Denník N

Získajme súkromníkov pre reformu stredných škôl

Eduard Klena, Ladies in the mist
Eduard Klena, Ladies in the mist

Je načase vymeniť ad hoc reformy a hry s číslami za naozajstnú reformu stredného školstva založenú na faktoch, partnerstve a transparentnosti – to platí nielen pre štát a kraje, ale špeciálne aj pre súkromných zriaďovateľov s ich veľkým potenciálom.

My, vzdelaní v minulom režime sme vraj poslední, čo sa niečomu naučili, odvtedy je slovenské školstvo iba biznis a pohroma. Aj takéto paradoxné hodnotenia rozvoja školstva počas dekád slobody a samostatnosti som – súkromne – počul od viacerých ekonómov. Samozrejme, je to riadna a možno aj trochu pyšná hyperbola, na ktorej je však trošku pravdy: nielen výsledky medzinárodných a domácich meraní sú, pekne povedané, neuspokojivé, ale niekoľko rokov sa ozývajú aj podniky a úrady práce. Jediný, kto z diaľky vyzerá spokojne, sú stredné školy.

Súkromné firmy v štátnom rybníku. Ekonómovia kedysi skúmali dopady čiastočnej privatizácie podnikov v inak štátnych odvetviach so záverom, že čiastočná privatizácia, alebo komercializácia, je horšia, ako ponechanie celého odvetvia v štátnych rukách. Jadro problému videli v odlišnom nastavení prostredia – štátne podniky s mäkkými rozpočtovými obmedzeniami, nejasnými cieľmi a motiváciou, zvyknuté na priame riadenie, a súkromní žraloci s tvrdými rozpočtovými obmedzeniami zameraní na zisk a kvalitné zmluvy, schopní ťahať peniaze zo štátu cez kanál štátnych obchodných partnerov. Pekným príkladom u nás bola privatizácia podporných činností nemocníc, ako vývarovní, laboratórií, lekární a práčovní, ktorých ziskovosť nebola výsledkom konkurencie, ale exkluzívneho prístupu k mäkkým rozpočtovým obmedzeniam nemocníc.

Prečo toľko stredných škôl? Najprv si povedzme, že nie je mnoho štátov v únii, ktoré by mali našu záľubu v takmer povinnom doklade zo strednej školy. Až 20% pracujúcich v eurozóne a 17% v EÚ má najviac primárne, alebo nižšie stredné vzdelanie (naše 2-ročné vzdelávacie programy na SOŠ). Výnimkou je Slovinsko a Čierna hora s 9%, Chorvátsko a Lotyšsko s 8%, Poľsko a Slovensko s 5% a Česko s Litvou s 4%. Naopak, vzdelanie na úrovni nižšie stredné odborné vzdelanie s výučným listom až po pomaturitné má v eurozóne 46% pracujúcich, v EÚ 48%, no na Slovensku až 71% pracujúcich, čo je spolu s Českom najvyšší podiel medzi členskými štátmi. Je dobré mať toľko pracujúcich so strednou školou? Natíska sa prirodzená odpoveď – čím vzdelanejší ľudia, tým lepšie. Lenže, zdá sa, že prakticky sa masové absolvovanie stredných škôl v ekonomike príliš neprejavuje. Naopak, možno míňame vzácne zdroje (verejné financie) príliš rozšafným spôsobom, takže máme mnoho nekvalitných škôl namiesto toho, aby sme mali menej, ale špičkových inštitúcií a venovali viac pozornosti kvalitnej príprave na základných školách. Prečo? Lebo podobne, ako iné postkomunistické štáty lipneme v niektorých (hlavne štátom financovaných) odvetviach na zachovávaní status quo a financujeme tých, ktorých sme do siete za rôznych okolností pustili.

