Denník N

Slovenské národné povstanie (4. diel) – severný smer

Húfnica v Malužinej (Svidovo)
Húfnica v Malužinej (Svidovo)

Boje v Liptovskej kotline, Obranný úsek Zobor, Boje o kótu Ostrô, Generálna ofenzíva a Obranný úsek Zobor, Obranný úsek Kosatec, Boje o Košicko-bohumínsku železnicu, Generálna ofenzíva a Obranný úsek Kosatec

Ako sme si povedali už v predošlom článku, nemecký Útočný pluk 1. tankovej armády postupoval od Popradu na Kvetnicu, Vernár a Telgárt. V tom istom čase postupovala od Popradu na Liptov Bojová skupina SS Schäfer, ktorej velil SS-Sturmbannfűhrer Emanuel Schäfer. Jeho jednotka bola vyčlenená z 18. SS Panzer Grenadier Division Horst Wessel, ktorá do SNP zasiahla v plnej sile počas nemeckej Generálnej ofenzívy, ale o tom si povieme nabudúce. Horst Wessel bol mladý nacista a veliteľ Sturmabteilung (SA) v Berlíne, ktorý bol zavraždený nemeckými komunistami v roku 1930 a náckovia z neho spravili martýra.

Na Liptove to vrelo už pred začatím SNP tzv. „oslobodením“ Ružomberka, v regióne pôsobili tri národné výbory a práve v Liptovskom Mikuláši sídlilo Veliteľstvo divíznej oblasti 2, ktoré sa po vypuknutí SNP pretransformovalo na Vojenskú obrannú oblasť 2. Jej veliteľ, plukovník Ladislav Bodický, bol veteránom Československých légií v Rusku, ktorý neskôr odrážal maďarskú inváziu v Malej vojne. Ako som už spomenul v predošlých článkoch, nebolo možné brániť relatívne rovný terén v okolí Popradu a Liptovskej kotline, povstalci sa museli oprieť o hory, a tak jednotky vyslané z Liptova smerom k nepriateľovi mali za úlohu viesť ústupové boje.

Ladislav Bodický bol neskôr obviňovaný za nedostatočne energický prístup pri riadení bojov. Pri reorganizácii obranných sektorov bol odsunutý na vedľajšiu koľaj a zúčastnil sa až partizánskeho boja. Fašistický režim na Slovensku ho odsúdil na trest smrti in absentia. Počas socializmu bol vyhodený z armády, degradovaný na vojína a bol preradený k smutne „slávnym“ pomocným technickým práporom (PTP). Komunisti mu neskôr odobrali dôchodok a musel sa vysťahovať z Košíc. Podobne dopadli aj mnohí ďalší československí hrdinovia Druhej svetovej vojny, ktorých prenasledovali, zatvárali alebo rovno zabíjali komunisti, ktorí pre porazenie nacizmu nepohli ani prstom.

Boje v Liptovskej kotline

Povstalci, vedúci ústupové boje Liptovom, pozostávali najmä z jednotiek, ktorým velili kapitán Jozef Vražda, podplukovník Ján Malár, kapitán Anton Takáč a partizáni z Partizánskej brigády Za slobodu Slovanov, ktorej v úvode SNP velil Ladislav Kalina. Boje mali rýchly priebeh, 4. septembra 1944 sa bojovalo v okolí Štrby, ale povstalci boli nútení ustupovať západným smerom, pričom sa museli rozdeliť a časť povstalcov sa snažila zahatať cestu smerom na prvý horský priesmyk v Nízkych Tatrách, Čertovicu, a tak sa rozprestreli v okolí Kráľovej Lehoty.

5. septembra 1944 padlo letisko Mokraď a s ním aj mestá Liptovský Hrádok a Liptovský Mikuláš. Na druhý deň bol na rade Ružomberok. Povstalci sa opreli o hory a bránili smery na Dolný Kubín, Kraľovany a ďalší horský priesmyk na okraji Nízkych Tatier, Donovaly, pričom sa rozprestreli v priestore Bieleho Potoka. Po reorganizácii obranných oblastí vznikla 6. taktická skupina (Obranný úsek Zobor), ktorej velil podplukovník Ján Černek a pozostávala z delostrelcov z Ružomberskej posádky, z jednotiek, ktoré ustupovali Liptovom a Práporu letcov z letiska Mokraď, ktorým velil kapitán Daniel Kunic. Prápor letcov dostal označenie Prápor Lev a zástupcom veliteľa sa stal kapitán Mikuláš Šumichrast.

