Denník N

Zabiť, či nezabiť? O morálnej dileme západných tajných služieb

James Hart Dyke
James Hart Dyke

Pre niekoho sa môže zdať smiešne hľadať morálku alebo etiku v druhom najstaršom remesle na svete (ako sa špionáži ironicky hovorí) aj možno pre to, že práve ono má najbližšie k tomu najstaršiemu remeslu na svete. Oxymorón sa automaticky hlási do debaty, keď sa preberá etika v spojení s manipuláciou, krádežou, podvodmi, alebo ublížení na zdraví – čo bývajú praktiky spravodajských operatívcov v teréne. Avšak, dovolím si tvrdiť, že práve etický kódex je to, čo by nás malo odlišovať od tých, ktorí nám chcú ublížiť. Ak sa teroristi neriadia žiadnymi pravidlami, naše bezpečnostné zložky by mali mať jasne narysované čiary za ktoré nemôžu ísť. Hamletovská parafráza, zabiť či nezabiť, by mala mať v našom európskom bezpečnostnom priestore jasné právne rámce, žiadne šedé kontúry, pretože práve to môže byť smerodajné akí vlastne chceme skutočne byť alebo nebyť.

Etika je filozofickou štúdiou morálky, a teda zaoberá sa viac ako len právnymi predpismi. Ak by bol výklad etiky taký jednoduchý, právnici by mali inú reputáciu akú majú. V bežnom živote, dokážeme okolo seba rozpoznať staroveké morálne cnosti ako, nepokradneš, nezabiješ alebo byť čestným. Avšak vo svete tajných služieb, aktivity spravodajských operatívcov sa odohrávajú v šedom pásme morálneho vákua, kedy generujú mätúce dilemy, aj vďaka potrebnému bilancovaniu národného záujmu versus morálnej integrity. Aby toho nebolo málo, patrí sa však aj pripomenúť, že to čo je legálne, nemusí mať nič spoločné s tým čo je etické…

Tento blog je písaný v čase kedy spravodajské operácie opätovne hýbu nielen Slovenskom ale aj svetovým dianím. Od otrávenia Skripaľa nervovou látkou v Londýne, cez následné vyhostenie ruských ’diplomatov’ (kde sa pridalo už aj Slovensko), alebo vyšetrovanie FBI prípadného ruského zasahovania do volieb v USA kde ani samotný prezident nie je ušetrený z objasňovania, až po otrasnú smrť novinára v Istanbule, za ktorou najpravdepodobnejšie stoja osoby zo saudskoarabskej tajnej služby, ktorí ako to vyzerá, na konzuláte rozštvrtili svojho vlastného občana.

Povedzme si to na rovinu. Cielené zneškodňovanie nepohodlných alebo nebezpečných osôb je modus operandi viacerých tajných služieb od nepamäti. Vieme o tom ako Rusi v uliciach Londýna v roku 1978 otrávili bulharského disidenta Georgi Markova, keď pomocou dáždnika mu bol do lýtka pichnutý ricín (áno, Rusi majú k Londýnu už dávno vybudovaný špeciálny ‘turistický’ vzťah). Hotová scéna do 007. Alebo, operácia Izraelského Mossadu ako pomsta voči palestínskym teroristom za masaker ich športovcov na olympiáde v Mníchove 1972, už bola aj sfilmovaná Stevenom Spielbergom. Vieme aj o ‘umiernených’ Francúzoch, a ich prehrešku voči Greenpeace, keď im potopili loď vo vodách Nového Zélandu a to len preto, že protestovali proti atómovým testom, ktoré robili Francúzi v nádherných Polynézskych atoloch. To, akí boli Američania aktívni vo svojich operáciách v zahraničí tu netreba rozpisovať (posledná veľká operácia bolo dolapenie a zneškodnenie Usámu bin Ládina). Na spísanie všetkých operácií s cieľom niekoho eliminovať, ktoré uskutočnila tá či onaká tajná služba, či už v Južnej Amerike, Afrike alebo Európe, by si vyžadovalo priestor na viacero kníh. Tak ako sa to dialo v minulosti, deje sa to aj dnes. ‘Povolenie zabíjať’ síce nemá v popise práce naša Slovenská SIS, ale nemá to v popise ani francúzska DGSE a to jeden z problémov. K tomu sa ešte dostaneme.

Svet tajných služieb je prinajmenšom dvojtvárny a je dôležité sa s tým naučiť žiť. Tajná služba by mala pôsobiť najmä ako prevencia, ale stáva sa, že zvyčajne býva hasičom a podpaľačom v jednom. Elegantné slová ako integrita poctivosť nechýbajú v slovníku spravodajských služieb, ale na druhú stranu si treba zároveň aj uvedomiť, že najmä vzhľadom na povahu pracovných povinností, veľakrát sa vyskytnú situácie ktoré spochybňujú morálny úsudok, resp. ich konanie.

