Denník N

Ako sa stať politikom?

Politici musia byť, i keby na chleba nebolo.

Po tej takzvanej revolúcii som si myslel, že sme sa konečne zbavili politikov. Politici, to je zvláštna sorta tvorov, ktoré zaraďujeme v živočíšnej ríši pod spoločným znakom „škodná“. Do tejto sorty zaraďujeme tvory, ktoré sú, ako nám názov napomína, škodlivé a teda po všetkých stránkach neužitočné.

Tak to bolo vždy, pokiaľ sa v mojom živote pamätám. Politici boli široká skupina ľudí nižších, vyšších i tých najvyšších kategórií, o ktorých sa muselo furt písať v novinách, hovoriť v rádiách a vídavali sme ich často na televíznych obrazovkách, ako čítali svoje prejavy pred mikrofónmi. Všeobecne sme ich označovali ako nomenklatúrne kádre. Nomenklatúrne kádre mali nárok na vyššie zaradenie, vyššie platy a vyšší životný štandard. Tí najvyšší politici mali aj svoje špeciálne obchody, kde dostali kúpiť lacnejší tovar, alebo tovar, ktorý nebol v bežných obchodoch k dostaniu. Mali prednosť na nedostatkový sortiment, akým boli vtedy napríklad aj autá, na ktoré musel bežný občan čakať niekoľko rokov, keď si predtým zaplatil vinkuláciu. Takíto politici mali právo vládnuť a tvoriť vládu. Lebo, milí občania, bez vlády to nejde. Skúsili to prednedávnom v Belgicku, kde skoro dva roky nemali vládu a všetko bezchybne fungovalo, ale nakoniec aj tak tú vládu urobili.

Argentínsky spisovateľ Jorge Luis Borges v poviedke „Utópia unaveného muža“ v rozhovore s mužom z budúcnosti na otázku: „Čo sa stalo s vládami?“ odpovedal: „Podľa tradície postupne vyšli z módy. Organizovali voľby, vyhlasovali vojny, určovali sadzby, konfiškovali majetky, väznili, usilovali sa zaviesť cenzúru a nikto na svete si ich už nevšímal. Tlač prestala uverejňovať ich príspevky a portréty. Politici boli nútení hľadať si statočnejšiu prácu, podaktorí z nich sa stali dobrými komikmi…

Borges bol spisovateľ, ako som už uviedol a bol dobrý, ale v tomto sa mýlil. Rešpektujme však, že každý spisovateľ má právo na nadsádzku a fantáziu, ale na budúcnosť mal ružové nazeranie. Alebo išlo skutočne v tej knihe len o utópiu? Veď čo by sme robili bez vlády alebo čo by robila vláda? Vládni ministri a ich perepúť by bola nezamestnaná a zvýšila by sa tak nezamestnanosť. A nezamestnanosti by prispeli aj novinári, ktorí o vláde píšu a robia s nimi intervja, príspevky a portréty, ako už pán Borges spomínal. Toľko celebrít zo šoubiznisu a športu zas nemáme, žeby vystačili nahradiť politikov a uživili by všetkých novinárov a redaktorov. Borges píše, že by si politici museli zohnať nejakú statočnejšiu prácu a mnohí z politikov by mohli byť aj dobrými komikmi. Tými komikmi sú mnohí už aj teraz, hoci nie veľmi dobrými a k popukaniu to nie je. Jedine, že by sa niekto rozhodol puknúť od niečoho iného, než je smiech.

Vláda preto musí byť, i keby na chleba nebolo. Samozrejme aj politici, bez nich by to nešlo. Voľakedy bolo jednoduché stať sa politikom. Stačilo prihlásiť sa do tej jedinečnej strany, získať červenú preukážku a stali ste sa pri správnej životospráve nomenklatúrnym kádrom. A mali ste vystarané. Stačilo len prikyvovať, hlasovať a tlieskať. Dneska je to o niečo zložitejšie. Máte k dispozícii viacero strán a rozhodnúť sa pre tú správnu, čo by z vás urobila nomenklatúrny káder, je intelektuálny problém, vyžadujúci rozmýšľať. Nieže by ste na to išli cez naozajstné myslenie. Božechráň! To politika príliš zaťažuje. Myslenie a vzdelanie je dôležité len pre občanov-nepolitikov, ktorí sa musia živiť vlastnou prácou, tvorením hodnôt, pomáhaním spoluobčanom v zdravotných a komunálnych službách, vymýšľaním vynálezov a podobnými neatraktívnymi záležitosťami, ktoré politika nemôžu nikdy opantať a skutočné myslenie by mu bolo len na prekážku. Veď načo by politik musel myslieť alebo vynaliezať napríklad parnú mašinu, atómovú bombu, cyankály…? To už bolo dávno vymyslené a vynájdené, tak čo…

Stať sa dnes politikom, je preto zložitejší proces a zopár praktických pripomienok záujemcom neuškodí. Nesmieme zabudnúť snáď na najhlavnejšiu podmienku stať sa politikom, a tou je narodiť sa. Musíte sa narodiť ako rodený politik. Mnohí sa tým vyznačujú a sú aj tak hodnotení a uznávaní. V druhom rade, ako hovoria vedeckí psychológovia, musíte sa zbaviť škrupúľ. Politik bez škrupúľ má ďaleko väčšie šance uspieť.