Letci z Mokrade, letci z leteckej školy (pod velením Michala Minku) a letci z Piešťan (pod velením Ivana Haluzického) bojovali ako radová pechota a svojimi úspechmi v boji si zabezpečili veľký rešpekt u ostatných povstaleckých jednotiek a taktiež aj u nepriateľa. Týmto si vybojovali elitný status a stali sa ozdobou Slovenského národného povstania.

Obranný úsek Zobor

Major Miloš Vesel, povstalecký veliteľ Ružomberskej posádky, sa stal veliteľom delostrelectva Obranného úseku Zobor. Keďže tento úsek mal prebytok delostrelcov, došlo k zaujímavej situácii, kde delostrelci velili peším jednotkám. Práve delostrelci si boli vedomí potenciálu kvalitnej súčinnosti delostrelectva s pechotou a tento prístup sa jednoznačne osvedčil.

Gro bojov na Obrannom úseku Zobor prebiehalo v okolí Bieleho Potoka, ale hlavne o kótu 1087 Ostrô. Dôležitým prvkom Obranného úseku Zobor bola železnica Korytnička, ktorá spájala Ružomberok s Korytnicou, kde mali povstalci svoju poľnú nemocnicu. Je na hanbu celej krajine, že Korytnička bola zničená a zakapali aj kúpele v Korytnici. Už len kvôli dôležitosti počas SNP si zaslúžili prežiť. V minulosti sa objavili aj snahy o zrušenie nemocnice v Liptovskom Mikuláši, čo by bola šialenosť keď vezmeme do úvahy fakt, že kľúčové turistické centrá krajiny musia mať svoje nemocnice, ale bol by to aj prejav neúcty voči histórii a hrdinom z nemocníc v Mikuláši a Ružomberku, ktorí sa zapájali do protifašistického odboja a robili tak aj po čiastočnom potlačení Povstania.

8. septembra 1944 sa povstalci pokúsili obsadiť Ružomberok. Bojová skupina Orava zaútočila zo severu a povstalci zaútočili aj z juhu od Bieleho Potoka, ale útok bol odrazený silnou mínometnou paľbou SS Kampfgruppe Schäfer. Bojová skupina Orava bola vytvorená kapitánom Vojtechom Miškovičom z vojakov posádky v Dolnom Kubíne a miestnych žandárov. 4. septembra 1944 vtrhla na Oravu Kampfgruppe Volkmann, ktorej velil major Otto Volkmann a jej postup bol zastavený až pri obci Krivá, pričom boli Nemci zatlačení späť do Tvrdošína. Velenie Bojovej skupiny prevzal major Dušan Jamriška a povstalci sa na tomto úseku držali aj po odrezaní od Povstaleckého územia, do ktorého sa museli prebojovať po skupinkách.

SS Kampfgruppe Schäfer sa tlačila smerom na Turiec, ale útočila aj smerom na Donovaly, čo bol najkratší smer k Banskej Bystrici, srdcu Povstania. Kritickú situáciu zažehnával svojou prítomnosťou samotný Ján Golian. Kto by vtedy povedal, že boje o kótu 1087 Ostrô budú trvať 6 týždňov? K stabilizovaniu frontovej línie napomohli aj 150mm húfnice, 20mm protilietadlové guľomety, 80mm mínomety a sovietske protitankové pušky, ktoré boli dočasne nasadené na tomto úseku. Frontová línia viedla od kóty 1461 Šiprúň cez obce Vlkolínec a Biely Potok a už spomínaný vrch Ostrô. Druhá obranná línia sa tiahla od kóty 1530 Smrekovica po kótu 1298 Červená Magura a tretia obranná línia sa nachádzala na severnom okraji obce Liptovská Osada.

