Denník N

Posledne poludnie v roku

Auto, ja, trochu smutku, zrkadlo v krajine, mala sonda.

Vyberam jazykom makove bodky zo zubov na zadnom sedadle nasho citroena a myslim na rok, ktory uz dokvapkava. Je dvanast hodin, poludnie. Myslim na to, co bolo, nebolo, na to kym boli a uz nie su.. na to ake to bude a uz je, bez nich, bez troch ludi ktori tu boli skor nez ja. O troch ludi menej strngneme, ked budeme otvarat flasu a novy rok. Bez ich dobra. Divam sa z okna na krajinu a citim sa presne tak.. som krajinou plnou nicoho, bez snehu ci zelenej zelene, len vela sivej a hnedej, sem tam nejaka vypelichana liska. Potencial jary v nedohladne. Ostavame pôstni aj po Vianociach. Citim ze dlhodobo.
Slnko nahle presvieti tu hnedu, sivu… Je to trochu krajsie pre oko. Ticho ostava. Zijeme.
So slzou na krajicku si len prajem, nech nezabudame, nech sme dobri napriek zivotnym stratam, osudom, komplikaciam. Zvladnut tak vsetky tie prichystane zazraky, krasy, ale aj hrôzy a cudne tajomstva novych dni.
Nekluckovat.
Nechciet sa uhnut. Nechat sa zasiahnut, mozno aj boliet ak bude zase treba.. len ustat ten napor, nestratit nadej a hlavne svoju tvar.
To je zivot plnotucny, plnokrvny. Nepretiect ho cez prsty a zit ho, zit naozaj.

Teraz najčítanejšie