Denník N

Silvester v kruhu mojej japonskej rodiny

“Nebude to nič špeciálne, ale aspoň nebudeš sama.”, hovorí Natsuki, keď ma pozýva ku nej domov na Silvestrovské sviatky.

Zimné sviatky sú pre mňa vždy výzvou. Po siedmich rokoch v  rôznych krajinách som si už na život od rodiny ako tak zvykla, no cez zimu to vždy ťažko zvládam. Sviatky bez rodiny nemajú to isté čaro. ”Bola by som veľmi rada!”, odpovedám, pripomínajúc si Štedrý Večer strávený na internáte. Nebol to zlý večer, bola som obklopená príjemnými ľuďmi, aj sme si umyli ruky 500 yenovou mincou, aj jabĺčko sme rozkrojili, síce naopak, ale nevadí. Dokonca sme sa aj pomazali na čielko. Síce namiesto medu som omylom použila pomarančový lekvár, a namiesto krížika som každému na čelo urobila len takú ďobku (veď predsa náboženská tolerancia). Možnosť stráviť sviatky s japonskou rodinou sa neodmieta.

Natsuki žije v Kyoto prefektúre, v malom mestečku, ktoré sa volá Maizuru. ”Vraj to vyzerá ako žeriav, ktorý tancuje”, vysvetľuje mi Natsuki pôvod mena Maizuru, zatiaľ, čo mi ukazuje jej mestečko na Google maps. Tancujúci žeriav. Ja ho na tej mape nevidím, ale aj tak uzanlivo prikyvujem.

Chram v Maizuru

Na stanici nás čaká Natsukin otec, ktorého počas našej návštevy oslovujem ”otousan”, čo znamená oco, aj keď to nie je môj oco. Jemu to nevadí, celkom sa na tom zabáva. Natsukin domček je vysoko v horách. Vo dverách nás víta okaasan (mama), vraj, čo si dáme. Vedie nás do našej izby, ktorú pre nás pripravila. Je to tradičná izbička, s tatami podlahou, tradičnými shoji dverami a nízkym stolom. V rohu izby je malý budhistický oltárik s obetami: japonské lepkavé koláčiky moči, mandarínka a saké.

Tatami izba

“Večera!” je nám oznámené. Okaasan pre nás pripravila poriadnu hostinu. Oden, opekaná ryža, karaage a samozrejme “Toshikoshi” soba rezance. Rezance na prejdenie do nového roku. Dávam si pozor, aby som rezance neprehrýzla, to pre dlhý život.  Mňam. Počas večere vedieme taký driemkajúci rozhovor. Príjemný.

Slávnostné jedlo

V krbe horí ohník a presúvame sa ku kotatsu. Kotatsu je taký nízky stôl s dekou a elektrickým ohrievačom, ktorý je na kotatsu pripevnený zo spodu. Pod kotatsu je každému príjemne teplo. Niekedy je to boj, lebo každý si chce vsunúť nohy pod kotatsu, hlavne keď je veľká zima. Keď si vsuniem nohy pod kotatsu ja, tak sa každý sťažuje, lebo ich mám vraj dlhé a nik sa tam kvôli mne už nezmestí. Lúpeme pomaranče a pozeráme silvestrovský program. Súboj červených a bielych. Tak nejako to volajú. Vystupujú tam známe skupiny, tím červených je poskladaný zo speváčok a tím bielych zo spevákov. Na konci publikum zvolí víťaza.

Kotatsu

Koniec nestíhame, lebo tesne pred polnocou sa vydávame do chrámu, aby sme poďakovali za predošlý rok a popriali si niečo dobré do nového roku. Postavili sme sa do rady, aby sme aj my mohli zazvoniť na zvone a pomodliť sa. Dokopy zvoníme 108krát. Pri každom zazvonení sa vzdávame jedného hriechu, ktorých je dokopy, áno, uhádli ste, 108. Tento zvyk sa volá joyanokane a koná sa vždy silvestrovský večer. Počas toho ako sa my zaháňame veľkým dreveným kladivom Shumoku, aby sme rozozvučali zvon, počuť, ako mních v chráme recituje mantry, až kým nezaznie zvon poslednýkrát.