Boje na tomto úseku boli na dennom poriadku. Nepriateľ sa snažil nájsť slabé body povstaleckej obrany, čo viedlo k ofenzíve, ktorá začala 15. septembra 1944. Nemci viedli útok v troch smeroch: zo Sidorova na Vlkolínec, z Ružomberka na Biely Potok a z Ludrovej tiež na Biely Potok. Ofenzíva bola zastavená silnou delostreleckou paľbou a neľútostnými protiútokmi. O štyri dni neskôr Nemci obsadili Nemeckú Ľupču a ich postup bol zastavený partizánmi z Partizánskej brigády Za slobodu Slovanov na ústí Ľupčianskej doliny. Akonáhle padol Turiec, ľavým susedom Obranného úseku Zobor sa stala 1. partizánska brigáda J.V.Stalin, ktorej velil Alexej Semionovič Jegorov, a bránila celé územie Veľkej Fatry. Prápor letcov, ktorý úspešne bojoval v priestore Bieleho Potoka a dokonca predviedol úspešný útok v priestore ružomberskej kalvárie, dostal úlohu brániť doliny Nízkych Tatier východne od vrchu Ostrô. Letci sa zamerali na budovanie prekážok a dokonca zamínovali tajch naplnený brvnami, ktoré by určite prekvapili nepriateľa postupujúceho Ľupčianskou dolinou.

Boje o kótu Ostrô

SS Kampfgruppe Schäfer si privolala na pomoc jeden prápor 178. Panzer Division Tatra, ale aj tento pokus prerazenia Obranného úseku Zobor stroskotal. Nemci pochopili, že bez obsadenia kóty 1087 Ostrô to nepôjde. Boje o tento vrch prebiehali od obsadenia Ružomberka, ale teraz sa mali ešte zintenzívniť. 5. októbra 1944 sa na vrhol dralo 140 Nemcov, ale bez úspechu. Na ďalší deň vrchol napadli z východu a západu súčasne, ale znova bez úspechu.

9. októbra 1944 tam poslali celú rotu podporovanú čatou ťažkých guľometov a mínometnou rotou. Nemci zaútočili z troch strán a podarilo sa im vytlačiť rotu povstalcov, ktorá bránila vrchol, 300 metrov na juh do sedla Teplice.

Boje pokračovali celé doobedie až pokiaľ na miesto činu neprišla rezervná čata z Bieleho Potoka a záloha 6. taktickej skupiny. Po presnom delostreleckom ostreľovaní vrcholu Ostrô prešli povstalci do protiútoku a o tretej hodine znova ovládali kótu. Protiútok si vyžiadal životy 34 povstalcov.

Boje o kótu Ostrô prebiehali až do nemeckej Generálnej ofenzívy.

Generálna ofenzíva a Obranný úsek Zobor

Počiatkom Generálnej ofenzívy sa Obranný úsek Zobor stále držal na prvej obrannej línii. Nemci preskupili svoje sily a proti úseku nasadili SS Sturmbrigade Dirlewanger, ktorá bola smutne známa z brutálneho potlačenia Varšavského povstania a vojnových zločinov. Velil jej SS-Obergruppenfűhrer Paul Oskar Dirlewanger a jej gro tvorili dva pluky pechoty. 1. pluk Dirlewanger zaútočil 18. októbra 1944 v tradičnom smere z Bieleho Potoka, pričom na obsadenie kóty Ostrô vyslal jeden celý prápor. 2. pluk Dirlewanger sa zároveň tlačil z Turca cez kopce Veľkej Fatry a pozície Jegorovovcov, ktorých podporovali povstaleckí delostrelci a pechota.

Ostrô aj v tom čase bránila rota povstalcov, ktorá pozostávala z jednej čaty na vrcholku a dvoch čiat zakopaných na bočných svahoch. Prápor Nemcov vytlačil povstaleckú čatu z vrcholu kóty Ostrô. V tom istom čase Nemci poslali osem strmhlavých bombardérov Junkers Ju 87 Stuka, aby útočili na povstalcov zdokonaľujúcich protitankové prekážky v priestore Sekaniny, severne od Liptovskej Osady. Šťuky si nevšimli povstalecké delostrelectvo, ktoré bolo v tom istom priestore rozmiestnené od počiatkov bojov. Húfnice boli totiž skryté v senníkoch a prikryté senom.

