Denník N

Otázka komunistických a antikomunistických genocíd

Kto už niekedy mal niečo do činenia s antikomunizmom, vie, že jedným z jeho hlavných cieľov je postaviť to, čo nazýva komunizmom na rovnakú úroveň s tým, čo nazýva fašizmom a tým pádom dosiahnuť rovnakú politickú represiu proti jednotlivcom, ktorí si hlásia ku komunistickej ideológie, ako je vykonávaná proti jednotlivcom, ktorí sa hlásia k fašistickej ideológii. Tento fenomén sa vzťahuje väčšinou na západnú a strednú Európu, keďže v ostatných častiach sveta buď neexistuje porovnateľná antifašistická politická represia, alebo už existuje väčšia antikomunistická represia ako antifašistická, ako legálne v Indonézii, Bulharsku a reálne na Ukrajine a v iných krajinách Východnej a Strednej Európy. Podstatnou časťou tejto politicky motivovanej snahy zneužívať genocídu je zachovanie privilégia štátu nad definíciou toho, čo a kto je komunizmus, fašizmus, komunista a fašista, aby sa tak nedostali do situácie, kde budú musieť posielať do väzenia veľkú časť politickej elity.

Genocída je ako téma kvôli jej sociálnej podstaty, teda kvôli realite, že jej dopady sú citeľné v dnešnej ľudskej spoločnosti aj desaťročia a stáročia potom, čo sa tieto genocídy udiali, inherentne nevhodná pre racionálnu neemocionálnu diskusiu. Pre ľudí postihnutných týmito udalosťami je to samozrejme pochopiteľné, avšak pre širšie sociálne skupiny a spoločnosť sa tieto udalosti častokrát stávajú skôr zbraňou v boji medzi týmito sociálnymi skupinami, zbraňou, pomocou ktorých možno navádzať k ďalším a páchať ďalšie genocídy. Aj keď väčšina ľudí, ktorí tieto udalosti používajú ako zbrane, budú tvrdiť, že tak nerobia a že to v skutočnosti robia pre blaho a pokojný život v nebi týchto ľudí (ak veríme na posmrtný život), môžeme si byť takmer istí, že ich úmyslom je využiť smrť týchto ľudí k tomu pomôcť vlastnej politickej agende, vlastným materiálnym a sociálnym záujmom a ubližovať ďalším skupinám a ľuďom, ktorí sa častokrát nevinní alebo prinajmenšom nepredstavujú reálne nebezpečie pre “slobodnú spoločnosť” – slobodu a zdravie ľudských bytostí.

Zo série obrázkov „Zo smartfónu buržujov“

Zodpovedať morálnu otázku genocíd je preto jednoduché: každé použitie násilia (to zahŕňa aj vyhrážku a mali by sme zahŕňať aj manipulácia a klamstvá) okrem nevyhnutnej a proporcionálnej sebaobrany je eticky a morálne odsúdeniahodné a to by malo platiť rovnako pre obyčajných občanov štátu, ako pre ľudí s postavením moci, s majetkom alebo pre ľudí, ktorí sa zákonom vyňatí z týchto pravidiel, teda pre príslušníkov polície a armády.

Otázka genocíd ako takých je preto skôr otázkou práva, teda toho, či nejaká genocída spadá do právnej definície genocídy alebo nie a otázkou sociálneho boja, teda toho, či je nejaká skupina v spoločnosti obvinená z viny za minulé zločiny preto, že v minulosti boli v mene týchto ideológií spáchané zločiny, ktoré sú právne definované. V inej než morálnej sfére ide preto o to, či niekto bude podliehať politickej represii kvôli príslušnosti k nejakej ideológii alebo skupine a či a ako budú tieto právne definované genocídy použité v boji medzi sociálnymi ideológiami.

