Vzťah a odpustenie

Gary Chapman kedysi prišiel s teóriou piatych jazykov – podľa neho existuje päť spôsobov, ako vieme prejaviť lásku, pričom jeden z nich je pre nás dominantný. Milovať môžeme slovami, pozornosťou, dotykmi, darmi a konkrétnymi skutkami. Viac o tejto teórií sa môžete dočítať tu. Ak ten druhý nám prejaví lásku spôsobom ktorý je nám blízky, potom sa cítime milovaní.

Zahrnúť toho druhého láskou

V kontexte lásky Gary Chapman prišiel aj s teóriou citovej nádrže – s tvrdením, že keď nás niekto zahrnie láskou, potom z tohoto pocitu môžeme nejaký čas čerpať a žiť. Potom je potrebné aby nás znovu zahrnul láskou, aby sme opäť cítili, že sme milovaní. Ideálne je, ak nás láskou zahŕňa priebežne, inak hrozí, že v istom okamihu naša citová nádrž ostane prázdna a budeme mať pocit, že nás nemiluje. Ak Gary Chapman hovorí o piatich jazykoch lásky, potom je aj dôležité, aby v prípade zranenia sme sa tomu druhému ospravedlnili spôsobom, ktorý je mu blízky – jazykom lásky ktorý je u neho dominantný. Viac k téme tu.

Je láska pocit, alebo rozhodnutie?

Potrebujeme cítiť, že nás ten druhý miluje a keď nám ublíži, náš pocit – presvedčenie je tým otrasené. Kladieme si otázku: naozaj nás miluje, keď nám ublížil?

Žijeme vo svete akejsi tyranie hodnôt. Zo všetkých strán zaznievajú požiadavky, ktoré musíme spĺňať, ak chceme byť dosť dobrým človekom, zamestnancom, priateľom, manželom či otcom… Táto požiadavka rezonuje aj v kontexte vzťahu – sme presvedčení o tom, že o bytí a nebytí vzťahu rozhodujú pocity – či nás ten druhý miluje. Ale tak to nie je.

Aj keď nás ten druhý naozaj miluje, môžeme prežívať obdobie, kedy máme pocit, že nás nemiluje. Samozrejme, tento pocit by sme nemali mať stále. Ale je prirodzené, že sa strieda obdobie, kedy ten pocit máme a kedy nie. Na tomto pocite sa totiž podieľa strašne veľa vecí a ten druhý je zaň zodpovedný len z časti.

Preto je dôležité pamätať, že vzťah je predovšetkým o rozhodnutí. A to pretrváva aj v období, kedy necítime lásku, alebo máme zmiešané pocity.

Mnohí vstupujú do vzťahu pre pocit a keď sa vytratí, veria tomu, že vzťah sa skončil. A pritom, ak by mu dali šancu, možno by sa zrodilo niečo pekné.

Vzťah sprevádzajú príjemné pocity, ale je predovšetkým rozhodnutím pre život s konkrétnym človekom a o odhodlaní vo vzťahu zotrvať aj keď príde náročné obdobie – ak máme pocit, že nás ten druhý nemiluje…

Vzťah by bol veľmi nestabilný, ak by stál len na pocite a mal by krátke trvanie. Tu nehovoríme o násilí vo vzťahu, alebo o situácií, kedy nás ten druhý nemiluje. Hovoríme o vzťahu, kde môže a tu a tam nastáva situácia, kedy máme pochybnosti a necítime lásku…

Potrebujeme odpustenie

Keď príde na pretras slovo odpustenie, máme v tom jasno. Odpustenie je potrebné vtedy, keď nám niekto ublížil a utrpeli sme zranenie. Pre uzdravenie zranenia je dôležité odpustenie.

Samozrejme, nie je to len o odpustení. Keď vykradnete banku, nestačí že poviete že je Vám to ľúto. Musíte nahradiť aj škodu. Vo vzťahu to nie je o „matérií“, hoci ak je to možné, nejakým spôsobom potrebujeme nahradiť to, čo sme stratili. Alebo aspoň potrebujeme získať presvedčenie, že už sa to nebude opakovať. Prípadne že sa to nestane pravidlom. Slová ktoré sa uchádzajú o odpustenie by stratili na váhe, keby sa len opakovali, ale nebola by snaha o nápravu. Berie ešte niekto vážne slová: „za vzniknuté meškanie sa ospravedlňujeme?“

Odpustenie nie je o úmysle

Problémom je tiež skutočnosť, že ten druhý nám mohol ublížiť bez toho, aby chcel a aby si to uvedomoval. My väčšinou v tom máme jasno a keď nám ten druhý ublíži, nemáme pochybnosti o tom, že je vinný. On však v tom môže byť nevinne. Tak ako v súdnom procese sa preveruje, či je niekto obžalovaný právom a akou mierou sa na tom podieľal… aj v živote by sme si mali najprv premyslieť čo sa stalo. Odpustenie tak presahuje rozmer spravodlivosti, pretože odpustenie je potrebné aj tam, kde to nie je o spravodlivosti – ak nám ten druhý ublížiť nechcel, nie je vinný a predsa potrebujeme odpustenie…

Väčšinou nám ten druhý ublíži bez toho, aby mal úmysel. Zranenia sú v tomto prípade dôsledkom našej slabosti, toho že nie sme dokonalí. Ako často na to zabúdame!