Povstalecká rota pod Ostrým sa pokúsila obsadiť vrchol, ale ich snaha bola neúspešná, a tak dostali rozkaz stiahnuť sa do bezpečnej vzdialenosti. Následne došlo k silnému ostreľovaniu kóty povstaleckými húfnicami zo Sekanín a mínometmi z opačnej strany Revúckej doliny. Delostrelecká príprava bola taká účinná, že povstalci vyčistili vrchol a kótu obsadili.

22. októbra 1944 Nemci zaútočili na Ľubochniansku dolinu v sile jednej roty, Malinô Brdo v sile dvoch čiat, Vlkolínec v sile jednej roty, na hlavnom smere z Bieleho Potoka jedným práporom a na Ostrô jednou rotou, ale bez úspechu.

Na ďalší deň sa začal lámať chlieb. Nemci zaútočili na kótu Ostrô tuctom strmhlavých bombardérov Junkers Ju 87 Stuka a jedným práporom pechoty, pričom druhý prápor pechoty sa presekal cez svahy kóty 1177 Brankov a vpadol do chrbta obrancov kóty Ostrô, ktorí stratili svoju podpornú mínometnú čatu. Povstalecká rota sa bila v obkľúčení dvoch nemeckých práporov do večerných hodín, keď Ostrô definitívne padlo. Približne 70 povstalcov sa presekalo cez obkľúčenie a za tmy sa im podarilo zísť až k železničnej stanici v Bielom Potoku. Spolu s nimi ustúpila aj časť dezorientovaných Nemcov a keď to zistili povstalci na železničnej stanici, strhla sa prestrelka, po ktorej bola zajatá stovka Nemcov.

Od 7. septembra do 23. októbra 1944 bola kóta Ostrô napadnutá nepriateľom štrnásťkrát. Nemci počas tohto obdobia kótu obsadili len dvakrát a aj to len na niekoľko hodín.

2. prápor Dirlewanger sa presekal cez Veľkú Fatru a prekročil kótu 1532 Ploská. Tým pádom boli povstalci Obranného úseku Zobor v priamom ohrození a museli ustúpiť z pozícií, ktoré tak dlho bránili. Znovuobsadenie kóty Ostrô sa tak stalo nezaujímavým. Povstalci ustúpili na tretiu obrannú líniu, ktorú však nemohli udržať proti presile dvoch elitných plukov. Nemci postupovali horami a hrozilo odrezanie povstalcov od Donovál. 27. októbra 1944 zaútočila SS Sturmbrigade Dirlewanger na Liptovskú Osadu za silnej delostreleckej podpory a totálnej prevahy vo vzduchu. Velenie Obranného úseku Zobor sa presunulo do Korytnice. Povstalci bránili tento smer až do rána 28. októbra 1944, kedy povstalci ustúpili do hôr a časť z nich sa pridala k partizánom.

Keďže Nemci obsadili horský prechod Veľký Šturec a drali sa na Donovaly, padli pôvodné plány povstaleckého velenia o pokračovaní ozbrojeného boja v Nízkych Tatrách a na Veľkej Fatre s centrom na Donovaloch a pohyblivou zálohou v podobe 2. paradesantnej brigády, ktorá by operovala z okolia kóty 1061 Bukovec pri Motyčkách. Nepriateľ obsadil časť partizánskych zásob a ohrozoval povstalcov na ich strastiplnom ústupe na kótu 1330 Kozí chrbát, kótu 1652 Prašivá a hrebeň Nízkych Tatier. O zime 1944/1945 si povieme možno niekedy nabudúce.

Obranný úsek Kosatec

Vrátime sa späť k úvodu SNP.

