Knižná bilancia roka 2018

Rok 2018 pre mňa znamenal viac času venovaného mini-recenziám, ktoré som publikovala na svojom Instagrame. Cielene som vyhľadávala odporúčania hlavne od Džejny, ale najmä som pátrala po kvalitnej slovenskej beletrii, keďže v poslednom čase nadobúdam pocit, že je nedostatkovým tovarom, ba až neexistujúcim pojmom. Moje rozhorčenie začalo koncom minulého roka, keď som si prečítala víťaza Anasoft Litera 2017, dielo Ondreja Štefánika – Som Paula. Nastalo sklamanie, ktoré vyplynulo z povrchnej analýzy vzťahov a ešte povrchnejšej psychológie ženskej mysle a od tej chvíle som zrazu začala vnímať súčasnú slovenskú literárnu scénu veľmi kritickým okom. Čo je však na tomto celom super je to, že som čiastočne preorientovala svoj vkus z anglofónnych krajín, aby som našla slovenskú knihu, ktorá by nemala problém konkurovať svetovej klasike.

Ako hovorí moja kamarátka, autorka Mária Mikitová Janošková, všade vo svete chcú autori písať veľké príbehy s jedinečnou dejovou zápletkou, len na Slovensku všetci pachtia po knihe napísanej jedinečným štýlom. Nemôžem nič iné, len s týmto výrokom súhlasiť, keďže v praxi to znamená, že autori robia rôzne pseudopokusy o originalitu, inakosť v pravom zmysle slova, len aby sa odlíšili od ostatných priemerne píšucich. Mne to nestačí. Nestačí, že je to iné, že to prelistujem za pol dňa a nezanechá to vo mne jedinú dôležitú myšlienku, že ma to len naplní dojmom, že to bola škoda papiera. Ak ešte raz začujem frázu „na slovenské pomery je to dobré“, tak prisámbohu začnem jačať. Čo sú to tie slovenské pomery a prečo sa za ne stále skrývame? Nechceme byť takí dobrí ako Tolstoj, či Hemingway, ale namiesto toho znižujeme nároky a utešujeme sa, že tá naša slovenská scéna je taká malá, že sa ani netreba snažiť. Uff, táto bilancia začala veľmi kriticky, ale sľubujem, že budem aj chváliť J

Dežo Ursíny – Jabloň v zime

Musím sa priznať, jeho meno mi absolútne nič nehovorilo. Nie som fanúšičkou slovenskej hudobnej scény, a tak som šla do čítania s čistým štítom a takmer žiadnymi očakávaniami. Milo ma dielo prekvapilo, hlavne jeho epištolárna forma – jednostranná komunikácia milostnými listami jeho láske, Eve Rozenbaumovej a už tradične vyšperkovaná obálka od vydavateľstva Artforum.  Nemohla som sa dočkať ako to celé skončí a zaujal ma pohľad do mysle mladého človeka, zmietajúceho sa medzi láskou, písaním diplomovky, hudbou a politickou situáciou.

Elena Ferrante – Neapolská sága

Veľa som o tejto sérii počula aj čítala, od masového dopytu po nej, až po kritiku Dobrakovovej prekladu a preto som bola sama zvedavá, čo tento ošiaľ vyvolalo. Prvé dva diely, ktoré som dostala pod stromček, padli v priebehu týždňa ako nič a hneď som musela ísť zháňať ďalšie. Neskutočne návykové, ľahko čítavé a Ferrante píše ako bohyňa. Nechcem si ani len predstaviť náročnosť prekladu neapolského dialektu, ale prekladateľka to zvládla bravúrne. Najviac mi učarovali príbehy z detstva a dospievania, kedy boli priateľky pod vplyvom okolitého prostredia a patriarchálnej talianskej spoločnosti, ktorá vyžadovala vzhľadom zvodnice a správaním svätice, čo si často odporovalo. Určite sa teším aj na ďalšie jej diela, ako vždy s nádhernými obálkami od vydavateľstva Inaque.