Právna definícia genocídy, teda tá z Konvencie na prevenciu a potrestanie zločinu genocídy definuje genocídu ako fakt, teda nie pokus zničenia celej alebo časti etnickej, náboženskej, národnej alebo rasovej skupiny s úmyslom spáchania tohto činu. Pod zločiny genocídy však spadá šesť typov zločinov, ktoré sú vykonané vrámci celkového zločinu genocídy, ktorým je fakt zničenia nejakej skupiny založenej na narodení (z toho pochádza časť názvu genos) s úmyslom spáchania tohto zničenia. Pod činy, ktoré spadajú do tohto zločinu, je najmä fyzická likvidácia, ktorá môže mať podobu zabitia, vážneho ublíženia na zdraví a obmedzenie biologickej reprodukcie tejto skupiny. Podstatné na tejto definícii genocídy je po prvé, že sa, ako väčšina definícií genocídy líši od zaužívaného pochopenia tohto pojmu a že obmedzuje skupiny, ktoré môžu byť poškodené týmto zločinom na skupiny, ktoré sú (aj keď aj o tom možno diskutovať) definované príslušnosťou k tejto skupiny svojim narodením alebo princípom dedičnosti príslušnosti k skupinám. Z definície sú preto vynechané iné skupiny, ako politické skupiny, triedy a iné sociálne skupiny alebo identity, ktoré nemožno striktne priradiť k skupinám, ako pohlavie alebo nejaké pojmové charakteristiky.

Táto definícia genocídy najmä vynecháva diskusiu o niektorých vlastnostiach genocídy, ktoré boli v nasledujúcich desaťročiach spomínané, ako presný spôsob definície týchto skupín, teda či sú takto definované útočníkom alebo sa obete takto definujú, či sú tieto zločiny spáchané kvôli príslušnosti k tejto identite a či sú spáchané štátom alebo jednotlivcom. Táto definícia tiež zahŕňa na rozdiel od iných úmysel a vzťahuje sa na vykonaný čin, teda nie na pokus a vzťahuje sa výlučne na fyzickú likvidáciu skupiny, nie na jej likvidáciu v sociálnom rozmere, ako to robia iné definície. Rozsah tejto likvidácie, ktorá postačuje k tomu, aby nejaký čin spadal pod túto definíciu, tiež nie je presne definovaný, čo je nedostatok takmer všetkých existujúcich definícií genocídy. Nezvyčajným je tiež to, že táto definícia zahŕňa pod zločin genocídy akýkoľvek zločin, ktorý je spáchaný vrámci genocídy a teda nie genocídu v jej celku a vinníkom pod kolektívnu vinu za tento celkový skutok.

Jedným z autorov tejto definície mal pôvodne v úmysle genocídu definovať ako zločin, ktorý sa vzťahuje na likvidáciu nejakej kultúrnej skupiny ako kultúrnej skupiny, teda mala zahŕňať aj tie činy, keď je existencia tejto skupiny zničená sociálne, napríklad zničením kultúrneho dedičstva, zvykov a celkového života, ktorý identifikuje takúto skupinu.

Od času zostavenia tejto definície až dodnes je aj preto jasné, vzhľadom na neustále diskusie o tom, či spadajú do tejto definície genocídy, ktoré sa stali pred jej zostavením, či majú byť za ne vinníkmi vystavené (väčšinou peňažné) reparácie, diskusie o kolektívnej a individuálnej vine a existencia niekoľkých genocíd, ktoré sa stali medzi Druhom svetovou vojnou a dneškom, že táto definícia a právny systém ako taký nedokázal ani správne identifikovať tento fenomén, ani zabrániť jeho opakovaniu. Preto je viac než nevyhnutné, pre pochopenie tohto fenoménu, začať diskusiu o tomto fenoméne, o tom, ako by mal byť definovaný a ako by mala byť zabezpečená prevencia a potrestanie podobných zločinov v čase, keď umocňovanie medzinárodného práva, ako aj umocňovanie zodpovednosti štátov (aj v otázke reparácií) je častokrát záležitosťou politického a ekonomického boja a nie záležitosťou právnou či etickou.

Na identifikáciu fenoménu genocídy existuje mnoho definícií a mnohé z nich sa od seba radikálne líšia. Možno ich kategorizovať podľa rôznych častí ich logiky.