Smer od Kráľovej Lehoty na Čertovicu dostal označenie Obranný úsek Kosatec a velil mu kapitán Martin Kučera. Jeho ľudia bránili doliny Nízkych Tatier od Demänovskej doliny až po Svarín, ale gro obrany predstavovala cesta na Čertovicu s Červeným kútom pri Kráľovej Lehote, ktorý Nemci počastovali „Die Ecke des Todes“ (Roh smrti, The Corner of Death – názov, ktorý som si požičal pre môj román).

Do prvej línie bol postavený prápor pechoty vedený kapitánom Ľudovítom Šuškom a druhá obranná línia sa rozprestierala na severnom okraji obce Malužiná, t.j. vo Svidove. Povstalci, ustupujúci Liptovom pod vedením nadporučíka Štefana Bobuľu, boli odrezaný od zvyšných síl tým, že nepriateľ obsadil Liptovský Hrádok, a tak sa pridali k Obrannému úseku Kosatec. Takto sa do úseku dostal aj ďalší veľký hrdina SNP, Ján Hudec. Posilu tvorili aj skupiny Východoslovenskej armády, ktoré sa predrali na Povstalecké územie a pridali sa k obranným úsekom Kosatec a Plesnivec.

Nemci využili do 30 civilistov ako ľudské štíty a spolu s nimi vykonali „prieskum“ prvej obrannej línie povstalcov. Nasledoval prieskum bojom, ktorý bol odrazený delostreleckou a mínometnou paľbou. Hlavný útok začal 11. septembra 1944 priamym útokom z priestoru Kráľovej Lehoty a obchvatným manévrom od Liptovskej Porúbky, čo viedlo k rozkladu obrany a ústupu smerom na Malužinú. Postup nepriateľa bol zastavený až nasadením ľahkých guľometov, ktoré pôvodne chránili povstalecké delostrelectvo vo Svidove. Front sa tým pádom posunul až k Malužinej, Nemci obsadili lúku Michalovo, ale do lesov sa im moc nechcelo, lebo vedeli, že za každým stromom môže číhať partizán. Čo je ešte dôležitejšie, Nemci si upevnili kontrolu nad Košicko-bohumínskou železnicou, ktorá však bola stále v dostrele povstaleckého delostrelectva Obranného úseku Kosatec. Ľudovít Šuška bol prevelený na iný povstalecký front a stal sa veliteľom Práporu Narcis.

Na Obranný úsek Kosatec bol prevelený kapitán žandárstva Ľudovít Krampl, vďaka čomu sa veci pohli dopredu a úsek začal pracovať ako dobre namazaný stroj. Krampl bojoval v úvode SNP o Poprad a aj vďaka nemu bolo možné zachrániť časť vojenského materiálu zo skladov v Kvetnici. Chvíľu pôsobil ako zástupca železného kapitána Jána Staneka na Obrannom úseku Plesnivec.

17. septembra 1944 prebehlo na Čertovici dôležité rokovanie, kde sa rozhodlo, že úsek vykoná protiútok a obsadí stratené pozície. 20. septembra 1944 prebehla krátka delostrelecká príprava a Prápor Kosatec 1 (zjednodušene Prápor Krampl) prešiel do útoku a zatlačil Nemcov dva kilometre na sever do otvorených priestranstiev lúky v Michalove a keďže Nemci sa obávali zotrvať v tiesňavách, kde mohli byť kedykoľvek napadnutí zo svahov Nízkych Tatier, stiahli sa do východiskových pozícií, ktoré stabilizovali privolanými posilami z Liptovského Mikuláša a Popradu.

Tak ako Obranný úsek Zobor, aj Obranný úsek Kosatec mal výnimočných delostrelcov, ktorí hrali kľúčovú úlohu pri obrane svojich úsekov. Základ obrany Kosatca tvorila delostrelecká batéria o štyroch 100mm húfniciach, ktorá sa nachádzala vo Svidove a predsunutá dvojička 75mm kanónov, ktoré sa nachádzali v sedle Záhorie nad Liptovskou Porúbkou. Martin Kučera taktiež dostal jednu 105mm a jednu 150mm húfnicu, avšak bez optických zameriavadiel a osádok, a tak ich dal zakopať na prístupoch k Nižnej a Strednej Boci a dal vytvoriť osádky z vojakov, ktorí mali aspoň nejaké skúsenosti s delostrelectvom. Ich úlohou bolo zastaviť pretrhnutie frontu streľbou na tanky z relatívne krátkych vzdialeností na najužšie časti cesty na Čertovicu, t.j. predstavovali určitú ručnú brzdu Obranného úseku Kosatec. Pechotu pri svojich operáciách podporovala rota 80mm mínometov a povstalcom sa dostalo aj troch protitankových pušiek s bazookami, ktoré však ostali nevyužité, lebo povstalci sa tejto technológie báli.