1. D. Vance – Hillbilly Elegy

Ako sám autor zhodnotil, je čudné napísať autobiografiu v mladom veku, ak ste nevynašli liek na rakovinu alebo nevykonali niečo prevratné. Vance urobil niečo netypické pre svoju sociálnu vrstvu – vyhrabal sa z chudoby a vyštudoval prestížnu univerzitu, aby neskončil ako mnohí z jeho okolia.  Sám vysvetľuje pomery, z ktorých pochádza a dáva ich do politického a kultúrneho kontextu. Je to síce literatúra faktu, ale veľmi pútavo napísaná. Určite osloví každého, kto sa zaujíma o Spojené štáty americké. V slovenčine vyšla v preklade môjho bývalého profesora tlmočenia Martina Djovčoša vo vydavateľstve Tatran s podtitulom Kronika rodiny a kultúry v kríze.

Hanya Yanagihara – A Little Life & The People in the Trees

Yanagihara je určite autorkou literatúry, ktorá sa raz bude radiť medzi klasiku. Táto Američanka z Havaja stavila nielen na kvalitný štýl písania, ale najmä na dejovosť. Prvým z dvoch diel, ktoré zatiaľ vydala, je Malý život a môžete si byť istý, že Vám zlomí srdce. Jednak aj tým, že nechcete, aby kniha skončila a jednak si želáte, aby bol život k hlavnému hrdinovi St. Judovi milosrdný. Osemstrostranový román sa javí ťažkým nielen kvôli dĺžke, ale hlavne kvôli témam, ktorým sa venuje. Zneužívanie detí, trauma a vysporiadavanie sa s ňou, postihnutie, toto všetko vie zapôsobiť na city aj psychiku čitateľa ale aj napriek tomu stojí za prečítanie.

Lesní ľudia, čo je jej ďalší román, je síce kratší a ľahší na strávenie ale má fantastickú zápletku a originálne rozuzlenie. Nechcem ho spoilovať a ani ja sama som netušila, aký dej mám očakávať, preto viem len zaručiť, že sa dielo číta ľahko a zaujme každého, kto mal dosť odvahy prelúskať predtým Malý život.

Nancy Mitford – The Pursuit of Love

Milujem nakupovanie kníh a najradšej by som vždy išla na dovolenku s prázdnym kufrom navyše, len aby sa mi mali kam zmestiť. Vždy však zažívam sklamanie, keď si chcem kúpiť nejakú dobrú knižku na letisku. Ponuka je zakaždým obmedzená na brakové romance, poprípade krimi trilery, ktoré práve nemusím a na klasiku sa často zabúda. Možno raz na Heathrow bol celý jeden regál klasiky, kde som si nevedela vybrať, ale inak je to katastrofa. Toto leto na Gatwicku som náhodou narazila na mne neznámu Nancy Mitford a aj to len preto, že mala neskutočne krásnu obálku, navrhnutú umelkyňou Lourdes Sanchez. Až po prečítaní som si vygooglila, že najnovšia edícia všetkých Mitfordovej kníh je celá nádherná a nebudem mať pokoja, kým si ich všetky nezozbieram.

Mitfordová sa inšpirovala pri písaní príbehu o deťoch počas okupácie Británie vlastným detstvom a jej excentrickou rodinou. Aristokratickú rodinu so siedmimi potomkami spájali s Hitlerom aj s Churchillom, fašizmom aj komunizmom. Hlavnou témou diela je však dospievanie, hľadanie lásky a toho pána pravého. Nie je to však prvoplánová romanca, práve naopak. Mitfordová píše drzo, vtipne a na tú dobu nekonvenčne. Je to modernejšia verzia Jane Austenovej a keďže jej ďalšie diela na seba nadväzujú, určite neostanem len pri jednom.