Po prvé to je skupina obetí tohto zločinu a to ako je definovaná a kto k nej patrí. V súčasnej definícii genocídy je skupina obetí definovaná ako “národná, etnická, náboženská a rasová”. V podstate sa jedná o kultúrne skupiny, ktoré sa vo väčšine prípadov dedia z generácie na generáciu. Podstatné je spomenúť, že nie všetky z týchto kategórií sú univerzálne prijaté ako vedecké kategórie, ako napríklad kategória rasy. Aj v prípade národa je častokrát ťažké identifikovať, či určitá skupina je národ alebo nie. Iné alternatívne definície sa snažia národ definovať podľa príslušnosti k národnému štátu, ale aj to je častokrát problém, keďže napríklad židovský národ v čase Shoah nebol príslušníkom “svojho” národného štátu, alebo v prípadoch, keď je nejaká národnosť neuznaná štátom, v ktorom sa táto národnosť nachádza. Táto definícia tiež nespomína, či je rozhodujúce, že je táto identita identifikácia pripísaná obeti vinníkom, alebo či si ju obeť pripisuje sama seba a či sa tieto dve časti zhodujú. Častokrát sa totiž v podobných zločinoch stáva, že vinník pripisuje obeti identitu, ktorá si obeť sama seba nepripísala, ako v prípade nacizmu príslušnosť k určitej rasy.

American Nazi Party leader George Lincoln Rockwell carries placards as he picketed building in Dallas, Jan. 29, 1966 to test a city law against picketing by groups such as his. Rockwell was not arrested. (AP Photo/Fred Kaufman)

Alternatívne definície skupín, ktoré si zaslúžia byť komunitou obetí genocídy, navrhujú pridať do možných skupín, ktoré môžu byť obeťami genocídy, aj ekonomické a sociálne skupiny, ako napríklad politickú skupinu, alebo príslušnosť k určitej triede. Veľká časť “genocíd”, ktoré však nezapadajú do tejto definície genocídy, ako napríklad stalinistické genocídy a antikomunistické genocídy, neboli cieľom masovej likvidácie kvôli príslušnosti ku kultúrnej skupine, ale kvôli príslušnosti k triede, či politickej skupine. Otázne je tiež, či by nemali do tejto definície patriť aj iné identity, ktoré nie sú nevyhnutne sociálne, ako pohlavie a iné biologické, či sociálne charakteristiky. Ďalším možným problémom je, ako definovať, kedy je nejaká skupina oficiálne sociálna skupina a patrí do tejto definície. Niektoré definície sa podľa mňa príliš zameriavajú na to, že obete tohto zločinu musia byť menšinou v nejakom štáte a ignorujú tak veľké množstvo masového zabíjania, kedy obeťami nie sú menšinou vo svojom štáte.

Ďalším bodom, v ktorom sa rôzne definície genocídy líšia, je spôsob spáchania alebo pokusu o spáchanie toho, čo je definované ako genocída. Ani tu sa väčšina definícií nezhodne. Zatiaľ čo niektoré rátajú do genocídy len úmyselné zabitie alebo pokus o úmyselné zabitie, ďalšie definujú tento zločin širšie, ako obmedzením biologickej reprodukcie, obmedzením osobnej slobody, pod čo zapadá najmä násilné presídlenie, vykorisťovanie a zotročovanie (čo navrhuje Bauer ako súčasť jeho definície, tiež okrem selektívneho masového zabíjania), pod čo by mohli zapadať veľmi veľa prípadov systematického útlaku, ktoré nezapadajú pod dnešnú definíciu (nehovoriac o tom, že definícia vykorisťovania v buržoáznom práve je viac než deficitná) alebo aj obmedzenie sociálnej reprodukcie.

Ďalším bodom diskusie je rozsah zločinu, pod ktorý má genocída zapadať. Niektoré definície genocídy, ako napríklad tá od Pietra Drosta, definujú genocídu ako akékoľvek zničenie fyzickej existencie človeka kvôli príslušnosti k hocijakej kolektivite. To by znamenalo, že akákoľvek vražda motivovaná príslušnosťou k nejakej kolektivite je genocída. Preto väčšina definícií, ktoré som videl, ju definovali úmyslom zničiť celú skupinu, ktorá je obeťou tohto zločinu alebo ako v jednej definícii, celú, až kým nie je nebezpečím pre štát. Iné definície definujú genocídu ako zločin, v ktorom sa niekto pokúša alebo úspešne zničí väčšinu obetnej skupiny, alebo iné, ako oficiálna právna definícia genocídy, ju definujú ako úspešné zničenie časti obetnej skupiny, pričom nie je definovaná, aká veľká musí byť táto časť, aby si zaslúžila byť nazvaná ako genocída.