Batérii 100mm húfnic velil nadporučík Ján Strcula, rodák z Vyšnej Boce, ktorý si tiež prešiel Východným frontom a skončil vo Východoslovenskej armáde, odkiaľ sa dostal na Povstalecké územie a pridal sa k Povstaniu. 21. septembra 1944 spozoroval príchod nemeckých lietadiel na letisko Mokraď a po dohode s Martinom Kučerom presunul svoje húfnice na lúku v Michalove, aby znížil vzdialenosť k letisku na 11 kilometrov a po niekoľkých zameriavacích pokusoch sa mu podarilo trafiť nepriateľský Focke-Wulf Fw 190.

Boje o Košicko-bohumínsku železnicu

Aj prieskum Obranného úseku Kosatec potvrdil odsun časti nepriateľských síl smerom na Duklu, a tak Povstalci pripravili útok, ktorým chceli obsadiť Kráľovu Lehotu. 23. septembra 1944 o 18:00 prešiel Prápor Krampl do útoku. Podporovaný bol tromi údernými povstaleckými čatami a 350 partizánmi Pohronsko-liptovského oddielu Partizánskej brigády Za slobodu Slovanov. Útok sa začal bez delostreleckej podpory, pričom boli vypálené len dve rany do priestoru Červeného kúta, kde mali Nemci svoje veliteľstvo, a to konkrétne v Štróblovej vile. Povstalci mali rozkaz nešetriť s nábojmi, a tak pôsobil útok ohromujúco a Nemci sa chaoticky stiahli za rieku Váh a ustupovali ďalej.

Nebudem do detailov popisovať vtipné udalosti, ktoré sprevádzali tento útok. Ako dve roty nováčikov Práporu Krampl dostali „čestný názov“ Horolezecké a ako došlo k odzbrojeniu nemeckých vojakov na stanici v Kráľovej Lehote, kde aj napriek Povstaniu prichádzali vlaky a civilisti idúci na západ prestupovali na autobusy. Prečítajte si memoáre kapitána Martina Kučeru – Nezlomený Kosatec, alebo moju knihu The Corner of Death, kde sa do celého marazmu zapájala jedna z hlavných postáv.

Povstalecký útok bol úspešný, frontová línia sa znova posunula na okraje Nízkych Tatier a pokračovali boje o Roh smrti s jeho úsekom Košicko-bohumínskej železnice. Predná línia bola posilnená čatou ťažkých guľometov a druhú líniu spolu s ostatnými dolinami bránil Prápor Hudec.

V tomto čase už povstalci ustúpili z Turca a tŕňom v oku Nemcov zostal len malý úsek Košicko-bohumínskej železnice v okolí Kráľovej Lehoty a Liptovskej Porúbky. Nemecký protiútok pechoty podporovanej tankami a obrnenými transportérmi sa začal 26. septembra 1944. Povstalci nemali protitankové kanóny a protitankové míny, a tak dovolili Nemcom postúpiť dva kilometre údolím Bocianskej doliny a v momente keď sa priblížili k protitankovému zákopu v Michalove, Strculovci pustili paľbu zo svojich húfnic a podarilo sa im zničiť dva obrnené transportéry a nákladiak plný vojakov. Nepriateľský útok bol odrazený a Nemci sa vrátili do východiskových pozícií.