Operatívci v teréne sa nezaobídu bez vydierania, psychického alebo fyzického zastrašovania a iných úkonov, a to všetko aj napriek tomu, že ich vstupné testy do služby štátu, a počiatočný výcvik musí dbať na dodržiavanie etických kódov a morálnych zásad. Je to akoby ste modelovali schizofrenika. Drž sa morálnych pravidiel, a zároveň ich porušuj!

V tomto je tá dvojtvárnosť, tej istej mince. Poznáte to dobre z filmov: Zabi jedného padoucha a zároveň tým možno zachrániš stovky alebo tisíce iných ľudí. História je plná príkladov a príbehov kedy úkladná vražda, alebo atentát boli nástrojom zahraničnej politiky. Dovolím si v tomto prípade alternovať Clausewitzov výrok, že objednanie atentátu jedným štátnym aparátom voči druhému je pokračovaním politiky inými prostriedkami.

Dosť často sa používa hypotetický scenár, či by bolo správne zlikvidovať Adolfa Hitlera ešte pred skazou ktorú jeho rozhodnutia priniesli. Briti nedávno priznali, že o takejto možnosti uvažovali počas vojny, dokonca aj v roku 1945, avšak keď videli ako chybne si ku koncu konfliktu ako vojenský veliteľ počínal, stal sa z neho užitočný idiot pre spojencov.

Každopádne, uplatňovanie politiky neutralizácie jednotlivca v mene vyššieho dobra, uctievané sakrálnym účel svätí všetky prostriedky, zostáva dodnes veľmi kontroverzným. Oponenti tejto praktiky poukazujú na morálnu stránku týchto činov, proponenti odstraňovania jednotlivých osôb však prizvukujú, že morálne správne môže byť aj eliminácia osoby, ktorej konanie ohrozuje bezpečnosť alebo životy ďalších. Odstránenie nebezpečného jednotlivca, by mohlo privolať aj odstrašujúcu vlnu pre ostatných. To či napríklad útoky dronmi sú odstrašujúce pre ďalších teroristov si asi každý vie zodpovedať sám.

Skôr ma zaujíma, v rámci tejto témy, ako si vedia tajné služby napríklad v USA obhájiť likvidáciu nepohodlnej osoby, aj napríklad Američana (ako sa už stalo v prípade Anwara al-Awlakiho) ktorý bol popravený cieleným útokom z dronu bez riadneho súdneho konania, ktoré mu jeho ústava zaručovala. Vzhľadom na to, že od roku 1976 nariadením prezidenta Forda Spojené štáty formálne zakázali používanie úkladnej vraždy ako politický nástroj (či už priamo alebo cez tretiu stranu!), stav sa akoby odvtedy nezmenil. Neboli by to vynaliezaví právnici aby nenašli aj tu zadné vrátka. Keď ešte počas Clintonovej administratívy v roku 1998 chceli Spojené štáty zlikvidovať bin Ladína (ako odvetu za útoky na Americké ambasády), úradníci našli spôsob ako sa vyhnúť exekutívnym nariadeniam. Právnici si vysvetlili boj s terorizmom tak, že ak Spojené štáty môžu legálnym spôsobom bombardovať teroristickú infraštruktúru – a ak teda bin Ladínova teroristická sieť z al-Káidy pozostávala len z ľudskej infraštruktúry, ich konanie tým pádom neporušuje pravidlá, keďže ide o jedno a to isté.

V poriadku, Američania majú stále absolútny trest vo svojom právnom systéme a teda trest smrti. Nachádzajú sa tým pádom síce v nelichotivej skupinke krajín typu Čína, Irán, Saudská Arábia atď, ale v poriadku, veď divoký západ à la Dead or Alive je pre nich stále tak sentimentálny. Pristupujú proste k riešeniu problémov inak ako my v EÚ, keďže u nás sa trest smrti vylučuje…alebo nie?

Britské tajné služby oficiálne nemajú v popise práce povolenie zabíjať, na rozdiel od sklamaných fanúšikov Jamesa Bonda. Avšak vie sa o viacerých operáciách, kedy napr. MI6 mala potrebu zlikvidovať členov IRA a špinavú prácu outsourcovala špeciálnym jednotkám SAS (Gibraltár, rok 1988, Operácia Flavius). Otázka teda znova: dodržuje sa zákaz trestu smrti v EÚ alebo nie? Nejdem pokračovať vo vykreslovaní ďalších podobných príkladov, keďže by som rád zachoval formát blogu, ide mi skôr o zamyslenie sa nad tým, na akej tenkej, priam rozmazanej červenej čiare sa to vlastne nachádzame. Na druhej strane Atlantiku aspoň povedia rovno, že kapitálny trest si ponechávajú pre niektoré monštrá ktoré si nezaslúžia žiť, a takisto aj pre nepriateľov z vonka. Nehovorím explicitne, že to je správne, ale aspoň sa na nič nehrajú. Na našom kontinente to skôr vyzerá, že tajné služby fungujú na princípe farizejského formovania si morálnej opodstatnenosti činov podľa vlastnej potreby, keďže štáty a únia si oficiálne nepripúšťajú trest smrti, aj keď občas sa aj im stane, že aj motyka vystrelí.

