Denník N

Ľudskosť postavme do popredia

Článok (nielen) o ľudskosti, v ktorej vnímam potenciál na pozitívne smerovania v našej spoločnosti.. nie jediný, ale rozhodne veľmi dôležitý. Bez tejto nevyhnutnej vlastnosti bude ťažko naša spoločnosť napredovať.

Ľudskosť

V súčasnej dobe mi pripadá, akoby bola ľudskosť označovaná za slabosť, spolu s empatiou a citlivosťou.

Prinajmenšom v určitých kruhoch sa haní a považuje sa za prekážku.

Ľudské práva, ktoré sú univerzálnymi a ktoré má každá ľudská bytosť, mnohokrát odmietajú alebo deformujú, za ľudské bytosti považujú často selektívne iba istú skupinu ľudí(kam sa sami radia) s určitými atribútmi a ostatné skupiny vylučujú ako rovnocenné ľudské bytosti s ľudskými právami.

Súcit a solidarita s trpiacimi inými ľudskými bytosťami sa tam nepodporuje, sú schopní písať o deťoch inej farby pleti na sociálnych sieťach veľmi hrozné veci a tešiť sa z úmrtia detí pri úteku z krajiny, kde zúri vojna.

Keď dehumanizácia dosiahne určitý level, pácha škody práve tým spôsobom, že človeka infikuje nenávisťou a cynizmom tak hlbokým, že prestáva vnímať ľudí, ktorí sú od neho odlišní farbou pleti, náboženstvom, národnosťou, sexuálnou orientáciou či rodovou identitou… ako ľudské bytosti.

Ľudskosť sa postupne vytráca, pretože si nechávajú svoju myseľ bombardovať neustálymi článkami o neustálom nebezpečenstve, ktoré ich má údajne obklopovať a o tom, koho treba nenávidieť.

Je to tak trochu paradox, lebo často kritizujú „mainstream“ v rámci rôznych televíznych správ, vraj samé vraždy, lúpeže a iné, čiže kritika obsahu ako prevažne negatívneho… pritom v „alternatíve“ nenájdete obsah naplnený niečim hodnotným, pozitívnym, vôbec alebo veľmi zriedka, skôr sú vždy ladené „proti“ niečomu a niekomu.

Zostať ľudskými a nezhrubnúť natoľko, aby sme sa stali cynickými v tejto dobe, rozhodne nie je jednoduché.

Empatiu celkom pekne definuje wikipédia:

Vcítenie alebo vciťovanie sa alebo empatia (gr. empatheia; zo slov em- = dovnútra, vnútri, pathos = cit, utrpenie) je prenášanie sa do sveta predstáv druhého, do jeho emócií, spôsobu myslenia a postojov.“

Nejde o ľahký emocionálny proces resp. schopnosť, je nevyhnutná najmä u psychoterapeutov/tiek a u psychológov, psychologičiek i v ďalších povolaniach.

Vyžaduje si schopnosť vedieť vystúpiť zo seba(obrazne povedané) a ochotu skúsiť sa pozrieť na svet očami tých druhých, predstaviť si byť v ich koži, v ich prežívaní a v bolestiach, radostiach i obavách.

Snažiť sa vcítiť do druhej osoby je omnoho väčšou výzvou vyžadujúcou si veľké úsilie, kým odsúdiť len preto, že sa niečím líši od nás, je najľahšou vecou na svete.

Na druhej strane…

Empatia neznamená rešpektovať prejavy nenávisti a pohŕdania voči druhým.

Z môjho pohľadu je veľký rozdiel medzi nenávistným prejavom a negatívnym názorom na niečo, pokiaľ sa prejaví vecne a slušne, hoci niekedy je tá hranica veľmi tenká.

Chyby v dialógu sa môžu samozrejme udiať na oboch stranách, na sociálnych sieťach je väčšia tendencia zbytočného vyhrotenia v diskusiách medzi rôznymi „tábormi“, sociálnymi bublinami.

Je absolútne neprípustné, aby boli rešpektované predovšetkým také prejavy, ktorými ľudia vyzývajú na hrozné veci alebo keď propagujú hnutia a smery vedúce k potláčaniu základných ľudských práv a hodnôt. Tam patria prejavy rasizmu, homofóbie, antisemitizmu a mnoho ďalších.

Prakticky každá sociálna sieť má v sebe zakotvené isté normy komunity, kde sú popísané pravidlá, ktorými by sme sa mali riadiť.

Nie sú dané len tak zo srandy. Tak ako Ústava a zákony SR tvoria nevyhnutné piliere na to, aby sa spoločnosť udržala, rovnako to platí v prostredí internetu.

Nebyť určitých pravidiel a noriem, nebola by možná žiadna diskusia, len divoká anarchia a ľahko by sa to zvrhlo na stav, kde je „človek človeku vlkom“.