Aké sú naše očakávania od stredných škôl? Zdá sa, že produkujeme veľa stredoškolákov, čo súvisí aj s účelom stredných škôl – stredoškolské vzdelanie sa jednoducho patrí mať. Ale čo viac, než doklad o absolvovaní od škôl očakávame? Je správne vyučovať to, po čom je na trhu práce záujem, čiže pripravovať zamestnancov pre existujúce a budúce firmy v regióne, alebo vyučovať to, čo sa dobre predáva medzi rodičmi žiakov? Iste, to druhé sa dá nazvať pekne, ako dôraz na individuálne rozhodnutie rodiča a žiaka, ich slobodu, v reáli je však výber obmedzený existujúcou ponukou a marketingom viac, než informáciami o kvalite a budúcom uplatnení sa v regióne. Spomínam región, akokoľvek ho definujeme, pretože vyučovanie niečoho, čo nemá v regióne uplatnenie, vedie automaticky k úniku mozgov a zároveň nahradeniu chýbajúcej pracovnej sily dovozom (na čo spoločnosť musí byť rovnako pripravená).

Kto ešte nemá gymnázium? Zdá sa, že slobodný výber strednej školy napríklad v Snine je pre väčšinu detí daný ponúkanými učebnými odbormi ochrana osôb a majetku (25 prvákov v roku 2018/19), strojárstvo (21 prvákov), technické lýceum (16 prvákov), daňové služby a autoopravár – mechanik (po 15 prvákov) na dvoch SOŠ s o 138 prvákmi. V Lipanoch sa učí odboru výroba konfekcie 67 žiakov, inštalatér 20 žiakov, podnikateľ pre rozvoj vidieka 12 žiakov a vlasová kozmetika 10 žiakov z celkového počtu 164 prvákov. V Humennom je 7 SOŠ pre 643 prvákov, z toho 124 študuje učiteľstvo pre materské školy a vychovávateľstvo, resp. špeciálnu pedagogiku, 109 odbor zdravotnícky asistent, 101 študuje technické odbory technickej SOŠ, 66 študuje na obchodnej akadémii, 150 študuje odbory od strojárstva cez kozmetiku a spoločné stravovanie až po podnikanie v remeslách a službách na ďalšej SOŠ, 71 študuje informačné a sieťové technológie, ale aj murár a stolár na polytechnickej SOŠ a 22 študuje hotelovú akadémiu. Okrem týchto škôl študuje odbor gymnázium v Snine 110 prvákov na 2 školách, v Lipanoch 60 prvákov na 1 škole a v Humennom 213 prvákov na 3 školách. Mimochodom, v Bardejove študuje 223 prvákov odbor gymnázium na 4 školách, v Kežmarku 74 prvákov na 2 školách. V Poprade vyučujú obor gymnázium 4 školy a v Prešove 10 škôl.

Keď vidíme učebné odbory na trhu, rovnako, ako vybavenie – pekné, ale muzeálne stroje – a často aj všehochuť SOŠ, plus nedostatok predvádzacích centier, nie div, že sa žiaci rozhodnú ísť radšej buď na gymnázium (blízke, akejkoľvek kvality), alebo kvôli papieru a spokojnosti rodičov na čím ľahšiu odbornú školu. A gymnázií sa veru urodilo požehnane. Ale nikam to nevedie – ani na súčasný trh práce, ani k rozvoju myslenia, kreativity a inovácií pre budúcu ekonomiku.

Sieť stredných škôl potrebuje rozumnú zmenu, podobnú, akou si prešli podniky. To nie je nič nové, povedzme si však, že pomoc nemožno čakať zhora od ministerstva, ale pomôcť si budú musieť samotné regióny. Navrhujem rovnaký spôsob práce, aký sme zakotvili do zákona o rozvoji regiónov – na princípe partnerstva a transparentnosti. Ak sme pri našej práci vedeli dať v najmenej rozvinutých okresoch dokopy úrad práce, veľké aj malé podniky, školy a analytikov, aby identifikovali potreby a možnosti, rovnaký postup zvládnu aj kraje – s príslušnou transparentnosťou, analýzami, podkladmi a zápismi. Dôležité je, aby postupovali na základe faktov a v záujme rozvoja regiónu, nie udržania status quo, lebo budúcnosť regiónu leží v ich rukách. Mali by zodpovedať čo je potrebné učiť a kto to má (vie) učiť tak, aby mali relevantné a špičkové školy.

