Denník N

O tom, ako Ťa upútavka utvrdí v tom, čo chceš, alebo aj nechceš

Ak máte pocit, že sa má stať niečo zlé, URČITE sa to aj stane… Oznámila mi dnes upútavka na večerný film Tsunami na JOJke. Dnes TV pustená ako kulisa k žehleniu, ale toto upútalo moju pozornosť. S dávkou irónie mi v podstate odľahlo.. takže dnes sa mi nič nestane, lebo nemám zlý pocit, vstala som s optimistickým naladením, práčka ma nekopla, v mixéri mi neodstal kus prsta a to je len začiatok dňa…len, čo ak sa aj napriek tomu niečo stane a ja skončím zle? Neviem, netuším a hlavne nepotrebujem to vedieť, kedy sa stane niečo zlé v mojom živote. Nechám to na osud v mojom prípade.

Prečo ma to však zaujalo? Lebo tento pocit mal zrejme každý z nás. To, že častokrát cítime, aj keď si to zrejme uvedomíme až spätne, že sa niečo deje, či s nami, či možno blízkymi je pre mnohých nevysvetliteľný fakt. Zväčša je to pocit nepokoja, sme ,,nesvoji“, alebo len proste ,,nejakí iní“. Stáva sa to. Na niektoré veci netreba vysvetlenie, stačí ich prijať.

Ale čo všetci tí, ktorí žijú v presvedčení, že sa stane niečo zlé každý deň? Všetci tí, pre okolie ,,blázni“, ktorí svoje okolie upovedomujú o konci sveta, armagedone, príchode mimozemšťanov a podobne. Ale aj všetci tí, ktorí o svojich strachoch a úzkostiach nehovoria. Snažím sa vcítiť do človeka, ktorému sa zrazu zmenil vnútorný svet, prežívanie komfortu sa zmenilo na pocity úzkosti a ohrozenia a akejsi predtuchy, že sa niečo deje, alebo sa len stane. Nevie, prečo je tomu zrazu tak, ale po čase to už ako niečo nevšedné neberie. Obavy a ,,ten“ pocit je prítomný vždy a všade. Možno sa okruh priateľov zúžil, lebo predsalen baviť sa len o zle, nie je veľmi ,,in“, možno už ani do práce nechodí, lebo akosi ani šéf a kolegovia pre ,,predtuchové myšlienky a spol.“ nemali pochopenie. A tak je priestor, kde sa človek pohybuje zrazu obmedzený len na štyri steny a komunikačný kanál so svetom sa zúžil na internet..no je tu ešte aj televízor. Tá bedňa, ktorá ho v tom, že na základe zlej predtuchy, určite príde niečo zlé, ešte sama utvrdí.

Rozumiem, že TV potrebuje sledovanosť, aj všetkému, ako sa k nej dá dopracovať, no nedá mi sa nad tým nepozastaviť. Tu nejde o to žiť v ideálnom svete, kde každý žije na obláčiku pohody a porozumenia, kde jediným negatívom je, že zrejme na obláčiku pivo nekúpite. Z pohľadu človeka, ktorý sa na ľudí pozerá aj skrz psychológiu (odpusťte mi, deformácia), by ma skutočne zaujímalo, že či je naozaj nevyhnutné vzbudzovať v ľuďoch strach a utvrdzovať v nich ich úzkosti a presvedčenia. Keď chce byť človek deprimovaný, myslím, že je jeho prvou voľbou zapnutie televíznych novín akejkoľvek stanice, tak načo niečo ďalšie? Drvivej väčšiny z nás sa takáto upútavka vôbec nedotkne, selektujeme, čo vpustíme do našej mysle. A možno nám takýto kontext anilen nenapadne. Lenže stále je tu kopec ľudí, ktorí žijú svoj iný svet, než sa na prvý pohľad môže zdať. A nemusí to byť len sused, ktorý už roky znáša kartónové krabice do svojho bytu, pretože sa tak cíti bezpečnejšie a nie je to len o tej pani, ktorá sa z času na čas prechádza s alobalovým klobúkom na hlave.

Polemiky o tom, ako médiá ovplyvňujú životy a prežívanie ľudí sú neutíchajúce. Nemyslím si, že médiá musia byť nevyhnutne zlé, vonkoncom. Myslím, že majú v rukách neskutočnú silu pohnúť vecami. Ale aj totálne veci a hlavne ľudí zničiť. O tom, ako vplývajú na utvárajúci sa sebaobraz, vnímanie svojho tela, svojej roly v živote atď. sa už popísalo mnoho. Častokrát bolo záverom odporúčanie, že ,,nabudúce“ bude lepšie zvoliť text s menej zraňujúcejším dopadom na dušu človeka, alebo možno nie je potrebné prezentovať v TV len baby XS, alebo je fajn nepodporovať stereotypy, ktoré sú rokmi prekonané. Zo skúseností z IPčko.sk, by sa o tomto veru dalo rozprávať… A tak sa pýtam, že kedy sa zamyslíme aj nad tým, že či práve naším sloganom, možno naším článkom, či konšpiračnou poznámkou nespôsobíme skutočne jedno veľké tsunami v živote niekoho, kto na prvý pohľad možno vyzerá úplne v poriadku, alebo aj nie. Kedy začneme cítiť zodpovednosť nielen k sebe, väčšine, ale aj tej menšine, pred ktorou možno radšej zatvárame oči? Bolo by fajn pri ďalšom prome zvážiť alternatívy…

 

PS: Za ten čas, čo som písala blog, šla upútavka trikrát. Môj pocit je stále dobrý. Verím, že to tak aj ostane.

PS2: Blog nie je útokom, je len zamyslením nad silou slov, aké používame. Všetka moja úcta k obetiam a tým, čo prežili takú katastrofu, akou tsunami je.

Teraz najčítanejšie