Sloboda a hranice, láska a rešpekt

Žiť znamená byť ohraničený

Hranice som pred tým vnímala skôr ako rôzne príkazy, zákazy, obmedzenia alebo nariadenia. Rebeca Wildová, zakladateľka školy Pesta (skratka od Pestalozzi) v Ekvádore a autorka knihy Sloboda a hranice, láska a rešpekt, nám prináša na hranice nový pohľad. Hranice sú nevyhnutné, aby vytvorili bezpečné a tvorivé prostredie, v ktorom sa deti môžu slobodne rozvíjať a rozhodovať.

Z hraníc môžeme mať rôzne obavy. Chceme zachádzať s deťmi volnejšie. Možno sa obávame, že nebudeme pôsobiť láskyplne alebo je pre nás jednoduchšie niekedy ustúpiť. Rebeca Wildová nás upozorňuje, že sám život je ohraničený. Bunka je chránená membránou, Zem chráni ozónová vrstva, telo chráni koža. Hranice prirováva k stenám domu, ktorý nám dáva pocit istoty a bezpečia. Toto „presvedčenie, že život sám obsahuje hranice, nám pomáha hranice stanovovať kľudne, pevne, bez manipulovania a nedirektívne. A tiež sa v týchto hraniciach nebudeme cítiť ublížene.“

Malé deti majú rôzne potreby. Základnou potrebou je potreba bezpodmienečnej lásky a náklonnosti. Potom je to potreba tepla, potravy, čistého vzduchu. Malé dieťa je senzomotorický prieskumník. Rozvíja a zdokonaľuje svoj pohyb, manipuluje s rôznymi predmetmi, ochutnáva, ohmatáva. Potrebuje skákať, dupať, behať, kopať, skúmať. Potrebuje vyjadrovať svoje emócie: smiať sa, plakať, kričať, hnevať sa… Má potrebu rozprávať a počúvať, vytvárať vzťahy. Zmysluplné hranice napĺňajú detské potreby, ale zároveň udržujú prostredie bezpečné a harmonické. Napr. dieťa môže búchať do koberca, ale nie do druhého človeka. Môže behať, skákať a kričať vonku, ale nie doma. Môže párať starý šál, ale nie nový obrus. Môže stláčať cesto, ale nie čerstvé ovocie. Keď deťom ich potreby obmedzíme, musíme im dať aj priestor bohatý na alternatívy, aby tie potreby naplnili. Čiže deti zoberieme von, kde sa vyskáču, vybehajú, vykričia. Až potom môžeme od nich žiadať, aby to nerobili doma. Ak nechceme, aby nám dieťa skákalo do reči alebo rozprávalo, keď telefonujeme, musíme mu venovať plnú pozornosť inokedy, aby sa vyrozprávalo a naplnilo si tak svoju potrebu. Keď dáme dieťaťu našu plnú náklonnosť, nie sme duchom neprítomní, ale sa o neho zaujímame a je pre nás dôležité, potom môžeme stanoviť hranicu, že nejaký čas potrebujeme pre seba, napr. ísť niekam bez dieťaťa, s niekým sa porozprávať, dokončiť prácu.

Hranica je pre dieťa bolestivá, preto sa snažíme, aby ju zvládlo a stanovujeme hranice rešpektujúcim spôsobom. Napr. dieťa niečím hlučne búcha o stenu. Čupneme si k dieťaťu, naviažeme očný kontakt a povieme normálnym hlasom: „O stenu sa nesmie búchať.“ Môžeme mu ponúknuť alternatívy: „Môžeš búchať do vankúša alebo si zobrať zatĺkaciu hračku.“ Rebeca Wildová píše, že „hranicu kvôli detskému výbuchu nezrušíme a zároveň akceptujeme pocity dieťaťa bez protiargumentov a prehovárania.“

Hranice tiež pomáhajú deťom vnímať vzťah medzi vlastnou činnosťou a jej následkami a deti postupne začnú preberať za svoje činy zodpovednosť. Aj v škole Pesta sú deti, ktoré zaobchádzajú s vecami neporiadne, napr. si neumyjú po sebe štetce alebo neupracú nejaké nástroje, hodia na zem obal od tyčinky, atď. Chce to od dospelého, aby bol prítomný, vnímavý a stanovil hranice s rešpektom voči dieťaťu. Dieťa začne pomaly prejavovať iný vzťah k sebe a k svojmu okoliu.

