaných informácií. A tiež ma obťažuje nie zriedkavý druh fantastického marketingu, ktorý neraz preniká aj pod obálku a ktorý v človeku, zväčša úspešne, vyvoláva pocit, že bez prečítania PRÁVE TEJTO knihy nebude mať prst na tepe doby, nedozvie sa najčerstvejšiu pravdu a pri najbližšom turné autora či autorky nebude medzi tými, čo na 300-600 stranách nedostali všetky odpovede a preto sa musia opýtať osobne. Ale aj ja chcem vedieť, takže moje riešenie je … TED Talk. Ak ku knihe existuje TED Talk pozriem si ho a zamyslím sa, či potrebujem pre svoj život a prácu detailnejšiu vedomosť, pozriem si hodnotenie a počet strán a zvyčajne skončím s tým, že nie.
Ono to môže znieť povrchne, ale v skutočnosti je to zasa raz len o prioritách. A alternatívach. Informácií je a bude hrozne veľa a najmä sa menia. Ich prijímanie cez 300+ stranové knihy, ak nejde o snahu sa špecializovať, je dnes suboptimálnou formou. Čo však potrebujeme, pre dobu, pre naše vzťahy, spoločnosť, prácu, pre seba samých, je rozvoj našich osobností. Beletria to dokáže. Beletria scitlivuje. Učí rozumieť, cítiť, spoznávať. Kultivuje jazyk aj myslenie. Pomáha vidieť krásno a umožňuje ho prežiť, aj keď práve nie je poruke v skutočnom živote. Príbehy upokojujú myseľ, ktorú denne stimulujú milióny podnetov a dovoľujú nášmu mysleniu plynúť preň najprirodzenejším spôsobom. Možnosť prežiť cudzie životy a nazrieť do hlavy iného človeka nás učí rozumieť ľuďom a lepšie komunikovať. Krásny jazyk a štýl v človeku dokáže prebudiť a vytiahnuť z jeho vnútra druh vnímania, ktorý presahuje všetky zmysly. Dať mu pocit harmónie, krásna, pokoja, nadšenia a niekedy až šťastia. A zažiť krásno má schopnosť robiť ľudí lepšími a citlivejšími.
Preto som sa začala na literatúru pozerať inak. Každá kniha, ktorá toto nerobí, musí odôvodniť svoju hodnotu a povážiť ju oproti tisíckam tých, ktoré to dokážu. Sú zoznamy, ceny a priatelia, ktorí pomôžu nasmerovať, ale na konci dňa si každý musí nájsť čo funguje pre neho či pre ňu. Nie je pravda, že ocenené a uznávané knihy a klasiky sú nevyhnutne ťažšie alebo vyžadujú vyššie vzdelanie či intelekt. Sú také, pre ktoré to platí, no zväčša sú len jednoducho kvalitnejšie po všetkých stránkach a preto ich netreba odkladať na neskôr, lebo v živote stihnete prečítať len určité množstvo kníh. A nie je hanba priznať, že sa vám kniha nepáčila, aj keď o nej všetci básnia. Ani šperky nenosíme všetci rovnaké, hoc sú aj z rovnakej cenovej kategórie.
No a teraz k veci, z tých 23 som vybrala 4 knihy, ktoré ma v tomto roku najviac ovplyvnili. Nie sú to 4 najlepšie knihy, ktoré som čítala a polovica z nich nie je beletria, ale všetky obstáli na váhach pestovania osobnosti vs vedomostí. Stručne ktoré a prečo:
Sto rokov samoty (Gabriel García Márquez) – najkrajšia kniha akú som čítala a niečo vnútri mi hovorí, že nadlho ešte bude. Proste láska. Kniha, do ktorej som sa zaľúbila bez toho, aby som na nej lpela. Teda dokonalá láska. Príbeh o sto rokoch prekliatej rodiny Buendia, odohrávajúci sa niekde a niekedy, kde sa všetci volajú takmer rovnako a v ktorom čitateľ získa jedinečný odstup od života a jeho individuálnych momentov šťastia a trápenia. Je to príbeh o žití a jeho formách, o láske a jej variáciách ale najmä o ľuďoch a o krásne. Toto všetko nie je vyjadrené len dejom a postavami, ale dokonale sa kĺbi s jazykom, štýlom, obrazmi a najmä prostredím, do ktorého je dej zasadený. Viac nepoviem, lebo to nie je dôležité, Sto rokov samoty je však v mojich očiach literárna dokonalosť.