Ďalej sa rôzne definície genocídy líšia od seba tým, či sa zameriavajú na úmysel alebo na fakty, na pokus, alebo úspešne prevedený čin, alebo na to, kto a ako definuje obete tohto zločinu. Niektoré definície sa preto, podľa mňa správne zameriavajú na fakt, že identita obetí je im pripisovaná útočníkom, nato, aby to bola genocída. Alternatívne by sme tak mohli skončiť v právnej pasci, keď je potrebné, aby sa obete samotné identifikovali tak, ako ich identifikujú útočníci, aby bol tento zločin uznaný ako genocída. Niektoré definície sa snažia zameriavať na fakt spáchania pokusu alebo činu toho, čo je definované ako genocída, namiesto na úmysel a niektoré toto kombinujú, ako v prípade Helen Fein, ktorá definuje genocídu ako sériu (lepšie než niektoré, ktoré ju definujú buď ako jeden čin alebo vyberajú nejaká neurčitý pojem) úmyselných akcií, ktoré majú viesť k zničeniu nejakej kolektivity biologickými a sociálnymi metódami. Táto definícia sa napríklad koncentruje nato, že tieto činy sú neurčité, teda na rozdiel od oficiálnej definície genocídy nejde o nejaký katalóg činov, z ktorých je veľká skupina činov vylúčená (čo sa snažia rôzne definície napraviť, ako napríklad definícia Walimanna, ktorá zahŕňa do genocídy aj systematické znásilnenie, niečo, čo nie je zahrnuté v oficiálnej definícii). Mnohé definície genocídy tiež neberú v ohľad okolnosti, v ktorých sú tieto činy spáchané, teda že častokrát je ťažké dokazovať ich skutkovú podstatu inak než svedectvami a preto sa niektoré definície skôr zameriavajú na pokus o spáchanie genocídy, než na jej skutočné spáchanie, ktoré vyžaduje niekedy väčšie dokazovanie a tiež neslúži prevencii genocíd, alebo sa zameriavajú viac na úmysel než na skutočné fakty, čo tiež môže zľahčiť dokazovanie a postihovanie.

(Original Caption) 8/12/59-Little Rock, Arkansas: A woman and a child, both of whom refused to identify themselves, March in front of the Arkansas Capitol here, August 12th, protesting the scheduled integration of this city’s high schools, one Negro student was scheduled to enter Central High and three Negroes are to attend Hall High School when the schools open, August 12th. Governor Orval Faubus said that he had rumors to the effect that violence was planned, and implored segregationists not to attack police charged with keeping the peace at the schools. Although he asked for restraint from violence, Faubus attacked those responsible for the integration.
James Charles Kaelin, Jr.
EarthStation1
http://earthstation1.com
wandarer@earthlink.net

Iný spôsob, ktorým sa môže líšiť definícia genocídy, je tým, kto je útočník a vinník a podobne ako v prípade hierarchie obetí, tu sa zaoberajú hierarchiou vinníkov alebo jej absenciou. Oficiálna definícia genocídy sa napríklad zameriava na jednotlivé činy vrámci páchania genocídy a hodnotí tieto ako zločiny genocídy, pričom sa jej tak jednak stráca hierarchia zodpovednosti a viny, ktorá v podobných udalostiach väčšinou existuje a tiež sa jej stráca vina, ktorá vyplýva z kolektívnej a nepriamej zodpovednosti, ako v prípade, keď niekto nikoho priamo nezabije, ani sa priamo nepodieľa na ničom, čo spadá pod definíciu genocídy, avšak je súčasťou kauzálneho reťazca, na ktorom konci je niekto zabitý kvôli tomu, že patrí k nejakej skupine, ktorá je označená ako nepriateľ štátu.