 

Joyanokane

Počas zvonenia nám je veselo. Ľudia z dediny na nás zvedavo pozerajú, volajú nás, aby sme sa ohriali pri ohníku. Hneď som sa skamarátila s jedným starčekom, ktorý sa ma pýta na môj domov. Tak mu rozprávam o Šumiaci. Že ako je to ďaleko, a že ako vela hôr a akú veľkú zimu tam máme. Ľudia okolo zvedavo načúvajú. Sú prekvapení, že sa dohovorím. Smejú sa, lebo vraj rozprávam ako trojročná. Z čoho sa ja teším, lebo ešte len pred pár mesiacmi som nevedela po japonsky ani len ceknúť. Z chrámu ku nám pristupuje ďalší starček, ponúka nám ovocie a iné pochúťky, zatiaľ, čo čakáme. A tak prišiel Nový Rok. Okolo praskajúceho ohňa a počas rozliehajúcej sa ozveny zvona. “Akemashite omedetou gozaimasu!” “Všetko dobré k novému začatiu roka!”, hovoríme a skláňame hlavu dolu. Celý uzimení sa vraciame domov. Tatami izba je už vyhriata a na zemi na nás čaká rozložený futon. Japonský tenký matrac. Pod perinou sú dve ďalšie chlpaté deky a vankúš. Vankúš je namiesto peria naplnený pohánkou. Neverím, že na tom zaspím, no ráno ani len nepočujem budík, ktorý mi trikrát zvoní pri hlave. Taký hlboký spánok to bol. Zázračný futon.

 

Ohník

Na raňajky máme Osechi. Tradičné novoročné jedlo. Osechi sa podáva v špeciálnych krabičkách, ktoré sa volajú juubako. Pozorne počúvame, ako nám babička vysvetľuje, čo to všetko znamená. Rybie ikry pre veľa detí, taštičky z morských rias pre šťastie, fazuľky pre motiváciu pri robote. Všetko to dáva zmysel.

Osechi

Po raňajkách sa vyberáme do svätyne, aby sme prívitali Nový Rok. Tento zvyk volajú Japonci Hatsumode – Prvá modlitba v novom roku. Pred vstupom, sa očisťujeme od všetkého zlého v studničke, ktorú volajú temizuya. Očisťujeme sa pomocou takej špeciálnej naberačky. Najprv ľavú ruku, potom pravú, ústa a nakoniec samotnú naberačku. Očistení vstupujeme do svätyne. Pri hlavnom oltári zazvoníme zvoncom, to aby sme bohom oznámili, že sme prišli a do pokladne pred nami vhadzdujeme 5 yenov. 5 yenov, lebo to prináša šťastie. 5 yenov sa po japonsky povie go en (五円), čo znie rovnako ako slovo pre dobrý osud go-en (御縁). Dvakrát tleskneme rukami, dvakrát sa pokloníme a pomodlíme sa. Na konci modlitby sa ešte raz pokloníme. Hotovo.

Hatsumode

Potom si kupujeme omikuji. To je taký papierik, čo vám predpovie budúcnosť. Moje omikuji nie je úspešné. Dostala som iba malé šťastie. Ale aj na to majú Japonci riešenie. Zlé omikuji stačí len zaviazať na špeciálne miesto pri svätyni. Zaviazaním sa tým pádom malého šťastia vzdávam a zanechávam ho tam. Po Hatsumode, sa vyberáme na obed ku babičke. Babičkin dom má tradičný štýl, veľmi elegantný. Sedíme v tradičnom štýle seiza. Strašne to bolí, ale zo slušnosti sa snažíme. Teda aspoň prvých pár minút, dokým nám babička povie, že sa môžme uvoľniť a sedieť ako len chceme. Tak teda meníme seizu na turecký sed.

Tatami

Okolo stola nás je asi 20. Veľká rodina. Veľa detí. Sú milé, hravé, ale vôbec nie sú hlučné. Pristupujú ku mne a sadajú si mi do lona. Ja sa teším. Deti mám rada. Pýtajú sa ma, či sú moje vlasy ozajstné. „Sú také pekné, zlatisté.“. Potom mi uprene hľadia do očí. “Aj tvoja mamina má také modré?“ „Hej, aj ona.“, hovorím. „Krása.“, udivujú sa. Sedíme a rozprávame sa. Z času na čas zmĺkneme, podriememe si, olúpeme si mandarinku, uchlipneme z kávy. „Natsuki, splinila si mi sen.“, hovorím jej. Natsuki najprv nechápe, pýta sa, že aký sen. „Vždy som chcela zažiť atmosféru v japonskej rodine a som veľmi rada, že som to mohla zažiť v tej tvojej“, vysvetľujem. Natsuki sa usmieva a hovorí: „Odteraz je to aj tvoja rodina.“

Teraz najčítanejšie