Žiaľ, realita je odlišná a mnohí pri registrácií súhlasili s podmienkami a normami, ktoré si vlastne nikdy neprečítali.

Keď sa následne stane, že dostanú sankcie za ich príspevky či komentáre porušujúce tieto normy, hromžia, preklínajú a označujú to celé za „cenzúru“.

Nikto im však nekázal registrovať sa, po prvé. Po druhé, majú možnosť si ich stále prečítať  a riadiť sa nimi.

Samozrejme, ak ich nedodržiavajú, je len logické, že skôr či neskôr sa objavia následky, obzvlášť ak ich dlhodobo porušujú.

Zaujímalo by ma, či by považovali za cenzúru, ak by šli do kostola narušiť omšu vykrikovaním, ako sú všetci popletení blázni alebo keby do synagógy šli robiť neporiadky a hovoriť Židom, ako sú zlom sveta? Bolo by len pochopiteľné, že by dostali stopku a boli odtiaľ vyvedení.

Sloboda slova

Ohľadom slobody slova ide podľa mňa o väčší problém. Podľa mňa tu narážame na dve odlišné poňatia:

  1. Sloboda slova má svoje limity(s ohľadom na druhých  alebo kde sa začína a končí moja sloboda, tam sa začína sloboda druhej osoby)
  2. Absolútne chápanie slobody slova

Zachytil som v podstate toto druhé poňatie slobody slova. Podľa tohto poňatia sú cenzúrou aj prejavy nenávisti.

Zamýšľali sa však nad reálnymi dôsledkami toho, keby povedzme neboli žiadne normy na sociálnej sieti s tým, že každý by si mohol písať v podstate, ako sa mu zachce? Pochybujem.

Som presvedčený, že skôr či neskôr by sa stalo dané prostredie veľmi toxickým a diskusie v ňom čoraz viac neprehľadnými.

V takom prostredí by málokto súdny vydržal dlho.

Absolútna sloboda slova bez rešpektu k ľudskej dôstojnosti a hodnoty každého z nás by sa rovnala katastrofe.

Som človek, ktorý má na mnohé veci svoje názory, no nemôžem ich vnútiť druhým ani ich urážať, hoci občas pod vplyvom emócií som sám skĺzol do argumentov ad hominem, viem si to priznať.

V súčasnosti sa napríklad zaujímam o sekulárny humanizmus, celkom ma oslovuje, nedáva mi však právo zhadzovať kohokoľvek vieru, hoci sa môžem stavať kriticky k istým prejavom viery či jej aspektom, nesúhlasiť a dávať najavo svoje vlastné presvedčenie na veľké otázky života bez vnucovania vlastných postojov a názorov v tomto druhým, samozrejme vecne a slušne.

Za neprijateľný považujem náboženský fundamentalizmusnáboženský fanatizmus. Som za zachovanie liberálnej demokracie a toho, aby bol štát sekulárny t.j. nesmel závisieť od žiadnej ideológie alebo náboženstva.

Právo veriť ako aj neveriť má však každý z nás a toto právo nemôže byť nikomu odňaté.

A pokiaľ mám nejakú empatiu a zároveň som si vedomý hraníc vlastnej slobody vo vzťahu k slobode druhého človeka, tak nebudem druhému vnucovať moje vlastné presvedčenie, či už v témach ako náboženstvo, štát, politické preferencie atď.

Sloboda slova jednoducho z môjho pohľadu nemôže byť nejakým trhoviskom, kde bude rozhodujúce, kto koho viac „prekričí“ a nemôže tam byť prípustné ani navádzanie k fyzickému násiliu na akúkoľvek zraniteľnú menšinu a takisto by som považoval za neprípustnú výzvu na fyzické ublíženie ľuďom, s ktorými politicky nesúhlasím.

Bez pravidiel nie je možná ani žiadna vecná diskusia, preto by každý mal mať znalosť o argumentačných fauloch, akých sa často zvykneme dopúšťať.

Chybujeme všetci, múdry je však ten, čo sa učí na vlastných chybách a vyvíja sa, ochotný sa učiť nové veci, ktoré doposiaľ nepoznal.

Predstav si…

Je ľahké odsúdiť aj tých, ktorí nezdieľajú s nami hodnoty demokracie a hodnoty ako je rešpekt, láska, vzájomná úcta, spravodlivosť, čestnosť atď.

Je prirodzené, že naše pohľady sa na rôzne veľké i menšie témy života odlišujú, sú pestré a nedokážem si už len kvôli týmto skutočnostiam predstaviť utópiu v podobe uzavretej uniformnej spoločnosti so zavretými hranicami.

