Ivan Krastev: Čo príde po Európe? : Migrácia je malá revolúcia
Po prezidentských voľbách vo Francúzku som sa potešil, že vyhral Emmanuel Macron a nie Marine Le Pen. Vtedy som si ironicky pomyslel, že Európska únia prežije minimálne ďalšie štyri roky.
Žijeme dobu, kedy sa k Únii približujú mraky. Obávame sa šedého sveta, kedy sa Európa opäť rozdelí, prípadne scenáru, kedy periférie na východných a južných hraniciach ostanú samé napospas Číne, Rusku, nestabilnému Blízkemu Východu a Afrike.
Naša príslušnosť k EÚ je jeden z dôvodov, prečo som ostal žiť na Slovensku. Vďaka tomu je tu niečo, čo presahuje našu etnicky zahľadenú a často uzavretú krajinu. Inštitúcie EÚ nie sú unesený štát – nerozhodujú v prospech oligarchov, ako je to u nás doma. V Únii je veľa štátov s kvalitnejším zdravotníctvom, školstvom, kultúrou, infraštruktúrou, životom. Máme sa od koho učiť a inšpirovať, preto som rád, že sme jej súčasťou.
Čo príde po Európe?
Čo príde po Európe? Najnovšia kniha Ivana Krasteva, bulharského politológa, píšuceho komentáre aj pre New York Times, si kladie otázku, ktorá vzišla z viacnásobných kríz – od finančnej v roku 2008, cez bankrot Grécka, migračnú krízu, brexit, zvolenie Trumpa až po ukrajinskú krízu a nástup anti-európskych strán naprieč Úniou. Vystúpením Veľkej Británie stratí únia HDP o veľkosti približne 27 slovenských ekonomík. Podľa Krasteva EÚ prežije odchod periférií, vystúpenie Nemecka alebo Francúzka ťažko. Z dezintegrácie Únie sa môže zrodiť búrka nacionalizmu – otvorenie krívd a tráum z prvej a druhej svetovej vojny. Colné bariéry, čakanie na hraniciach, silnejúca moc oligarchov, premena liberálnych demokracií na neliberálne. Rozklad inštitúcií a právneho štátu, „orbánizácia“ nášho regiónu, nárast emigrácie, stagnácia a úpadok. Tento príbeh poznáme. V našom širšom okolí leží viac krajín, kde môžeme cez dovolenku dané javy pozorovať, časť javov aj priamo doma.
Migrácia je malá revolúcia
Krastev za jednu z hlavných príčin nárastu anti-európskych strán považuje revolúciu pohybu. Cez Google Street View sa môže ktokoľvek zo sveta prejsť našimi ulicami, vidieť domy a autá, porovnať ich s vlastnými v krajine XY. Pred nástupom internetu, v roku 1981, boli napr. ľudia v Nigérii rovnako šťastní ako Nemci (šťastie národa nesúvisí s materiálnym bohatstvom).[1] Dnes už niečo také nie je možné, lebo sa porovnávame len s bohatšími globálnymi susedmi – sme globálna dedina. Raymond Aron mal pravdu, keď pred pár rokmi skonštatoval že „ľudstvo ako celok je na ceste k rovnosti, a tak sa nerovnosť medzi národmi stane rovnako dôležitou, ako kedysi bola nerovnosť triedna.“ [5]
Krastev upozorňuje, že by sme mali venovať väčšiu pozornosť rokom 1848, 1867 a ďalším, v ktorých habsburská ríša stála na pokraji možného rozpadu. Ríše končili a múry padali v okamihoch, kedy to často nikto neočakával. So ZSSR sme mali žiť na večné časy, čo našťastie moja generácia pozná len z počutia a kníh. Ak mi bude dopriate odísť do dôchodku, tak ma ešte čaká 35 rokov práce. Ak by som sa mal teraz staviť, že EÚ dovtedy prežije, prípadne, že naša krajina v nej zotrvá, tak by som si rovno radšej zahral ruletu, nie ruskú.