Najmä v súvislosti so Shoah je nutné zdôrazňovať, že zdrvujúca väčšina ľudí, ktorá bola zapojená do spáchania tohto zločinu, nebola nikdy ani obvinená, práve preto, že podľa právnej situácie v danej krajine častokrát nemala žiadnu priamu zodpovednosť (podľa buržoázneho práva) na spáchaní nejakého zločinu. Tak sa stalo, že v povojnovej Európe došlo len k niekoľkým súdnym procesom a to tiež väčšinou len proti “vojakom”, ľuďom, ktorí priamo spustili spúšť, pričom veľká väčšina vinníkov a najmä tí, ktorí sa podieľali na týchto zločinoch v pozadí, v bezpečí ich a bez dôkazov, ktoré by ich priamo spájali s týmito zločinami, neboli nikdy obvinení ani odsúdení. Toto je nielen dôsledkom reálnej absenci denacifikácie v niekoľkých krajinách po vojne a teda udržaní bývalého nacistického personálu v štátnej byrokracii, ale aj buržoáznym právom a jeho principiálneho individualizmu a dogmatizmu v oblasti kauzality a práva na súkromie. Aj s existujúcim štátnym aparátom bolo možné so zmenenými právnymi poriadkami a princípmi obviniť a odsúdiť omnoho väčší počet vinníkov, než aký bol nakoniec odsúdený a to ešte s takými smiešnymi trestami. Preto sa niektoré definície genocídy zameriavajú pri definícii vinníkov skôr na štát, sociálne skupiny a kolektívnu vinu, než na individuálnu vinu. Iným nedostatkom väčšiny definícií je, že sa zameriavajú len na fyzické osoby a oslobodzujú tak právnické osoby z viny, pričom to sú väčšinou právnické osoby, ktoré žnú najväčšie zisky z týchto zločinov.

Hitler a nejakí buržovia (ThyssenKrupp)
Hitler v BMW.
Hitler, Porsche a budúci Volkswagen chrobák.
Mussolini a Agnelli vo Fiate.

Posledný, šiesty spôsob, podľa ktorého sa definície genocídy líšia, je škoda, podľa ktorej je tento zločin zločinom. Aj tu existuje mnoho možností a deficity oficiálnej definície. Zatiaľ čo sa oficiálna definícia obmedzuje na niektoré kategórie škody, najmä zamerané na poškodenie fyzického zdravia, iné sa zameriavajú tiež na poškodenie majetku alebo na poškodenie ostatných foriem existencie tejto skupiny, ako napríklad kultúrneho dedičstva. V tejto oblasti sa možno najlepšie ukazuje, ako môže diktatoriálne rozhodnutie nejakých právnikov ovplyvniť vnímanie a stíhanie genocídy na celé generácie. Podľa rozsahu škody spôsobenej pri spáchaní zločinu sa najviac obmedzuje a rozširuje potenciálny počet prípadov, v ktorých môže dôjsť k použitiu tohto článku. Príliš široká definícia škody môže spôsobiť, že sa bude za genocídu považovať hocijaká forma útlaku, až k mikroagresiám a príliš úzka definícia môže spôsobiť, že do definície genocídy zapadne len pár, alebo žiadna udalosť od konca Druhej svetovej vojny. Právna definícia genocídy najmä ukazuje, že nejasnosť tohto pojmu je veľmi veľká a že rozhodnutie jej definície ovplyvňuje, ako sa k minulým a prítomným genocídam ako spoločnosť staviame a tiež ovplyvňuje ich prevenciu a postihovanie. Najmä povaha buržoázneho štátu a buržoázneho práva, ktoré sa najlepšie ukazuje v neefektívnom medzinárodnom práve, ukazuje, že diskusia o genocíde je omnoho častejšie len diskusia o tom, kto má nárok na status obete a nárok na odškodnenie a rešpekt a kto bude vrámci kolektívnej identity priradený k vinníkom a kto nie. V tomto boji to väčšinou nevyzerá dobre ani pre obete, ani pre tých, ktorí sú priradení k vinníkom, lepšie to ale vyzerá pre skutočných vinníkov, ktorí sú takmer vždy, aj kvôli tejto definície, bez viny.

Aký zmysel má právo, ak nedokázalo v posledných sedemdesiatych rokoch od Shoah, najhoršieho prípadu v dejinách ľudstva, zastaviť masové zabíjanie? Aký zmysel má táto definícia, ak pod ňu nezapadá väčšinu masového zabíjania, ktoré bolo v poslednom storočí spáchaných?