Nemám tým namysli teraz Severnú Kóreu, ale túžbu časti našich spoluobčanov po tomto druhu spoločnosti, po uzavretých hraniciach, vystúpení z EÚ a po ruke tvrdého vodcu, ktorý ich bude viesť  spásonosne ku „svetlým zajtrajškom“. Keď chýba ľudskosť a vládne hlboký strach, tak by sme mali skúsiť pochopiť tento strach, nie ho hneď krátkozrako odsúdiť.

Strach z nepoznaného je nám vlastný a patrí do našej evolučnej výbavy, do istej miery je opodstatnený, lenže ak nám začne prerastať cez hlavu, tak spolu s nedostatkom empatie vytvára toxickú atmosféru v spoločnosti, kde sa potom len prehlbuje medzi ľuďmi vzájomná nedôvera a nevraživosť.

Bolo by zaujímavé, keby si skúsili predstaviť tí, ktorí majú ešte zachovaný nejaký ten kúsok empatie,  že patria napr. k tej skupine ľudí(Židia, Rómovia, LGBTI, moslimovia…), ktorú tak veľmi nenávidia…že sú jej členmi a ako zažívajú presne tie poznámky, ktorými často tých ľudí dehonestujú. Ako by sa cítili? Čo by pri tom prežívali?

A boli by schopní takéhoto cvičenia či ochotní? Neviem.

Bez ľudskosti

Bez ľudskosti sa však ľahko stane časom z človeka niekto, kto bude sám taký ako sú tí, ktorými pohŕda.

Nemusí to znamenať, že by robil činmi vyslovene hneď niečo podobné, no srdcom a mysľou bude zameraný prevažne negatívne.

Narážam na náboženských fanatikov konajúcich v mene božom hrozné zverstvá a považujúcich za ľudí len tých, ktorí súhlasia s ich interpretáciou danej viery.

Je to strašné a tieto ich činy treba jednoznačne odsúdiť. Sú neľudské, kruté a nepatria do žiadnej slušnej, zrelej spoločnosti.

Ak však sami zhrubneme natoľko, že by sme túžili rovnakými metódami sa zbavovať ľudských minorít zo strachu z pestrosti okolo nás  alebo z nenávisti ako títo náboženskí extrémisti,

potom nebudeme o nič lepšími ľuďmi.

Pri porovnávaní týchto dvoch extrémov sa nám môžu javiť obe skupiny ako protichodné, nemajúce nič spoločné,  kdesi na konci sa navzájom však stretávajú,  pretože obe živia v sebe žiaľ nenávisť, zlobu a strach často neúmerným spôsobom. A túžbu zničiť každého, kto s nimi nesúhlasí.

Rozdiel je akurát v tom, že pre jednu skupinu je modlou ich interpretácia viery, pre tú druhú zasa napríklad štát na čele s vodcom, idea slovanstva, idea jednej nadradenej „rasy“ atď.

A ešte v čomsi: Tí jedni majú podmienky na konanie zverstiev, tí druhí našťastie nie. Zatiaľ.

A tiež je kľúčové dodať :netreba ich hádzať všetkých do jedného vreca ako „fašistov“.

Bolo by to krátkozraké, často ide len o vystrašené osoby, ktoré sa proste boja zla a iba chcú, aby ich rodiny boli v bezpečí a nehrozilo im nič zlé.

Na tom nie je nič odsúdeniahodné, ako som spomínal. Je treba s tým strachom pracovať a nezľahčovať ich obavy a nevysmievať sa tomuto strachu.

Je otázne, do akej miery si uvedomujú sami skĺzavanie do extrémov mnohými svojimi prejavmi.

Nemôžeme zostať úplne ľahostajní pri takom prejavovaní slobody slova, ktoré je už za hranicami (nielen) ľudskosti…

… o to viac, keď tieto prejavy majú ničivý účinok na naše vzájomné ľudské vzťahy a na súdržnosť v spoločnosti.

 

Treba hľadať cesty ako zmierňovať tieto obavy, vysvetľovať a kultivovane diskutovať, hoci to nie je možné so všetkými a niekedy na oboch stranách dochádza k nepochopeniu sa.

A stmeľovať bližšie k sebe mnohé skupiny, ktoré sú medzi sebou polarizované.

Lebo bez ľudskosti a vzájomného skutočného dialógu…. sa ľahko neskôr staneme tými, ktorými pohŕdame.

Nie nevyhnutne na úrovni fyzických prejavov, lež na kvalitatívnej úrovni(charakter, vlastnosti, úbytkom empatie a súcitu a pod.).

 

 

Zdroj: wikipédia

 

 

Teraz najčítanejšie

Ján Lazík

Som človek, ktorému nie je jedno, čo sa deje okolo nás a vo svete. Zaujímam sa o psychológiu, sociológiu, filozofiu, cudzie jazyky, fenomén hate speech, ľudské práva. Bavia ma zaujímavé seriály, filmy.