Návrat nacionalizmu
Migrácia vrátila do centra európskej politiky nacionalizmus a zmenila stav, kedy krajiny z východu viac verili kompetentnejším technokratom z Bruselu, ako vlastnej, často skorumpovanej a nekompetentnej vláde. Krajiny na západe zase verili viac vlastným vládam, pokiaľ mali pocit, že ich krajina dokáže mať vplyv na smerovanie EÚ. Dnes ten pocit strácajú, čo mal na svedomí brexit a hroziaci frexit. Merkelovej otvorenie hraníc pre všetkých bez kontroly bol krásny humanistický čin, ale Únia by sa pri všeobecnom zrušení kontrol rýchlo rozpadla. Migrácia je ekonomicky všeobecne prospešná, len ju treba kontrolovať. Migrácia môže prinášať ťažší život najchudobnejším obyvateľom cieľovej krajiny, ktorých treba podporovať, aby sa nestali „porazenými migráciou“ – najviac ohrozené sú ich deti (podľa oxfordského ekonóma Paula Colliera, kniha Exodus).[4] Podľa Krasteva je migrácia 11. septembrom pre Európu. Musíme sa s ňou naučiť žiť, musíme vypočuť obavy voličov anti-európskych strán a pomôcť im ich rozptýliť a spracovať.
Narodiť sa v Ukrajine, zomrieť na Slovensku
Krastev poukazuje, že nič tak neovplyvní bohatstvo, ktoré v živote dosiahneme, ako to, do akej krajiny sa narodíme. Byť Nemcom nám dáva iné možnosti ako byť Maročanom. Je rozdiel sa dnes narodiť na Slovensku alebo v Sýrii. Pas je jedna z najväčších devíz, aké na začiatku života dostaneme.
Za jednu z ďalších príčin kríz, okrem nepriaznivej demografie, považuje aj uvoľnenie regulácii kapitalizmu, ktorým čelil po druhej svetovej vojne. „Štát vysokých daní“ sa zmenil na „štát dlhov“. K tomu pripočítajme daňové upratovanie korporácií a oligarchov v daňových rajoch a náš unesený štát, ktorý uprednostňuje „tisícku“ vyvolených na úkor celého národa.
„Národ, podobne ako Boh, je jedným zo štítov, ktorým sa ľudstvo bráni proti smrteľnosti.“[6] Nájde sa o 100 rokov niekto, kto bude čítať slovenskú poéziu? V malých národoch je prítomná obava zo zmiznutia – príchody migrantov z iných kontinentov túto melanchóliu umocňujú. Ale našu poéziu môžu čítať napr. aj x-té generácie Slovákov, ktorí prišli z Ukrajiny, aby sa stali jednými z nás. Nielen my musíme ísť do sveta, je čas, aby svet prišiel k nám. Krastev:
„Keď v televízii vidíte starých ľudí, ktorí protestujú proti tomu, aby sa utečenci usadili v ich opustených dedinách, kde sa celé desaťročie nenarodilo dieťa, srdce vám ide puknúť z oboch strán – zo súcitu s utečencami, ale aj so starými a opustenými ľuďmi, ktorým sa ich svet rozpadá pred očami. Nájde sa o 100 rokov niekto, kto bude čítať bulharskú poéziu?“ [6]
Nepísal som o tom, čo bude po Európe, ani ako a prečo sa môže Európa rozpadnúť – ani o tom, ako by sa rozpadu mohlo dať zabrániť. Zaujala ma línia migrácie, lebo migrácia je malá revolúcia. Nakoniec Krastev:
„Veľakrát je prekročenie našich hraníc otázkou prežitia a nie utopickej budúcnosti.“ [2]
Referencie:
1. Ivan Krastev – Čo príde po Európe? str. 40
2. str. 19
3. str. 120
4. str. 60
5. str. 41
6. str. 61