Nemci nemali dostatok síl, aby sa predrali až k Malužinej, a tak sa frontová línia na dlhšiu dobu zastabilizovala. Povstalci zničili cestný most križujúci Váh, poškodili železnicu, diaľkový telefónny kábel, ktorý viedol od Východného frontu až do nacistického Nemecka, vybudovali protitankový zákop na ústí Bocianskej doliny a zdokonalili iné protitankové prekážky. Nemci reagovali nasadením pancierového vlaku, ktorého úlohou bolo opraviť železnicu a podporovať boje v Rohu smrti. Povstalci si na vlak počkali pri Hybskej jaskyni a na druhý pokus ho odpálili za použitia 100kg TNT. Práve vďaka prvému nezdaru sa im podarilo zničiť tri pancierové vagóny naplnené muníciou a nemeckými vojakmi.

Nasledujúce týždne sa viedli v znamení bojov o Roh smrti, ale myslelo sa aj na ofenzívu.

Partizánsky oddiel Pohronsko-liptovský z Partizánskej brigády Za slobodu Slovanov nelenil a 7. októbra 1944, po delostreleckej príprave, prepadol nemeckú základňu v Liptovskom Hrádku a Nemci ustúpili hlbšie do mesta. Partizánom sa na krátky čas podarilo obsadiť priestory podniku Semenoles, kde sa nachádzala nemecká základňa a zničili dva poľné kanóny.

17. októbra 1944 predviedli Strculovci ukážkovú delostreleckú prípravu v priestoroch letiska Mokraď, pričom zničili jeden Junkers Ju 87 a poškodili jeden Focke-Wulf Fw 190. Letisko následne prepadli partizánske jednotky z troch smerov, pričom zapálili hangáre a zvyšné lietadlá. Útoku sa zúčastnili dva oddiely Partizánskej brigády Za slobodu Slovanov, t.j. Pohronsko-liptovský a Vysoké Tatry.

Generálna ofenzíva a Obranný úsek Kosatec

Všetko má raz svoj koniec a ten mala priniesť nemecká Generálna ofenzíva. Proti Obrannému úseku Kosatec bola nasadená SS Kampfgruppe Wittenmayer, ktorej velil SS-Hauptsturmfűhrer Friedrich Wittenmayer. Nemci sa rozdelili na dve časti. Prvá mala vyvíjať tlak na ústie Bocianskej doliny, t.j. tradičným smerom, a druhá sa mala presekať cez inú dolinu Nízkych Tatier a padnúť do chrbta bojujúcich povstalcov. Tou dolinou sa stala prekrásna Jánska dolina.

V čase, keď povstalci z Obranného úseku Plesnivec už stratili Vernár, SS Kampfgruppe Wittenmayer prešla do útoku, pričom bola podporovaná zradcami národa z Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy. 21. a 22. októbra 1944 si Nemci oťukávali povstalcov v Jánskej a Bocianskej doline, ale taktiež zaútočili na Svarín, avšak na všetkých smeroch boli odrazení. Nemci nasadili pancierový vlak s jeho zvyšnými tromi pancierovými vagónmi, ktorý ostreľoval ústie Bocianskej doliny. Nasledoval ďalší nemecký útok smerom od Rohu smrti, ktorý bol odrazený, ale prápor SS Kampfgruppe Wittenmayer zatlačil Rotu Kemka hlbšie do Jánskej doliny do priestoru, kde dnes končí chatová oblasť, čím sa Nemcom otvorila možnosť postupu dolinou potoka Biela. Nemci ponechali menšiu časť svojich síl, aby viazala nepriateľa a postupovali až pod Krakovu hoľu a horskú chatu Bystrá, ktorá slúžila povstalcom ako poľná ošetrovňa.

Povstalci boli nútení ustúpiť do Svidovského sedla pod skalný masív vrchu Ohnište. Časť povstalcov bránila aj Stanišovské sedlo na Brtkovici, ale to nebolo pre Nemcov zaujímavé, lebo viedlo akurát tak na lúku v Michalove. Na pomoc bola privolaná Rota Pivoluska z 2. československej paradesantnej brigády, ktorá dorazila 23. októbra 1944.