Politik musí byť rozhodne rozhodný. Táto vlastnosť mu umožňuje, že keď sa politik rozhodne niečo urobiť, tak to rozhodne urobí, i keby to bol vyložený nezmysel. Môže mu v tom zabrániť jedine to, že sa rozhodne to neurobiť. Z toho vidno, aká dôležitá je pre politika rozhodnosť. S rozhodnosťou úzko súvisí i obozretnosť. O tom, či sa politik rozhodne byť rozhodný alebo nerozhodný, závisí od obozretnosti. Bez obozretnosti sa politik ďaleko nedostane, lebo neobozretný politik si môže veľmi ublížiť. Politik môže ublížiť všetkým dookola (samozrejme okrem svojich blízkych, priateľov a sponzorov), ale nemôže ublížiť sebe. To je zásadná vec. Z toho vyplýva aj ďalšia vlastnosť, a tou je zásadovosť.

Jednou z hlavných zásad, ktoré sa vyžadujú od politika, je byť zásadne zásadový. Bezzásadový politik nemá žiadnu šancu uspieť. Nie je moc tých zásad, ktoré musí politik uznávať, ale jednou z najzásadovejšou zásadou je byť presvedčený, že všetci občania sú hlúpi a len on je ten najmúdrejší. Že všetko zná a umí, ako vravieval pán Werich. Z ďalších dôležitých zásad politika je, že nemá žiadny zásadný názor. Mať názor to zas súvisí s tým nepohodlným rozmýšľaním, na čo sú odkázaní len radoví občania, ale ich názor aj tak nikoho nezaujíma. Politik, keď príde náhodou k názoru, má ho automaticky vždy za pravdu. To je zásada, o ktorej sa nediskutuje. Keď k diskusii náhodou niekedy niekde príde, tak je politik ochotný za svoju pravdu bojovať až do poslednej kvapky alkoholu v krvi. Už ste videli politika, ktorý by nemal pravdu? Rozhodne nie!

Politik musí byť vždy ochranca. To je jedno čoho, ale musí si vždy vymyslieť, čo bude chrániť. Môže to byť národ, robotnícka trieda, ľudské i neľudské práva, ekológia alebo aj samotný mier vo svete, a to i za cenu, že by nemal zostať kameň na kameni.

Politik musí vedieť sľubovať. Nesmie existovať na svete nič, čo by nemohol politik sľúbiť. Takých sme tu, veruže, mali a aj máme. Veď ich poznáte zo svojej vlastnej skúsenosti. Ja som mal možnosť poznať takého, čo sľuboval verejne v novinách, že bude vyrábať cez prizmu kultúry najkrajších Slovákov na tejto planéte. Neuveriteľné! Pokiaľ som ho ďalej sledoval, tak neurobil za tú dobu jediného Slováka, krásneho či škaredého, ale kto by to dnes sledoval? Keď vám niekto sľúbi, že za jeho vlády postaví diaľnicu do Košíc, tak tiež to nebudete sledovať a budete ho voliť aj na budúce obdobie, lebo kto vie? Možno tá diaľnica predsa len niekedy bude postavená. Možnože sa časom viac rozkradne, lebo k diaľniciam patria aj tunely a tunelovanie je pre politika druhá prirodzenosť. To si treba fest zapamätať.

Mnohí majú predstavu, že politik musí byť presvedčivý. Vôbec nie, ale musí vedieť presviedčať. Politik vás musí neustále presviedčať, že sa budete mať dobre. On to tak zariadi, i keby vám mal pritom krky povykrúcať. To si zas nemyslíte, že by politik niekomu osobne vykrúcal krkom. To teda nie! Na to má inštitucionálny aparát, ktorý sa veľmi rád priživí na tom, aby ste sa mali dobre. Samozrejme, za predpokladu, že aj inštitucionálny aparát sa bude mať dobre. Spravidla lepšie, lebo by mu to za to nestalo, aby ste sa mali dobre a mali vykrútené krky.

Politik sa musí vedieť aj ohodnotiť. Najjednoduchší spôsob je ten, že si schváli v parlamente päťnásobok priemerného platu, o ktorom sa môže priemernému zamestnancovi akurát snívať počas bezsenných nocí. V kolíske demokracie, v starovekých Athénach, neboli politici platení. Svoju politickú činnosť považovali za česť a službu pre ostatných občanov. My však okrem tej starovekej demokracie sme sa posunuli o hodne ďalej a máme tu trhové hospodárstvo. Skúste si na trhu kúpiť za česť trebárs čo i len tú najmizernejšiu jachtu. Figu borovú! To by nebol žiadny kšeft a ani dobrý život. Lebo, kto sa chce dneska čestne uživiť, musí sa stať velikým zbojníkom. My to máme uľahčené tak, že zbojníčenie máme v tradíciách a bolo vždy uznávané.

Politik nemusí mať pracovné zručnosti, lebo pracovať nemusí, ale musí vedieť riadiť. K tomu nemusí mať žiadne zručnosti a vedomosti, lebo rodený politik sa už narodil ako politik a riadiť sa učiť nemusí. Priemerný občan s podpriemerných platom, keď chce riadiť napríklad automobil, musí sa to naučiť v autoškole. Inak takmer naisto by niekde nabúral. Politik môže nabúrať akurát tak štát alebo Zemeguľu a hoci to býva niekedy riadny bum, ale kto by si také prkotiny dnes všímal? Voliči zaiste nie. Tí majú svojich starostí habadej, a preto, milý občan, keď chceš mať báječný život, staň sa rodeným politikom. Utrum!!!

P.S. :Článok je prevzatý z knihy „Ne/milujem Slovensko a iné blogy“, ktorú si môžete zadarmo stiahnuť z nasledujúceho linku kliknutím naň:

http://www.1000knih.sk/obchod/nemilujem-slovensko

 

Teraz najčítanejšie