Ak dieťa hranicu nerešpektuje alebo porušuje, nemal by nasledovať trest, ale logický dôsledok. Napr. deti kričia pri obede. Upozorníme deti na hranicu: „Pri obede sa nekričí.“ Ak pokračujú v kriku, uvedieme logický dôsledok: „Ak budete kričať, budete musieť odísť z kuchyne a nedojete obed. Ďalšie jedlo je olovrant o štyri hodiny.“ Jedno dieťa sa rozhodne, že prestane kričať a pokračuje v obede. Iné povie, že už nie je hladné a odíde. Obidve deti spravili nejaké rozhodnutie. Viac túto tému logických dôsledkov spracoval Rudolf Dreikurs v knihe Deti ako výzva.

Hranice by sme si podľa Rebecy Wildovej mali stanoviť aj my, dospelí. Ak dáme hranicu našej práci a záujmom, ostane nám viac času na venovanie sa deťom. Hranicu by sme si mali stanoviť aj v našom prístupe k deťom: „Miesto toho, aby sme k deťom pristupovali „inštinktívne“ alebo „impulzívne“, stanovme si jasné hranice. Pomôžu nám udržať si istý odstup, predovšetkým z veľkej blízkosti a zabraňujú tomu, aby sme deti ohrozovali telesne, emocionálne alebo intelektuálne, pohybom alebo slovom…“ Hranica v našom konaní a hovorení, určité „zadržanie sa“, dáva príležitosť dieťaťu prejaviť sa. Možno by sme niečo spravili za neho, ale keď zarazíme našu horlivú snahu, tak nás môže prekvapiť, že to dieťa zvládlo samé.

Sloboda – interakcia zvnútra von

Kedy je teda dieťa slobodné? Dieťa sa rodí závislé na matke. Má obmedzenú slobodu pohybu, vnímania a chápania. Postupne rastie, rozvíja si vlastnú samostatnosť a je stále menej závislé na vonkajších podmienkach. Rebeca Wildová píše: „Rozvoj vlastnej senzomotorickej interakcie s okolím, vlastné pocity a myšlienky sú teda základom pre prežívanie slobody.“ Rebeca Wildová vychádza z náhľadu, „že interakcia každého organizmu (rozumej dieťaťa) s jeho prostredím by mala byť riadená zvnútra von, teda samotným organizmom..“ Interakcia poháňaná zvnútra je silná a skoro neunaviteľná. Ak je rešpektovaná, táto vnútorná motivácia nezoslabne a nemusí byť „tvorená“ alebo „vychovávaná“ zvonka.

Dospelí vytvoria dieťaťu bezpečné a podnetné prostredie a stanovia zmysluplné hranice. „Pripravené prostredie by malo deťom ponúkať uspokojenie ich autentických potrieb a súčasne im umožniť rozhodovať sa.“ Prostredie napĺňa vývinové potreby dieťaťa, preto je iné pre predškoláka, školáka alebo dospievajúceho. Dieťa do toho prostredia vstupuje, skúma ho, učí sa, experimentuje. Posúva sa od starých istôt k ďalšiemu kroku, ktorý je pre neho dobrodružstvom a prináša mu nové neočakávané skúsenosti. „Takáto kreativita je úzko previazaná s prežívaním slobody a životnej radosti.“ Dospelý je stále v prostredí prítomný, je spojivkom medzi dieťaťom a prostredím.

Láska a rešpekt

K najzákladnejším potrebám dieťaťa patrí bezpodmienečná láska. Tá musí byť podľa Rebecy Wildovej spojená s rešpektom. S rešpektom k životným procesom dieťaťa: „Organizmus, ktorého okolie rešpektuje jeho vnútorný program, žiari radosťou zo života, je plný záujmu, koncentrovaný, harmonický a pripravený vysporiadať sa s hranicami konštruktívnym spôsobom.“

Rebeca Wildová píše v knihe aj o rôznych druhoch detských hier, o potrebe dieťaťa hrať sa hry „na niečo“. Tiež píše podrobnejšie o fungovaní školy Pesta.

Rebeca Wildová: Svoboda a hranice, láska a respekt. DharmaGaia, Praha 2010
Preklad citátov do slovenčiny: autorka textu

Viac o škole Pesta sa môžete dozvedieť z dokumentárneho filmu Pestalozzi, Educación Activa. Vo filme môžete vidieť pripravené prostredie v praxi. Film je v španielčine.