Slovenské sklamania

Aby som sa však vrátila k hlavnej dileme celého minulého roka a tou bolo hľadanie niečoho dobrého, pochádzajúceho zo Slovenska. Prehrýzla som sa Alexandrou Salmelou a dvomi jej dielami – Antihrdina aj 27 čiže smrť robí umelca a ani jedno z nich ma neuchvátilo. Jej tendencia k rozbitej forme, experimentálnemu štýlu a hrou s grafikou, písmom a dizajnom stránky úplne odvádza pozornosť od deja a práve to mi tam chýbalo. Potenciál na dobrý príbeh, ale úplne zapadnutý prachom kvôli túžbe písať inak. Kvitujem snahu o ekokritcizmus a škandinávsky závan v našich končinách, ale tam kvality končia.

Ďalším sklamaním bol Trol Michala Hvoreckého, od ktorého som mala veľké očakávania. Mal priniesť aktuálne témy, ktoré rezonujú internetmi – informačná vojna, Soros, homeopatia, očkovanie, všetko na čo si len konšpiračné weby spomenú a šíria ako mor. Práve to všetko mi tam vadilo. Priveľa tém a dej skĺzaval len po povrchu, namiesto toho aby sa sústredil na niečo konkrétnejšie. Isteže, číta sa to ľahko, ale práve pre to, ako slabo dokáže Hvorecký vtiahnuť do deja a ku koncu už čítate len preto, aby to bolo rýchlo za Vami. Čakala som viac.

Taktiež sklamali: Samo Marec: This is hardcore a Tamara Heribanová – Malá doba ľadová

Niečo dobré slovenské

Ešte minulý rok niekedy cez Vianoce som lúskala dlho zháňanú knihu rozhovorov so slovenskými vydavateľmi Osem vytrvalých, v ktorej jeden z nich vychválil autorku píšuceho pod pseudonymom Samko Tále a Knihu o cintoríne. Neodolala som a hneď som si ju musela zohnať. Naozaj je to jedna z tých najlepších, čo sa na Slovensku podarilo napísať. Smutnoveselý príbeh slaboduchého Samka, žijúceho v Komárne a vtipne komentujúceho svet navôkol. Veľmi sa mi páčila autorkina práca s jazykom a nechápem, prečo nie je medzi povinným čítaním, lebo toto dielo je určené asi každej generácii.

Toho roku som bola zvedavá, čo sa z Anasoft Litery vykľuje tentokrát a príjemne ma prekvapila. Víťazka Etela Farkašová s dielom Scenár zaujala témou starnutia, ktorá je bohužiaľ ešte stále tabuizovaná a málokto chce rozmýšľať nad tým, čo s ním raz na staré kolená bude. Takisto hudba a muzikálnosť znejú samé spomedzi riadkov a efektne dopĺňajú Farkašovej jazykový štýl. Píše ako dáma a elegancia z jej slov priam vyžaruje. Našťastie je to úplne iné ako Som Paula  a veľmi ma výber víťazky potešil.

Daniel Majling a jeho Ruzká klasika sú dobre známym fenoménom samým o sebe a mňa to ako fanúšičku tých ozajstných ruských velikánov literatúry lákalo preskúmať, o čom celý ten humbug je. Je to vtipné, napísané odľahčene a mojím favoritom je poviedka o väzňovi, ktorý si tvaroval predmety z vlastných výkalov. Nečudujem sa, že ho gymnazisti ocenili cenou René. Majlinga, nie toho väzňa.

Nazad k anglofónnym

Okrem Anasoft Litery som fanúšičkou aj Man Bookerovej ceny, lebo mnohí z mojich obľúbencov patrili medzi ocenených, napr. Ondaatjeho Anglický pacient a Úzka cesta na ďaleký sever od Flanagana. Tento rok som si na dovolenku pribalila poľskú autorku Olgu Tokarczuk a jej Flights, ktorá získala medzinárodnú verziu ceny spolu s prekladateľkou do angličtiny. Páčila sa mi forma románu – roztrieštené príbehy a osudy postáv spájané len spoločným osudom – bytím na cestách, či úteku.