Jedným možným spôsobom ako dosiahnuť svojho je ísť okľukou. Spravodajská komunita Veľkej Británie sa oficiálne neangažuje na fyzickom odstraňovaní teroristov. Avšak nič im nebráni poskytovať informácie americkej strane, ktorí ako vieme majú viac rozviazané ruky čo sa týka kapitálneho trestu. Nepriamo teda aj Britský spravodajský ‘poncius pilát’ apparatus si príde na svoje a je na mieste otázka, či podobné aktivity by mali byť povolené. Ruky majú síce čisté ako Rímsky prefekt, ale skutok bol nemenej krvavý…

Aké sú teda morálne limity podobných operácií? Aký level kriminality alebo nepriateľskej aktivity by z niekoho mal spraviť legitímny cieľ úkladnej vraždy, alebo nebodaj mučenia? Na univerzite k tejto téme sme preberali prípad tikajúcej bomby. Ide o hypotetický príklad, zameraný na to, ako by ste sa buď zachovali vy – alebo ako by sa mali zachovať orgány verejnej moci, ktoré zadržali osobu ktorá tvrdí, že nastražila vo veľkomeste bombu. Všetky dôkazy a informácie sedia, a vie sa, že ostáva pár hodín do automatického odpálenia. Problém je, že podozrivý nechce prezradiť kde sa bomba presne nachádza. Čo urobíte, resp. čo by mali činitelia urobiť? Má sa pristúpiť k rozšíreným vypočúvacím technikám? Majú mať zelenú k mučeniu podozrivého – aj napriek tomu, že je to u nás nezákonné? Má možnosť zabrániť útoku a tým zachránenie nespočetného množstva životov, mať prednosť pred neetickou technikou vypočúvania?

Viacero profesionálov zo spravodajského prostredia si stojí za názorom, že zadržaná osoba by mala byť presvedčená rozprávať dobrovoľne. Nie z dôvodov právnych alebo morálnych, ako skôr z toho, že informácie ktoré sú odovzdávané úprimne, bývajú skôr pravdivé ako tie ktoré sú získavané pod nátlakom. V niektorých krajinách (napríklad v Spojenom kráľovstve) dôkazy získané mučením sú pred súdom neprijateľné. Pod tlakom alebo strachom z mučenia totiž viacero osôb povie alebo si vymyslí čokoľvek, len aby nedošlo k mukám.

Tento postoj k mučeniu podčiarkuje aj (ne)skutočný príbeh s názvom The Man in the Snow White Cell (celý text nájdete na stránkach CIA keďže esej vyšla v kvartálnom žurnále Studies in Intelligence ktorý si agentúra vydáva pre akademické účely). V tomto texte, vychádzajúceho zo skutočných udalostí z rokov 1970-1975 je priamo poukázané na limity mučenia. V krátkosti: vysoko postaveného severo-vietnamského spravodajského dôstojníka zadržali jeho juho-vietnamskí protivníci, a spolu s americkými poverencami ho vypočúvali viac ako 2 roky, využívajúc skoro všetky techniky vypočúvania a mučenia oboch krajín. Zajatec bol vystavený elektrickým šokom, bitím palicami, predstieraným utopením, aplikovania ‘čínskeho vodného mučenia’ (kedy voda kvapká pomaly na tvár po celé dni), bol uviazaný na stoličku na týždeň bez jedla/vody a zároveň nepretržite vypočúvaný. Šesť mesiacov vypočúvania a mučenia. Potom bol premiestnený do uzavretej cely, ktorá bola namaľovaná na bielo a rozsvietená jasnými svetlami 24 hodín denne. Tu v tejto cele, udržiavaný v úplnej izolácii, zmätený a dezorientovaný, bol skoro tri roky. Čo od neho za ten čas dostali? Len potvrdil svoju identitu. Nič viac. Žiadna použiteľná informácia, keďže nechcel aby meno jeho rodiny ostalo poškvrnené zradou. Paradoxne teda, čím viac ho mučili, tým menej spolupracoval.

