Keď sa trasie zem

Priateľ hrá karty a vyhráva. Píše mi to zatiaľ čo ja sa už prezliekam do pyžama a ukladám do nadýchanej postele. Ešte sa s ním snažím rozlúčiť, keď sa mi zrazu vybije mobil. Nabíjačka opäť nechce fungovať a ja pri rozčítanej knihe zaspávam. Zobudím sa až o štvrtej ráno, v izbe mám rozsvietené a telefón stále nejaví známky života. Skúsim ho predsa len zapnúť a na moje počudovanie sa mi to podarí. Baterka vykazuje prekvapivých 100 percent a whatsapp mi ohlasuje 59 správ. V duchu sa smejem, že snáď sa tak o mňa frajer nebojí.

Od neho mám vlastne len jednu. Zvyšných 58 je od jeho sicílskych priateľov, s ktorými zdieľam ich skupinu. Posledné dni som celkom na tie správy zvyknutá, lebo po tom, čo sa na Etne otvoril nový kráter, mali každý deň niekoľko slabých a stredných otrasov. Tentokrát však bol asi o trošku silnejší, vravím si pozerajúc fotky. Čítam. Púšťam si hlasovú správu, v ktorej Veronika s plačom hovorí, že utiekli z bytu a keby Mattia nespí v tú noc s nimi, neprežil by. V jeho detskej izbičke popadal totiž všetok nábytok. Stiahne mi hrdlo. Vraj Diegovi rodičia prišli o domov. Francesca odpovedá, že aj ona. Nerozumiem tomu, až kým nezavolám Danielovi, ktorý mi unáhlene odpovie, že majú pohotovosť, lebo starkým zničilo dom.

Zloží a ja plačem a neviem prestať. Som v šoku a medzi slzami a vzlykmi píšem priateľom a rodine čo sa stalo. Ani neviem prečo, asi sa tomu snažím dať zmysel. Človek nie je zvyknutý na zemetrasenia.

Ako paralyzovaná čítam pribúdajúce komenty v skupine a pozerám si fotky, ktoré prikladajú. Som vydesená na smrť. Od priateľa a jeho rodiny ma delí viac ako 2000 kilometrov a mne ide rozdrapiť srdce. Rovnako ako na druhý deň pri televíznych novinách, keď sa dívam na dobre známe uličky, kostol, domčeky a všetko to vyzerá ako keby mali práve po vojne.

Ukazujú tiež zábery, ktoré dôverne poznám z prvej ruky. Spálňu Danielovho strýka a tety, ktorých zavalila skriňa či „deravý“ dom, z ktorého požiarnici zachraňovali jeho suseda.

Len deň na to sme si volali s celou jeho rodinou pri rozbaľovaní darčekov a smiali sa na tom, či aj tento rok budem mať problémy s odletom (pred rokom letecká spoločnosť, s ktorou som mala cestovať, skrachovala). Vraj letisko v Catanii je zatvorené kvôli sopečnému popolu.

Vidím tiež Daniela pri kartách ako trávi bezstarostný večer s priateľmi a plánuje silvestrovskú večeru.

A príde mi to všetko pasé. Svet sa zastavil a ja si každú noc líham s telefónom modliac sa, aby túto noc môj mobil nezapípal. Aby až do môjho odletu nepípol ani raz. A dni sa zrazu vlečú.

„Veď ja jej vravím, aby to tak neprežívala,“ počujem jedno popoludnie na telefóne maminu. Opäť sa rozrevem. Lebo nechápem ako niekto odo mňa môže očakávať kľud po tom, čo človek, ktorého milujem, prežil zemetrasenie. Po tom, čo veľká časť jeho rodiny musela odísť z vlastných domov, ktoré to neustáli. Po tom, čo jeho starkí po osemdesiatke museli zmeniť (zrejme už natrvalo) adresu. A hlavne po tom, čo sa zem ešte stále neupokojila a oni majú na dennom poriadku slabé a stredne silné otrasy.

A zrazu si uvedomujem, aká budem nesmierne šťastná, keď sa nám podarí vrátiť do normálu. Do žehlenia, prania, varenia a utierania prachu. Milujem náš všedný každodenný život.

Pozn. autora: Zemetrasenie, ktoré spomínam, sa odohralo 26 decembra 2018 o sile 4,8 stupňa Richterovej škály v okolí Viagrande (okres Catanie) a trvalo štyri sekundy. Článok bol napísaný tri dni na to.