Ďalšou laureátkou, tentoraz za originálnu tvorbu v anglickom jazyku je Severoírka Anna Burns a jej Milkman, ktorý ma síce neuchvátil na 100%, ale páčilo sa mi, ako pracovala s menami a zahaľovala postavy, či krajiny rúškom tajomstva a len človek znalý historického kontextu si vedel vyvodiť správne závery. Hrá sa s čitateľom ako s myšou a nepodceňuje jeho inteligenciu. Potmehúdske!

Sebastian Faulks – Birdsong

Zapadal na poličke asi štyri roky, kým som sa k nemu dostala, ale okamžite si ma získal. Veľmi dobre napísaný príbeh, odohrávajúci sa vo viacerých časových úsekoch, ale točí sa hlavne okolo prvej svetovej vojny a Francúzska. Krutosť vojny ostro kontrastuje so zakázanou láskou k vydatej žene. Kedysi som videla filmovú adaptáciu s Eddiem Redmaynom, ale ktovieprečo ma to vôbec nebavilo. Kniha je omnoho lepšia a mrzí ma, že v slovenskom preklade zatiaľ nevyšla.

Neohúrili

Monica Drake – Clowngirl. Na túto neznámu autorku som narazila cez môjho obľúbenca Chucka Palahniuka, ktorý písal predhovor. Na moje veľké sklamanie bol dlhý asi len pol strany a kniha samotná ma nijak extra nezaujala. Bol to Chuckov štýl a celkom fajn zápletka, ale ku koncu som už zaspávala.

Jean-Michel Guenassia – Vplyv Davida Bowieho na osudy mladých dievčat. Milujem Klub nenapraviteľných optimistov a v podobnom štýle písania sa nesie aj Bowie, ale úprimne, čakala som viac. Je to oddychovka, ale tak na jedno prečítanie a viac už po nej nesiahnete.

Andrzej Sapkowski – Zaklínač 1. Tiež kultovka, ktorú všetci ospevujú, ale ja som si nemohla pomôcť a nútila som sa ju dočítať. Sapkowski nie je tak chytľavý ako Martin alebo Rothfuss, hoci jeho postavy a celý universe by si to zaslúžili. Teším sa však na seriál a možno potom dočítam celú sériu.

V roku 2019 sa teším na:

George R. R. Martin – Fire and Blood, A Discovery of Witches trilogy, 3 Palahniukove diela: Fugitives and Refugees, Burnt Tongues, Stranger than Fiction, Adichie – Amerikánka, Truman Capote – Chladnokrvne, komiks Maus, Chloe Benjamin – Nesmrteľní

Teraz, keď tak vidím svoj prečítaný rok čierny na bielom, zdá sa mi, že som toho prečítala strašne veľa. Prečo mám však každý deň pocit, že toho nečítam dostatočne veľa a namiesto seriálov, filmov a časožrútskych reality šou by som sa mala radšej venovať knihám? Mojím prvým predsavzatím do nového roka by mohlo byť zmierenie sa s tým, že sa nedá stihnúť všetko a hlavne, že sa nedá za jeden ľudský život prečítať všetko dobré, čo kedy vyšlo J Druhým predsavzatím bude dokončenie mojej knihy, aby už konečne aj mňa mohlo niekto zrecenzovať a konštruktívne skritizovať!

Na záver tejto bilancie sa dá len skonštatovať, že slovenská literatúra veľmi dobre ukrýva kvalitu a treba dlhšie pátrať, ale dá sa to. Síce sa človek musí prehrýzť viacerými nepodareninami, ale výsledok stojí za to. Nemôžeme mať každý deň krémeše!

V posledný deň roka 2018 Vám želám veľa lásky, spomalenia, užívania si prítomnosti a hlavne mnoho dobrých kníh, ktoré sa Vám môžu pripliesť do cesty.

Knihomolka Lenka