Za každú osobu ktorá je vystavená mučeniu, alebo fyzickej eliminácii, strácame dobrovoľných informátorov, ktorí nevystúpia z tieňa práve vďaka znechuteniu alebo strachu, že sa to prípadne môže nepekne obrátiť voči nim. Dôvera, nie strach, by mala byť najsilnejšou zbraňou spravodajského dôstojníka. Mučenie, nielen že je nelegálne, neetické, ale navyše je aj neefektívne, ako sme videli na príklade z Muža zo snehovo bielej cely. Tak ako stratila Amerika aj vďaka Abu Ghraib morálny náskok, zvyšok západu by si ho mal ustrážiť. Nesmieme dopustiť aby naše metódy zradili naše vyššie ciele. Áno, náš svet vie byť aj krutým miestom a neverím, že všetky štandardy stanovené rôznymi neziskovkami sú tie, ktoré sa musia nevyhnutne dodržiavať. Avšak otázka, že do akej miery sú úkladná vražda a moderné práva občana kompatibilné v našej spoločnosti ostáva na zodpovedanie nielen pre celý spravodajský aparát štátu/únie ale aj pre čitateľa samotného.

§

Ak sa teroristi neriadia pravidlami, v poriadku. My máme mať v našom boji voči zlu jasne v tom akými prostriedkami ho budeme viesť. Avšak, pozor, treba byť ostražitý, aby sme neskĺzli do prehnanej obozretnosti voči nepriateľovi. Nebolo by totiž nič horšieho ako naivné a dramatické oklieštenie využívania prostriedkov na boj voči protivníkom. Na jednej strane sú písané zákony (ktoré nie sú imúnne voči novelizáciám), ale otázka je na mieste, či je potrebné na úrok straty ‘duchovného’ riskovať, že niekto príde o niečo cennejšieho a teda bezpečnosť, resp. život mnohých iných. Pre niekoho zas, myšlienky, idey a duchovno je oveľa viac dôležitejšie ako niečo fyzické (osoba)…Pozor však na to, aby sa na podobné nazeranie na život ako taký nezačalo podobať na nepriateľovu nevraživosť.

Hamletovská parafráza otázky z názvu podčiarkuje otáznu legitimitu operácií ktoré majú za cieľ niekoho odstrániť. Koncepty (a teda zároveň výhovorky) ako napríklad národná bezpečnosť, národný záujem u niekoho obstoja. Avšak ak by sme to dotiahli do extrému, každý štát by mohol byť tak ako aj páchateľom, tak zároveň aj obeťou a výsledkom by bola akási Hobbesova anarchia. Už by nešlo len o to, že jeden grázelský štátny útvar, by mohol byť násilnícky vymenený iným odvarom. Získaná pozitívna hodnota by sa akosi začala vytrácať a medzinárodné vzťahy by začali byť v prípadnom neuváženom narábaní s úkladnými vraždami, o niečo viac toxickejšími. Nezabúdajme, že medzinárodná aréna, stále funguje na báze biblických represálií. Oko za oko & zub za zub, prípadne ešte horšie v zmysle oko za zub & zub za oko. Absencia pravidiel je teda dvojsečnou zbraňou, ktorá by sa nám mohla vypomstiť a do istej miery to začíname pociťovať už aj dnes.

Súčasný trend vo svete smeruje k menej demokratickému zriadeniu a je viac inklinujúci k autokratickým tendenciám, dokonca už aj v baštách demokracie. Vidíme to aj navôkol, v našom regióne ako strašia autokratické režimy, s hybridnými praktikami, teroristickými hrozbami alebo štátmi usilujúcimi sa o rozvrátenie demokratických usporiadaní ktoré visia aj vďaka populistom  na vlásku. Ako sa k tomuto máme postaviť? Akým spôsobom ideme bojovať proti nemorálnemu nepriateľovi, s tým aby sme si zároveň ustrážili svoj morálny kódex a nezašpinili sa? Nietzsche napísal, že čím viac sa pozeráte do priepasti, tým viac priepasť sa na vás pozerá naspäť. Do akej miery si zašpiníme ruky bude záležať len od toho o akú budúcnosť budeme mať sami záujem. Pristúpime na hru nepriateľa a ideme s vlkmi nielen žiť, ale aj s nimi vyť – alebo ideme si stanoviť vlastné pevné pravidlá za ktoré neprekročíme?

 

Použitá literatúra:
Mark M. Lowenthal – Intelligence: From Secrets to Policy
Loch K. Johnson (Editor) – Handbook of Intelligence Studies
Richard J. Aldrich (Editor), Christopher Andrew  (Editor), Wesley Wark (Editor), Wesley K. Wark (Editor) – Secret Intelligence: A Reader

 

Autor je zakladajúcim členom politického hnutia Progresívne Slovensko. Text a myšlienky vychádzajú z autorovho presvedčenia a nevyhnutne sa nemusia zhodovať s názormi spomínaného hnutia.

 

 

Teraz najčítanejšie