Denník N

Coober Pedy

Svetové hlavné mesto opálu

Znova vo dvojici

Janinu sme nechali na výpadovke na letisko. Zajtra letí do Cairns a my pokračujeme na juh. Teším sa, ale bude mi asi aj chýbať. Mali sme taký sesterský vzťah. Mali sme sa rady, ale aj sa škriepili. Veľa som sa pri nej o sebe naučila.

Ále, nebude. V aute bude poriadok a ticho a môžem sa uvoľniť.

Utekáme na juh, lebo nemáme veľa času. Dodávka má ísť o dva týždne na STK niekde v Novom Južnom Walese, tak si musíme pohnúť. Ale ešte sa, samozrejme, musíme zastaviť na niekoľkých zaujímavých miestach, ako napríklad Coober Pedy v Južnej Austrálii, kde vraj žije (alebo žila) veľká slovenská komunita. Možno sa s niekým stretnem, možno ešte bude vedieť po slovensky, zaspomína si na domovinu, v duchu zjeme halušky a zapijeme ich čerešňovicou.

Coober Pedy

V tomto meste, ktoré volajú Svetovým hlavným mestom opálu, je tak horúco, že si ľudia, aby si od horúčavy aspoň trocha oddýchli, vydlabali bývanie pod zemou. Január je najhorúcejší mesiac, priemerne sú tu teploty 36.3 °C, ale rekord bol 47 °C. Prší tu maximálne tri dni do mesiaca.

Chceli sme zažiť, aké je to bývať pod zemou. Rozhodli sme sa preto, aj keby nás to malo zruinovať, na noc ubytovať v hoteli.

Návšteva Informačného centra nás ale mierne vydesila. Z oznamu, ktorý visel na dverách, sme mali pocit, že by nás pobyt v meste mohol stáť viac než len finančný kolaps. Začal sa dobre,

„Vitajte v našom bezpečnom meste, ale pre istotu sa správajte podľa nasledovných rád:“

Dobre mienené rady, ktoré nám mali zaistiť bezpečnosť, sa zmestili na husto popísanú A-štvorku.

Ešte včera sme sa smiali na informáciách v našom bedekri. Podľa neho tu pred desiatimi rokmi dvakrát vybuchla policajná stanica, dvakrát policajné autá a raz najlepšia reštaurácia. Dnes mám takú paranoju, že som pridala nové pravidlo do ich zoznamu – v aute bude stále jeden z nás. Zamknutý. Neviem, či je to teplom, alebo opálom, že je tých 3500 obyvateľov tak nebezpečných.

Išli sme teda na skusy. Najprv do kníhkupectva, potom do kostola, pekne jeden po druhom. Veľmi som si to neužila, rýchlo som utekala zistiť, či je vonku všetko v poriadku.

Pred 150 miliónmi rokov tu bolo more. Po klimatických zmenách sa kremeňovitý roztok usadil v medzerách a tie sa vyformovali do opálov. Podľa všetkého je ich tu dosť. Všade naokolo sú ťažké stroje a značky: „Pozor, aby ste nespadli do otvorenej šachty“. Nemám chuť do nejakej spadnúť, ani tu zostať dlhšie, ako je potrebné. Kúpili sme chlieb, teda Luke kúpil, ja som sa zamknutá v aute tvárila, že sústredene čítam, zatiaľ čo som pozorovala okolie. Pred obchodom sedeli Aborigéni a pili. Jeden sa snažil upútať moju pozornosť, ale ignorovala som ho. Odniekiaľ bolo počuť rev. Nedočkavo som čakala na Luka. Môj pohľad sa stretol s pohľadom Aborigénky. Usmiali sme sa na seba.

Konečne sa vrátil, nastúpil, naštartoval a padáme odtiaľ. V hlave mi hral QOTSA, „Let’s put this town in my rearview mirror”. Tak, tak, len nech sa mesto pekne zmenšuje v spätnom zrkadle, nech úplne zmizne, nech sme preč od týchto ľudí, ktorým opál pomútil hlavu.

Celé kilometre sme nevideli jediný strom. Nič, len pražiace slnko a rovina. Výborná kulisa do filmu. Nie som jediná, ktorá si to myslela. Preto tu natáčali Šialeného Maxa.

 

Teraz najčítanejšie