Právo preto musí spraviť čo najviac, aby mohlo aspoň teoreticky pripraviť podmienky pre prevenciu a stíhanie podobných zločinov. Najväčším deficitom existujúcej definície genocídy je preto to, že väčšina masového zabíjania do nej nezapadala. Druhým najväčším je, že nedokáže poskytnúť hierarchiu viny v realite, kde je vina pre zločiny veľmi odlišná. Väčšinou nepostihuje žiadnych vinníkov a keď nejakých postihuje, je to takmer vždy len symbolické, teda buď postihne pár jednotlivcov na špičke hierarchie, ktorým prisúdi všetku vinu, alebo postihne pár jednotlivcov na úplnom konci hierarchie, ktorých exemplárne potrestá, väčšinou malým trestom. Takáto spravodlivosť je prinajlepšom politicky motivovaným symbolizmom, ktorého účelom je len poskytnúť krátkodobé emocionálne zadosťučinenie pre skupinu, ktorá sa považuje, že patrí k obetiam. Omnoho častejšie ide v tejto spravodlivosti len o to, o čo ide celý čas, o vykorisťovanie utrpenia obetí týchto zločinov pre prospech určitých jednotlivcov, skupín alebo celej spoločnosti. Nikdy nejde o skutočnú spravodlivosť, teda o nápravu škôd, o nápravu nespravodlivosti, nápravu zla dobrom. Táto náprava, odplata v pozitívnom zmysle slova, návrat do stavu pred zločinom, alebo návrat do lepšieho stavu, je niečo, čo podľa mňa nemôže mať ani podobu pomsty, ale ani podobu absolútnej bezpodmienečnej milosti a beztrestnosti.

Náprava znamená omnoho viac zlepšenie, náprava pre ukradnutý život, pre spôsobené utrpenie. Toto zlepšenie znamená zlepšenie života pre obete týchto zločinov, ale aj zlepšenie života pre celé skupiny, ktoré neboli priamo týmito zločinmi postihnutí a v konečnom dôsledku zlepšenie pre tú časť spoločnosti, ktorá je ochotná seba zlepšiť a žiť podľa spoločnej etiky. Táto etika podľa mňa nemôže byť vytvorená diktatoriálne a antidemokraticky, tak ako je súčasný právny poriadok vytváraný, ale mala by zahŕňať skutočný spoločenský kontrakt, teda skutočnú demokraticky vytvorenú dohodu, tak, ako mala republikánska ústava vždy vyzerať. Tiež ale znamená osobné zaviazenie pre túto dohodu a to znamená zaviazenie, ktoré rešpektuje slobodu ľudí, ale súčasne eliminuje útlak, čo znamená zväčšenie slobody ľudí. Zaviazenie podľa mňa znamená najmä realitu dôvery a takáto dôvera musí byť podporená istotou a istota nehierarchickým obmedzením súkromia, čo znamená v dnešnej realite obmedzenie súkromia pre príslušníkov štátneho aparátu, teda ľudí s mocou a pre príslušníkov spoločnosti s väčšou sociálnou mocou, teda najmä majetkom a slávou, resp. spoznateľnosťou. Eliminácia možnosti zneužitia dôvery, ktorou spoločnosť vkladá každému jednotlivcovi, alebo každý jednotlivec každému jednotlivcovi, je možné zamedziť väčším legálnym obmedzením súkromia a iným právnym princípom, ktorý bude viac založený na kolektívnej realite ľudí, na zodpovednosti právnických osôb a kauzalite, ktorá rešpektuje nejasnú kauzalitu v realite. Pre mňa však čo najväčšia sloboda pre jednotlivcov znamená sloboda od útlaku a vykorisťovania. Čo najväčšia sloboda pre jednotlivcov znamená nevyhnutne obmedzenie slobody určitých jednotlivcov, ktorí majú príliš veľkú moc. Sloboda od vykorisťovania znamená sloboda od nevyhnutnosti väčšiny obyvateľstva sveta uzatvoriť pracovné zmluvy, v ktorých sa legálne zaväzajú pracovať pre mzdu, avšak v tejto (podľa buržoázneho práva) legálnej transakcii strácajú veľkú časť svojej práce druhej osobe v tejto zmluve, za ktorou sa skrývajú fyzické osoby. Táto skupina fyzických osôb má najväčšiu slobodu v spoločnosti, keďže má slobodu od útlaku a vykorisťovania, ale súčasne slobodu utlačovať a vykorisťovať. Obmedzenie jej slobody je nevyhnutné pre čo najväčšiu slobodu pre všetkých jednotlivcov a tým pre spoločnosť.

