Denník N

Staň sa prezidentkou! Fenomén ženského ľudskoprávneho hnutia v Čečensku

Rusko viedlo proti Čečensku, snažiacemu sa získať svoju nezávislosť, dve brutálne vojny. Tie spravili zo žien, ktoré žili svoje občianske životy a nevedeli nič o boji za ľudské práva, smelé ľudskoprávne aktivistky. O osudoch niektorých z nich pre nás napísala Irena Brežná.

V decembri 1994 pôsobila operná speváčka Maja Šovchalova v Gruzínsku. Keď ruské tanky obsadili jej rodné mesto Grozny, okamžite sa vrátila domov a pridala sa k ženám, organizujúcim pochody za mier. Stala sa dokonca expertkou na míny, ktoré v jej domovine zabíjali hlavne deti. Zúčastňovala sa medzinárodných konferencií a apelovala na svetovú verejnosť, nech vyžaduje od Ruska míny odstrániť. Maja sa na svojich cestách stretla aj s Kofim Annanom, bývalým generálnym tajomníkom Spojených Národov. Keďže sa neodvážil odsúdiť Kremeľ za zverstvá, ktoré páchal na jej ľuďoch, odmietla mu podať ruku. S Majou som sa zoznámila v roku 1996 v troskách dediny Samaški. Spolu so Zainap Gašajevou natáčali na video svedkyne ruských čistiek – dedinčanky oplakávajúce svojich zabitých blízkych.

« S kamerou pod sukňou prechádzala cez ruské
stanovištia
do zbombardovaných dedín,
čím sa pričinila
o najväčší video a fotografický
archív vojnových zločinov

ruskej armády páchaných na civilnom
obyvateľstve v Čečensku. »

Zo sovietskej komsomolky Zainap sa v divokom kapitalizme Borisa Jeľcina stala začiatkom deväťdesiatych rokov čerstvo pečená moskovská “bizniswoman”. Zo Spojených štátov importovala mrazené kurčatá, ktoré jej šoféri rozvážali nákladiakmi do novovzniknutých supermarketov. Tanky a bomby v Čečensku v nej prebudili občianku. Starosť o blahobyt rodiny musela ísť bokom, jej jediným cieľom sa stal boj za mier, za ktorým si šla aj napriek nevôli svojho manžela. S kamerou pod sukňou prechádzala cez ruské stanovištia do zbombardovaných dedín, čím sa pričinila o najväčší video a fotografický archív vojnových zločinov ruskej armády páchaných na civilnom obyvateľstve v Čečensku. Svedkovia a svedkyne vypovedali o vraždách, mučení, drancovaní, podpaľovaní domov aj vákuových bombách zakázaných Ženevskou konvenciou, zhadzovaných z ruských vrtuľníkov a bombardérov a spôsobujúcich ťažké zranenia vo veľkom okruhu.

Po prvej vojne (1994-1996) prišla omnoho krutejšia druhá vojna (1999-2009), rozpútaná Vladimírom Putinom. Počas nej Zainap spolupracovala s ruskou novinárkou Annou Politkovskou ako i s Nataliou Estemirovou, bývalou učiteľkou dejepisu, ktorá sa usadila v polozbombardovanom vežiaku v Groznom. Vynášala vodu vo vedrách na ôsme poschodie a ako predstaviteľka ruskej ľudskoprávnej organizácie Memorial horúčkovite zbierala informácie. Jej otec bol Čečen a matka Ruska. Zakaždým, keď navštívila obete v troskách Čečenska, vedela, že riskuje.

« V jedno letné ráno 2009 uniesli neznámi muži
51-ročnú Nataliu, kričiacu o pomoc, z jej bytu.
Popoludní sa v susednom Ingušsku našla jej mŕtvola
so stopami mučenia a dvoma strelami
do srdca a do hlavy. »

Počas druhej vojny ani v povojnovom období už nebolo hovoriť s obeťami, svedkami a svedkyňami tak jednoduché, ako v chaose Jeľcinovej vojenskej výpravy. Ruská tajná služba FSB dohliadala spolu s čečenskými kolaborantmi na to, aby nežiadúce informácie neunikali von. V jedno letné ráno 2009 uniesli neznámi muži 51-ročnú Nataliu, kričiacu o pomoc, z jej bytu. Popoludní sa v susednom Ingušsku našla jej mŕtvola so stopami mučenia a dvoma strelami do srdca a do hlavy.