Prirodzeným partnerom úpravy siete sú súkromní a cirkevní zriaďovatelia, ktorí majú svoje prirodzené záujmy a priority. Otázkou je, v akej budú pozícii – či v pozícii obrany zachovania súčasného stavu, z ktorého majú živobytie, alebo či sa budú vedieť preniesť cez okamžité finančné záujmy svojich členov a budú sa transparentne zasadzovať za kvalitu, žiakov a rozvoj. Jednu pre m§a prekvapivú skúsenosť so súkromnými zriaďovateľmi som získal pri rozširovaní kapacít obecných materských škôl, proti ktorému sa – ako voči svojej konkurencii – viacerí ohradili, podobne, ako sa dnes ohrádzajú proti zmenám pre stredné školy (a ako sa ohrádzajú proti rušeniu osemročných gymnázií aj keď všetky výskumy tvrdia, že nemajú zmysel).

Popravde, súkromní a cirkevní zriaďovatelia majú svoju zásluhu na súčasnom stave. Podľa štatistík majú súkromníci na Slovensku 40 gymnázií a cirkev 53, čo je 17% resp. 22%, spolu takmer dve pätiny všetkých gymnázií na Slovensku. Súkromné gymnázia majú 4200 žiakov denného štúdia, cirkevné 12600, spolu 23%, a súkromné gymnázia majú aj 410 žiakov externého štúdia, čo je 83% celkového počtu. Pokiaľ ide o SOŠ, tam majú cirkvi 18 škôl a súkromníci 89 škôl, spolu 24% celkového počtu. V cirkevných SOŠ je 3600 žiakov denného štúdia a v súkromných 13500 žiakov denného štúdia, spolu 13%. Na cirkevných je 1000 externých a v súkromných 2500 externých žiakov, spolu 36%. Ich záujmy sú legitímne, ich nástroje obhajoby a lobovania až tak nie – a to je pre nás všetkých veľká škoda. Súkromní a cirkevní zriaďovatelia sú pre systém už tak dôležití, že nemôžu ostať len úzko a dovnútra zameranou lobistickou skupinou pracujúcou často so sociálne lepšie situovanými žiakmi, ale musia prejaviť svoju zodpovednosť aj za celok, lebo odborné kapacity na to majú.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Anton Marcinčin

Poradca ministra financií od roku 2012, špecializuje sa na správu verejných financií, trh práce a rozvoj regiónov. Po absolvovaní FEL ČVUT a CERGE-EI Praha a výskumných pobytoch na Tinbergenovom inštitúte a LSE obhájil PhD. v ekonómii na Karlovej univerzite v roku 1999. Publikoval desiatky odborných článkov, prednášal na niekoľkých univerzitách a zúčastňoval sa mnohých medzinárodných výskumných aktivít. Ako ekonóm Svetovej banky pre Slovensko v rokoch 2000 až 2008 sa zúčastňoval na príprave a realizácii reštrukturalizačného programu podnikov a bánk, reforme riadenia verejných financií a správ o životnej úrovni a trhu práce. Bol podpredsedom KDH (2009-2011), poslancom NR SR (2010-2012), v rómskych záležitostiach poradcom podpredsedu vlády a ministra vnútra (2012-2015), poradcom ministra školstva (2015-2016) a splnomocnencom vlády pre najmenej rozvinuté okresy (2016-2018). Na Ministerstve financií viedol aktivity zamerané na zlepšovanie podnikateľského prostredia Doing business, rozvoj regiónov, zvyšovanie kapacít materských a základných škôl a vytvorenia siete zdravotných osvetárov pre vylúčené komunity. Ako splnomocnenec vlády vytvoril podmienky pre participatívny a komplexný prístup k správe rozvoja regiónov so špeciálnym dôrazom na 12 najchudobnejších okresov. Od roku 2007 publikuje pravidelné stĺpčeky v Hospodárskych novinách.