Tu sa vraciame k skutočnej téme tohto textu a to je komunistických a antikomunistických genocíd. Kvôli právnej definície genocídy, ktorá obmedzuje genocídu len na zabíjanie kultúrnych skupín, väčšina obetí komunistických, alebo ako by som ich ja nazval stalinistických genocíd a všetky obete antikomunistických genocíd, si podľa tejto definície nezaslúži status obete genocídy. Oficiálna definícia genocídy stavia svoju definíciu na úspešnom pokuse o genocídu, ktorá sa má týkať kultúrnej skupiny a podľa pravdepodobnej interpretácie má byť vykonaná s úmyslom zničiť túto kultúrnu skupinu, nespomína triedu, ktorá bola obetnou skupinou väčšiny komunistických/stalinistických genocíd a nespomína politickú skupinu, ktorá bola obetnou skupinou všetkých antikomunistických genocíd. Ako genocídy v bývalej Sovietskej únii, teda genocída proti kulakom a podľa rôznych interpretácií možno argumentovať aj preto, že genocída proti Volžským Nemcom, Tatárom a Ingušom patrí do tejto kategórie (alebo do kategórie oficiálnej definície), tak aj antikomunistické genocídy v Kórei, Indonézii a vo Vietname sú vyňaté zo statusu obete genocídy kvôli tejto definícii. Najmä obete masového zabíjania, ktorí neboli zabití kvôli príslušnosti k nejakej skupine, ale ktorí boli zabití, pretože boli v tom okamihu identifikovaní ako “nepriatelia” alebo boli zabití ako “collateral damage” alebo ako “civilisti”, teda ako cieľ vo vojne, nepatria do tejto definície. Čo oficiálna definícia genocídy v najlepšom prípade dosahuje, je, že stavia komunizmus na jednu úroveň s nacizmom, aby mohla následne legálne perzekuovať všetkých súčasných komunistov, ktorí sú pre súčasný buržoázny štát neprijateľný, pretože chcú demokratickú ústavu a slobodu od vykorisťovania pre všetkých ľudí a aby mohla v najhoršom prípade ignorovať prípady antikomunistických masových zabíjaní, ktoré boli páchané štátmi, ktoré ich dodnes neuznali ako to, čím boli a boli podporované západnými “liberálnymi demokraciami”, ktoré mali nepriamu, až priamu účasť na ich spáchaní, a stavala všetkých dnešných komunistov do roly vinníka a nie obete. Čo sa dnešná dominantná sociálna skupina snaží dosiahnuť, je, že nakoniec je akékoľvek obmedzenie ich slobody vykorisťovať a utláčať genocída, pričom všetky genocídy, za ktoré bola v minulosti zodpovedná, budú dané za vinu niekoľkým fašistom, zatiaľ čo iní fašisti budú stáť vo vláde a zatiaľ čo bude valiť vinu za hladomory spôsobené stalinistickou byrokraciou a diktátormi (keďže ako dúfam uznáme, nie je súčasťou komunistickej ideológie spôsobovať hladomory a páchať genocídu alebo útlak) v minulom storočí na dnešných komunistov a snažiť sa ich zato perzekuovať. Ak to niekomu ešte nedošlo a zaujíma ho to, ja si nemyslím, že hladomory v Sovietskom zväze a v Číne boli úmyselne spôsobené s úmyslom zničiť hocijakú skupinu, čoho dôsledkom boli, bola nekompetentná a nemorálna stalinistická politika násilnej kolektivizácie (ktorá spôsobila zníženie produktivity namiesto očakávaného zvýšenia), ktorá bola spojená so zvýšenými požiadavkami na výrobu obilia a ktorého dôsledkom bolo, keď neboli splnené, že roľníctvo, ktoré ich splniť nemohlo, bolo cieľom represie vo forme obvinení zo sabotáže, racionovaním potravín a trestov platených vo forme potravín. Tento hladomor bol výsledkom stalinistickej byrokracie a ona nesie zodpovednosť za smrť týchto ľudí, ale tento hladomor nebol vykonaný s úmyslom ničenia roľníctva, ani inej skupiny, represia, ktorá ho čiastočne spôsobila, okrem násilnej kolektivizácie, bola výsledkom stalinistickej politiky, ktorá by sa dala zhrnúť pojmom “diktatúra strany nad roľníctvom a proletariátom”.

 

A soviet wold war 2 poster from 1941, ‚forward! victory is near!‘. (Photo by: Sovfoto/UIG via Getty Images)

 

Teraz najčítanejšie