Samozrejme, existujú aj prípady, kedy ublíženie je zámerné. Spravidla však ide o vzťahy, ktoré sa zmenili na zákopovú, prípadne otvorenú vojnu…

Zranenie a zodpovednosť zaň

Ten druhý nám nemusel ublížiť zámerne. Napriek tomu je zranenie skutočné. K zraneniu dochádza bez ohľadu na to, či chcel, alebo nie. Rozdiel je len v tom, že ak chcel, viac to bolí.

A tam kde je zranenie, je potrebné aj odpustenie. Zranenie vždy naruší / poznačí vzťah. Zmení atmosféru v akej sa vzťah odohráva. Vtedy máme dve možnosti – tváriť sa, že sa nás to netýka – pretože sme nechceli a nebol v tom úmysel. Alebo prevziať zodpovednosť za dôsledky. Veľmi ťažko sa to vysvetľuje, ale ak ten druhý utrpel zranenia, tak je dôležité, aby dostal spätnú väzbu o tom, že sme nemali taký úmysel a že je nám to ľúto. Ale zranenie tam je. Preto nepreberáme zodpovednosť za úmysel, ale za dôsledky a uchádzame sa o odpustenie u toho, koho sme zranili.

Ak náš vzťah nie je v kríze a nie sme vo fáze vojny, ten druhý vie a tuší, že sme nechceli, ale pomôže mu, ak to počuje z našich úst a keď chápeme že k zraneniu prišlo a že sa spája s nami.

Je to podobné, ako keby sme niečo spáchali z nedbanlivosti. Nie je tam úmysel, ale to čo sa stalo, sa spája s nami. Je poľahčujúcou okolnosťou, ak je to prvý krát, ak sme pred tým žili istým spôsobom. Ale my sme to spôsobili… Môžeme dokola zdôrazňovať, že tam úmysel nebol, alebo prevziať zodpovednosť.

Aj vo vzťahu si môžeme vybrať. Môžeme svoj postoj postaviť na tvrdení, že sme nechceli. Ale to zranenie neuzdraví. Alebo môžeme prevziať za zranenie zodpovednosť. Čo je pre nás dôležitejšie, vzťah, alebo miera zavinenia? Skutočnosť je taká, že vo vzťahu hoci nesmie zaniknúť „ja“ a „ty“, dôraz sa kladie na „my“ a preto uzdravenie zranenia je dôležitejšie než hádka o tom, kto a akou mierou sa na tom podieľal…

Zrelosť a odolnosť voči zraneniam

Vo vzťahu sa kladie dôraz na zrelosť. Potrebujeme zrelosť, aby sme sa nebáli prevziať zodpovednosť, ale zároveň potrebujeme zrelosť, pretože tá je akousi protiváhou precitlivenosti. Ak sme precitlivelí, potom budeme veľmi často zranení a ostatní, aj keby chceli, nebudú stíhať sa nám ospravedlňovať…

Zrelosť tiež kladie dôraz na rozlišovanie. Naozaj nemusíme riešiť každé zranenie s tým druhým, ak vieme, že nás miluje. A ak sa ukáže, že nás sklamalo napríklad naše očakávanie. Vo vzťahu tiež pomáha, ak máme vnútornú silu a vieme tu a tam nejaké zranenie prekonať aj sami. Žijeme totiž rýchlym tempom a čakať na uzdravenie zranenia by nás mohlo ochromiť. Niekedy treba zaťať zuby a v tej chvíli neriešiť seba…

Ale nakoniec, vždy a znova je potrebné si nájsť čas, vytvoriť vhodný priestor a porozprávať sa. O tom čo sme prežili a čo nás zranilo. Bez útočenia a obviňovania. Ten druhý nás má predsa rád a nie je mu príjemné nám ubližovať. A keď nám ublížil, hľadá ako naše zranenie uzdraviť, alebo sa aspoň ospravedlní…

Zranenie ako múr

Zranenie je ako múr, ktorý vyrástol medzi dvoma ľuďmi. Môžeme ho odstrániť, alebo bude ďalšími zraneniami len narastať, až medzi dvoma ľuďmi vznikne skutočná a neprekonateľná bariéra.

Ak nám ten druhý ublíži, cítime hnev a sklamanie, túžime po spravodlivosti a zadosťučinení. Ale ani spravodlivosť a zadosťučinenie vzťah neuzdravia, to dokáže až odpustenie. Preto nie je dôležité, či sme ublížili vedome alebo nie, ale že sme zranili toho druhého. Preto musíme vyjsť zo seba (prestať sa obhajovať) a venovať sa uzdraveniu vzťahu.