Na ďalší deň prešli Nemci do útoku na Bociansku dolinu, Svarín a postupovali na Svidovské sedlo. Poručík Igor Kemka, ktorý viedol obranu Svidovského sedla, bol ranený a povstalci mali 9 mŕtvych. Kapitán Juraj Pivoluska a jeho parašutisti viedli protiútok. Obchvatom sa dostali pod kótu 1175 Konský grúň a vpadli do boku nepriateľa, ktorý bol nútený ustúpiť do východiskových pozícií. Nanešťastie, Rota Pivoluska bola následne odvelená na Horehronie, kde dostala úlohu zahatať oveľa kritickejší úsek frontu. Nemci sa totiž presekali cez povstalecké pozície na juhovýchodnom smere a po dvoch mesiacoch bojov prerušili súvislú obranu Povstaleckého územia, ale o tom si povieme v ďalšom článku.

Obranný úsek Kosatec stratil kontakt s veliteľstvom 2. taktickej skupiny v Brezne a vyšlo najavo, že Nemci už postupujú na obec Bujakovo, a teda bezprostredne ohrozujú tyl Obranného úseku Kosatec. Kapitán Martin Kučera reagoval na situáciu rozkazom na ústup smerom k Čertovici, kde by sa na vrcholoch Nízkych Tatier vytvorila kruhová obrana až do príchodu ďalších rozkazov z povstaleckého velenia.

Prápor SS Kampfgruppe Wittenmayer, ktorý bol odrazený zo Svidovského sedla, vykonal obchvatný manéver spolu so zdradcami národa z Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy, ktorí prešli cez kótu 1580 Kráľov stôl až na svahy kóty 1165 Črchľa, odkiaľ mali na dostrel hlavnú cestu vedúcu Bocianskou dolinou a čakali na svoju šancu. Ustupujúci povstalci sa takto dostali pod paľbu nepriateľa, ale aj tak sa hlavná sila Obranného úseku Kosatec dostala na Čertovicu. Prišiel rozkaz brániť kopcovitý terén severne od Podbrezovej, ale to už bolo len zbožné želanie povstaleckého velenia. Povstalecká armáda bola v rozklade, čo je pochopiteľné po dvoch mesiacoch bojov v neustálom obkľúčení a ničivej Generálnej ofenzíve, ktorá prelomila všetky kľúčové úseky povstaleckého frontu (okrem Malého Šturca).

Rozklad neobišiel ani Kosatec, časť povstalcov sa nevzdala, stiahla sa do hôr, kde naďalej viedla partizánsky boj. Martin Kučera sa stal veliteľom Partizánskej skupiny Martin a neskôr zástupca veliteľa Partizánskej brigády Stalin, taktiež zvanej Skupina Lošakov-Kučera. Jeho partizáni vytvorili prírodnú „pevnosť“ na Brtkovici a neskôr pomohli oslobodiť mesto Liptovský Hrádok. Zima 1944/1945 si vybrala krutú daň na zdraví a životoch partizánov, ale aj napriek tomu sa 259 partizánov jeho brigády pridalo k 1. československému armádnemu zboru a Martin Kučera sa stal veliteľom 7. úderného práporu 4. československej brigády. Komunisti sa mu neskôr poďakovali vyhodením z armády a tento vojnový hrdina sa musel dlhé roky živiť ako radový robotník. Martin Kučera bol rehabilitovaný až v roku 1964.

 

Slovenské národné povstanie (1. diel) – severozápadný smer

Slovenské národné povstanie (2. diel) – juhozápadný smer

Slovenské národné povstanie (3. diel) – severovýchodný smer

Slovenské národné povstanie (4. diel) – severný smer

Slovenské národné povstanie (5. diel) – južný smer

Slovenské národné povstanie (6. diel) – fašistické represálie na Slovensku

Vlastizradca Jozef Tiso

Tokajícka tragédia

http://www.cornerofdeath.eu

http://www.facebook.com/cornerofdeath/

http://www.instagram.com/vladimirolej/

Teraz najčítanejšie

Náš život je vo vašich rukách. Ilustračné foto – Paddy O’Sullivan/Unsplash

Vladimír Olej

Zakladajúci člen hnutia Progresívne Slovensko a autor kníh Fire Worshipers a The Corner of Death.