Kríza empatie – Vtedy na Ukrajine
Empatia, je tá charakteristika nášho správania, ktorá najlepšie vystihuje lásku k blížnemu, a ktorá nadraďuje záujmy iných nad vlastné záujmy. Z celého srdca si želám, aby rok 2019 bol pre Slovensko znovuzrodením empatie, pretože nasledovný príbeh, je pre nás všetkých varovaním, že jej absencia dokáže vyústiť v smrti miliónov ludi.
Vyznať sa v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia nie je jednoduché. V tom období, včerajší nepriatelia sa stávali dnešnými priateľmi a opačne. Svet sa spamätával z dôsledkov prvej svetovej vojny, obrovskej ekonomickej krízy, mnohých revolučných pohybov. Toto obdobie prinieslo dve politické hviezdy, Hitlera a Stalina. Áno, použil som slovo hviezdy, pretože tak boli vnímaní mnohými vo vtedajšom svete, či na západe alebo na východe. Ešte nebol internet a správy sa šírili chaoticky, pod silným vplyvom cenzúry a propagandy. Ešte sa nevedelo o plánovanom holokauste, gulagoch, politických čistkách, miliónoch umučených a otrocky vykorisťovaných . Mnohí hľadeli na tieto osoby ako na nádej, prísľub lepších zajtrajškov, a hrôzy včerajška, ospravedlňovali zverstvá budúcnosti, kombinované so zúfalými životnými podmienkami, ktorým dominoval hlad. Hlad je mocný Pán. O tom sa presvedčili obliehaní v Jeruzaleme v časoch Rímskej ríše, aj v Leningrade počas vojny, keď nasýtiť sa mŕtvym zvieraťom alebo pečeným trusom bolo najmenším prečinom. Hlad zabíjal, kvôli hladu sa zabíjalo,a hlad aj ignoroval a zatváral si oči pred neprávosťou. A najviac toto všetko bolo viditeľné na Ukrajine v rokoch 1932 a 1933.
Stalin, ako vodca Sovietskeho zväzu mal v tom čase štyri priority: Zbaviť sa skutočných aj potencionálnych nepriateľov, vytvoriť pozitívny obraz Sovietskeho zväzu v zahraničí, realizovať ekonomický program industrializácie svojho impéria a nakŕmiť hladných, hlavne tých v zahraničí.
Najviac na Stalinove priority doplatili obyvatelia Ukrajiny, Počas revolúcie, to bola bašta odporu voči komunistom, zmietala sa uprostred sporov medzi Poľskom a Ruskom, bola nástrojom Nemecka na realizovanie svojich zahraničných záujmov. A mala najúrodnejšiu pôdu v Európe, ktorá sa neskôr stane vysnívaným cieľom „Lebensraumom“, počas Hitlerovho ťaženia.
Ukrajina sa stala ihriskom realizácie Stalinových priorít. Ich spoločným menovateľom a nástrojom sa stala kolektivizácia. Niektorých vysťahoval na Sibír v miliónoch, mnohým ukradol úrodu v miliónoch, niektorých vyhladoval na smrť, tiež v miliónoch. Vedome a cielene.
Napriek chýbajúcemu internetu a sociálnych sieťam, svet mal informácie z prvej ruky, o tom čo sa deje a ako sa to deje. Anglický poradca ministra zahraničných vecí a novinár Gareth Jones, ktorý bol očitý svedok hladomoru, bol už piaty krát v Sovietskom zväze keď sa vybral na Ukrajinu a zdokumentoval hrôzy hladomoru, keď matky jedli svoje deti a opačne, fotil, písal a publikoval. Jeho články sú archivované a a dajú sa nájsť v archívoch: https://www.garethjones.org/soviet_articles/soviet_articles.htm
Aká bola reakcia vtedajšieho sveta? Žiadna. Svet hladoval. A potreboval Stalinove obilie, ktorý zase potreboval doláre za jeho predaj. Chlieb, ktorý jedli vtedy ľudia na západe, bol chlieb, ktorý bol odtrhnutý od úst hladujúcich Ukrajincov. V jednej ruke chlieb z ukrajinského obilia, v druhej ruke noviny s článkom od Garetha Jonesa, ktorý kričal: „Chlieb ktorý jete, zabíja milióny!“ A nič sa nestalo. Lebo kríza empatie. Kríza, ktorá stála cez tri milióny ľudí zabitých hladom.
Empatia, je tá charakteristika nášho správania, ktorá najlepšie vystihuje lásku k blížnemu, a ktorá nadraďuje záujmy iných nad naše vlastné záujmy. Z celého srdca si želám, aby rok 2019 bol pre Slovensko znovuzrodením empatie, pretože príbeh ukrajinského hladomoru , je pre nás všetkých varovaním, že jej absencia dokáže vyústiť v smrti miliónov ludi.
Tento rok bude zúfalý boj Garetha Jonesa sprostredkovaný skrze filmové plátno. Želám Slovensku, aby rok 2019, bol rokom empatie. Aby sme mysleli viac na iných ako na vlastné brucho. Aby kvôli nášmu bruchu nemusel zomrieť čo i len jeden človek. A želám Slovensku ešte aj mnoho novinárov typu Garetha Jonesa, aby nám to pripomínali keď nám to bude hroziť. Minulosť je nemenná, no z budúcnosťou vieme vždy niečo urobiť. Nech je našou hnacou silou empatia. Ako kresťan, nám ponúkam najlepší vzor empatie, aký poznám Ježiša Krista. Jeho postoj k empatii je najlepšie vyjadrený v tomto verši: „Lebo nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol súcitiť s našimi slabosťami, ale pokúšaného vo všetkom, podobne nám, bez hriechu.“ Biblia, list Židom 4:15.
Nech Slovensko môže v roku 2019 môže súcitiť s potrebami iných. Či sú to migranti, Rómovia, moslimovia. A prosím novinárov, aby nám pripomínali, keď to robiť nebudeme. Lebo aj my sami potrebujeme aby niekto súcitil s nami.