Ľútosť vedie k odpusteniu, odpustenie k zmiereniu a zmierenie k uzdraveniu vzťahu. Túžba po zmierení je pritom silnejšia, než túžba po spravodlivosti. Vzťah s tým druhým je predsa o láske, nie je obchodným či právnym vzťahom. A čím viac milujeme, tým viac túžime po zmierení než po zadosťučinení, pretože túžime po láske. A preto, môžeme tomu druhému povedať, že sme mali pravdu a on nie, ale nášmu vzťahu tu nepomôže. Môžeme si klásť podmienky, ale to nás nenaplní. Túžime po tom, aby sa zranenie uzdravilo a s tým sa uzdravil aj vzťah.

Ako sa ospravedlniť

Tak ako existuje päť spôsobov, ako prejaviť lásku, existuje aj päť jazykov, ako sa ospravedlniť. Viac tu. Teraz len v krátkosti. Tým prvým sú slova ľútosti a to bez snahy sa ospravedlňovať. Ak nám ide o vzťah, nie je dôležité ako sa to stalo, ale zranenie ktoré vzniklo. Tým druhým je priznať zodpovednosť. Bez ohľadu na motiváciu, boli to naše slová, skutky, či prejavy… Tretí jazyk hľadá odpoveď na otázku: čo urobiť preto, aby sme znovu obnovili vzájomnú dôveru a u toho druhého pocit, že ho milujeme? Štvrtý jazyk hovorí o zmene – buď zanechať to, čím raníme, alebo sa snažiť viac milovať a menej zraňovať…  A piaty jazyk je uchádzanie sa o odpustenie.

Odpustenie je darom

Tak ako zranenie mohlo byť pomerne spontánne, aj odpustenie prichádza spontánne. Nie je to niečo, čo sa dá vynútiť. A neprichádza automaticky. Tak ako vzťah je niečím živým, aj odpustenie je prejavom takéhoto života – uzdravenia, priam znovuzrodenia vzťahu. Procesu uzdravenia a odpustenia môžeme napomôcť tým, že toho druhého zahrnieme láskou.

Mýty o odpustení

Z pohľadu psychológie je odpustenie procesom – chvíľu trvá, kým nastane. Je to podobné ako u zranenia, aj zranenie potrebuje čas. Chvíľu trvá, kým sa zranenie uzdraví.

Odpustenie je emócia, ale aj rozhodnutie. Môžeme sa rozhodnúť pre odpustenie a často je to takým prvým krokom, ale potrvá ešte dlho, kým odpustíme aj v rovine emócií a budeme cítiť, že medzi nami nie je nič, čo by ohrozovalo vzťah, alebo aspoň ho narúšalo.

Potreba odpustenia nie je znakom nedostatku lásky, práve naopak, je znakom lásky. Niekedy je odpustiť ľahké. Inokedy je to dosť ťažké. A niekedy je to možné len vďaka láske.

Odpustiť neznamená zabudnúť. Jeden pekný príbeh hovorí, že pri zranení sa pretrhne puto medzi dvoma ľuďmi. Toto puto možno obnoviť – ako keď vďaka uzlu spojíme niť, ktorá sa pretrhla. Ten uzol tam ostane. Ale zároveň vďaka nemu sa tá vzdialenosť môže skrátiť, ak zranenie nás naučilo

Naučilo lepšie toho druhého chrániť, viac ho milovať a uchádzanie sa o odpustenie a samotné odpustenie posilnilo vzájomné puto.

Odpustenie nie je poprenie. My sa predsa netvárime, že sa nič nestalo. Zranenie je skutočné a treba ho pomenovať a následne uzdraviť. A to je opakom popretia.

Odpustenie nie je návratom do predchádzajúceho stavu. Je výzvou milovať toho druhého. Aj keď dokáže zraniť. A pre toho kto zraňuje, je výzvou na sebe pracovať (aby zraňoval menej) a viac milovať.

.

Mnohé vzťahy prežívajú studenú vojnu, pretože jeden, alebo druhý majú problém, prípadne sa nedokážu ospravedlniť. A tam, kde sa nedokáže ospravedlniť ani jeden, tam sa časom vzťah ocitne na pokraji smrti…

Ak sa ani jeden nedokáže ospravedlniť, tak múr zranenia narastá a časom sa vzťah rozpadne. Často za veľkého hluku všetkých tých tehál z múru. Tu niekde sa rodí nenávisť na život a na smrť.

Ak má s ospravedlnením problém len jeden zo vzťahu, potom je možné mu pomôcť tým, že mu ideme príkladom, prípadne vytvárame prostredie v ktorom bude cítiť, že mu chcete ospravedlniť. Nebude sa tak báť ísť s kožou na trh J. Uchádzať sa o odpustenie totiž nie je príjemné. Čo v prípade, ak napriek tomu k ospravedlneniu neprichádza? Obidvaja spolu ako pár by mali vyhľadať pomoc (párovú terapiu). Inak tým ich vzťah bude trpieť…

Tomáš Hupka

Zdroj fotografie:

www.ba-bamail.com