Aj Zainap samotná čelila hrozbám. Sledovali ju a v roku 2010 jej čečenské FSB ponúklo spoluprácu. Aby jasne pochopila, čo ju čaká, ak odmietne, v prázdnom aute jej syna vybuchla bomba. V zúfalstve prišla za mnou do Švajčiarska, kde aj napriek tomu, že vždy odmietala emigráciu, požiadala o azyl. Teraz žije so svojou rodinou v Berne, kde v mimovládnej organizácií Spoločnosť pre ohrozené národy spracovávajú jej materiály z Čečenska: www.chechenarchive.org

« Annu Politkovskaju zavraždili v roku 2006
v deň narodenín Vladimíra Putina.
Zákerné umlčanie jej svetom uznávaného
kritického hlasu bolo očividným
narodeninovým darom ruskému prezidentovi. »

Maja Šovchalova sa usadila v susednej republike Kabardino-Balkárii. Kadyrovovi a jeho mnohopočetnej paramilitantnej armáde, prezývanej kadyrovci, sa ženské ľudskoprávne hnutie podarilo  z veľkej časti eliminovať. Annu Politkovskaju zavraždili v roku 2006 v deň narodenín Vladimíra Putina. Zákerné umlčanie jej svetom uznávaného kritického hlasu bolo očividným narodeninovým darom ruskému prezidentovi. V roku 2009 zavraždili aj Zaremu Sadulajevu, vedúcu humanitárnej organizácie Zachráňme pokolenie. Zabiť mladú Zaremu však vrahom nestačilo, pred smrťou ju aj znásilnili, aby zostala aj posthum zneuctená.

Kadyrovci mučili v posledných rokoch aj iné aktivistky. Ich mená nemôžem spomenúť, lebo neodišli do exilu a mučitelia ich varovali, že verejnosť sa o ich skúsenosti nesmie dozvedieť. Ženská občianske hnutie je masívne oslabené, ale zatiaľ sa ho našťastie nepodarilo celkom zničiť.

V Čečensku naďalej pracuje napríklad Lipchan Bazajeva, zakladateľka niekoľkých ženských projektov. Lipchan bola do vojny docentkou ruskej filológie na univerzite v Groznom, do akademického sveta sa však po vojne nevrátila. Je až neuveriteľné, čo všetko Lipchan začala, a že sa ani napriek urputným snahám mocných nedala odradiť. Jej poľnohospodársky projekt pre mnohodetné vdovy skončil tým, že ruskí vojaci z vrtuľníkov postrieľali vdovám kravy. Založila aj šicie dielne a iné iniciatívy, či dodnes existujúce centrum Ženskoje dostojinstvo, kde ženy nielen dostávajú právnické rady, ale aj nachádzajú útočisko pred domácim násilím. Lipchan bojuje aj proti patriarchálnym zvykom, ako je napríklad tradičný únos nevesty.

« Lipchan je realistka, chce byť užitočná, ale zostať nažive. »

Lipchan žila na pozvanie nemeckej organizácie, poskytujúcej pomoc ohrozeným ľudskoprávnym aktivistkám,  rok v Hamburgu. V Nemecku ju dokonca aj niekoľkokrát ocenili, žiť tam ale nevydržala a vrátila sa domov. Keď sa sporadicky objaví v čečenskej televízii vedľa Ramzana Kadyrova, jej kolegyne ju ostro kritizujú. Lipchan je však realistka, chce byť užitočná, ale zostať nažive. Počas vojny som pre ňu a Zainap organizovala vystúpenia na Západe, uvádzala som ich a tlmočila im. Aj keď Lipchan nebola tak charizmatická ako Zainap, poznám ju ako nanajvýš diplomatickú, pragmatickú a pritom nestrácajúcu prehľad o súvislostiach veľkej politiky. Hovorila som jej vtedy, že by sa mala stať prezidentkou Čečenska. “Prečo nie?” smiala sa. Veru, prečo nie.

 

Autorka je slovensko-švajčiarska novinárka a spisovateľka, okrem toho pracovala ako koordinátorka v Amnesty International a realizovala projekty v Guinei, na Slovensku a v Čečensku, kde bola vojnovou reportérkou, žije v Bazileji. Na Slovensku jej vyšlo niekoľko kníh vo vydavateľstve Aspekt a zbierka jej reportáží a esejí o čečenských ženách na vojne vyšla pod názvom Vlčice zo Sernovodska vo vydavateľstve Absynt.

 

Podpísať petíciu za rok nespravodlivo väzneného Oyuba Titieva môžete tu.

Páči sa vám, čo robíme? Sledujte nás na FacebookuInstagrame a majte vždy čerstvé informácie o našej práci. Naše ďalšie blogy o ľudskoprávnych, ale hlavne ľudských témach nájdete tu. Ďakujeme.

Ak sa vám pači, čo robíme, môžete s nami nás okem podpisu vstúpiť do Krajiny ľudskosti.

Ďakujeme!

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Amnesty Slovensko

Chceli by ste žiť v krajine, kde sú si všetci ľudia rovní a kde vládne ľudskosť a dôstojnosť? My rozhodne. Preto v Amnesty International bojujeme za ľudské práva pre všetkých. V tomto blogu sa dozviete viac o našich projektoch, ľuďoch, ktorých podporujeme alebo ktorí podporujú nás a mnoho ďalšieho. A ak chcete nášmu zápasu pomôcť, môžete nás podporiť svojím podpisom na www.pripady.amnesty.sk alebo si môžete zaobstarať Pas do Krajiny ľudskosti, aby sa vám ľahšie cestovalo https://darujme.sk/2405/