Denník N

Uluru

Celoživotný sen sa stáva skutočnosťou. Som dieťa šťasteny.

Pri vstupe do parku si kupujeme lístky. Niečo vo mne poskakuje ako pingpongová loptička. Dostávame aj brožúrku, v ktorej sme sa dočítali mnoho zaujímavého.

Napríklad že národu Anangu, ktorému Uluru patrí, bolo konečne v roku 1985, po dlhých bojoch, vrátené Uluru a územie, na ktorom stojí. Aj keď s podmienkou, že ho prenajmú na 99 rokov. Anangu a Parks Australia sa teraz spoločne starajú o jeho chod. Výbor tvorí dvanásť členov – riaditeľ Národných parkov, predstaviteľ vlády Severného Teritória, federálny minister pre Turizmus, federálny minister pre Životné prostredie a štyria muži a štyri ženy tradičných vlastníkov.

Zaujal ma pomer tradičných vlastníkov vo výbore. Predsa len sa to dá, rovnoprávnosť je možná. Ak to dokáže malý národ, môže to dokázať aj väčší, alebo, nebudeme trochárčiť, aj celý svet. Veď pomer mužov a žien je takmer vyrovnaný, a predsa nemáme slovo v našich záležitostiach. Ale späť k Uluru.

V brožúrke sa píše, ako aj v Informačnom centre a dokonca aj na mieste, kde ľudia lezú, sú tabule, na ktorých stojí,

„Lezenie nie je to pravé. To pravé je všetkému načúvať.“

Snažia sa turistom vysvetliť, že Uluru je posvätné miesto a chodník, po ktorom sa šplhajú na jeho vrchol, je súčasťou mužských ceremónií, preto by tam nemali liezť. Ale ľudia nepočúvajú. Vidím zadky mravcov, čo v zástupe lezú hore. Chcela by som sa ich spýtať, či by tancovali na oltári, alebo vošli obutí do mešity.

Nejde len o to, že skala je posvätné miesto, ale štveranie sa na Uluru je nebezpečné. Silné vetry, horúčavy, či náhla zmena počasia spôsobili smrť 36 ľudí. Naposledy v roku 2010.

Prítomnosť turistov má dopad aj na kvalitu životného prostredia. Testy vody ukázali oveľa vyšší bakteriálny obsah v žriedlach v blízkosti miesta lezenia ako v tých vzdialenejších. Nie sú tam záchody a tak si ľudia uľavujú, kde sa dá. Ale už nie dlho. Len do októbra tohto roku a koniec lezenia. Príde Uluru o turistov? O takých arogantných jedincov snáď ani nemajú záujem.

Kašľať na nich, otrávili mi Kata-Tjutu, Uluru si otráviť nenechám. Máme výročie, som tu a vychutnám si prítomnosť podľa odporúčaní ľudu Anangu. Budem počúvať vietor a obídem ho dookola. Celých 9.4 kilometrov.

Bolo to to najlepšie, čo sme mohli urobiť. Zistili sme, že veľa miest je posvätných a nesmú sa fotiť. Niektoré patria mužom, iné ženám. Jediné znaky ľudskej prítomnosti boli kresby na stenách. A niekoľko informačných tabúľ.

Vnímam, nechávam sa napĺňať, zhlboka dýcham, aby sa Uluru dostalo do každého temného miesta môjho ja.

Pri konci našej prechádzky som tých dvoch nechala ísť dopredu a čupla som si ku skale. Položila som dlaň na jej vyhriatu plochu a zatvorila oči. Na chvíľu sme splynuli, naše duše sa premiešali, pocítila som jej stabilitu a vyrovnanosť. Objali sme sa našou hĺbkou. Poďakovala som sa a otvorila oči. Tí dvaja na mňa pár metrov vpredu čakali.

„No poď, ty hipisáčka.“

Naplnená som sa k nim pripojila.

Odšoférovali sme k výhľadu, kde sme si spolu s miliónom ďalších turistov vychutnali Uluru pri západe slnka. Hneď vedľa nás bola austrálska dvojica.

„Liezli ste?“

„Nie. Nechceli sme.“

„Choďte, veď o nič nejde.“

Pre bieleho Austrálčana začala história pred 200 rokmi, aborigénska má aspoň 50 tisíc rokov. Mohla som začať svoju prednášku, ale jednu som už dnes mala a na ďalšiu nemám chuť.

Domov sme šoférovali za tmy. Boli sme ubytovaní na ranči sto kilometrov od národného parku, pretože v parku sa prespať nesmie. Vyhladovaní a uťahaní sme chceli byť čím skôr doma, ale tu „čím skôr“ môže znamenať „nikdy“ a tak sme to dali z nohy na nohu. Či z kolesa na koleso?

Janina nás nechala osláviť naše výročie. Otvorili sme Darwinský stubby a pozerali na hviezdy.

Použitá literatúra:

https://www.abc.net.au/news/2017-11-01/uluru-climbs-banned-after-unanimous-board-decision/9103512

https://www.ayersrockresort.com.au/uluru-and-kata-tjuta/uluru-and-kata-tjuta-national-park/can-i-climb-uluru

 

Teraz najčítanejšie