Milo nemilo (Milo Janáč) – dostal sa do mojej hitparády, lebo je to po dlhej dobe slovenský autor, ktorému som dala päť hviezdičiek za kombináciu ľahkosti písania, príbehu, úsmevu a príjemného pocitu, ktorý vo mne kniha zanechala. A konca, čo nesklamal, za to je tá piata hviezdička. Dej sa odohráva v Gelnici a je rozprávaním inteligentného alkoholika, ktorý neberie seba, ale vlastne ani nič iné, príliš vážne. Je to príbeh o tom, ako si s kamarátom otvoria a vedú krčmu v zabudnutom meste na východe, o ktorom vždy prekvapí uvedomenie, že je okresné. Ak máte radi Pišťanka a ľudí, čo vedia ľahko žiť, bude sa vám to páčiť.
What Works: Gender Equality by Design (Iris Bohnet) – ak už literatúra faktu, tak štruktúrovaná, systematicky usporiadaná a s praktickými radami. Iris Bohnet je profesorka behaviorálnej ekonómie na Harvard Kennedy School of Government a jej kniha je súborom výskumom podložených rád o tom, ako sa efektívne brániť našim vlastným pokriveným mysliam a ich nedostatkom, ktoré ústia do často neúmyselnej diskriminácie. Bohnet verí na dizajn a ukazuje, že v skutočnosti sa nevieme brániť vlastným hoc aj potláčaným predsudkom a dáva praktické tipy ako zmenou nastavenia napríklad prijímacích pohovorov, či hodnotení môžeme tieto nedokonalosti jednoducho prekonať. Tí, čo so mnou trávili viac času, keď som ju čítala vedia, že ma na nejaký čas dosť demotivovala, lebo som odrazu videla ako hlboko sú zakorené predsudky a ako ťažké bude zmeniť spôsob ako sa na seba navzájom pozeráme. A musela som sa zmieriť s tým, že ja sa asi nedožijem toho, aby odo mňa iní nemali očakávania založené len na mojom pohlaví. Ale je možné, aby som už ja žila vo svete, v ktorom o mojom pracovnom či akademickom úspechu budú rozhodovať len relevantné kritériá.
Don’t Think of an Elephant! (George Lakoff) – narovinu, celkovo túto knihu nehodnotím výnimočne pozitívne a sú momenty, v ktorých sme sa rozhádali (áno, s knihou). Bola to jedna z kníh, ktorá na váhach uspela len preto, že som ju považovala za relevantnú pre moju prácu. Zároveň však ostala v mojej hlave, pretože zrozumiteľne pomenovala problém, ktorý ľudia s mne podobným videním sveta často prehliadajú. Kniha hovorí o tom ako jazyk a rámcovanie hodnotových sporov medzi liberálmi a konzervatívcami rozhodujú o tom, kto získa viac voličov. Hovorí, že demokrati v USA si zbytočne nechávajú uniesť diskusiu na súperove ihrisko tým, že preberajú ich jazyk a rámcovanie problémov. Ako debatérka si pamätám, že najvyšším umením a takmer zárukou výhry, bolo v prvej reči zarámcovať debatu tak, aby sa jej ostatní debatéri držali až do konca. V čase, keď sa blížime k ďalším voľbám, je to užitočné čítanie pre všetkých. Sú v nej konkrétne návody pre liberálnu stranu spektra (hoci tým, že je určená pre USA, niektoré u nás nesedia). Je užitočná pre novinárov, lebo uvádza praktické príklady ako preberanie jazyka, hesiel a rámcovania sporu v skutočnosti kriví objektívnosť spravodajstva a zvýhodňuje jednu stranu. A môže byť inšpiráciou pre opozičných politikov a političky a poštuchnutím k nevyužitému potenciálu mimokoaličnej politiky. A nie je dlhá.
