Eutanázia: Áno alebo Nie – odpoveď M. Luteránovi

Odpoveď na argument „logickej šikmej plochy“

Na debate ste sa spýtali, kto rozhoduje o tom, či je život človeka hoden žitia. Odpovedal som, že človek sám. Potom sme sa bavili o prípade mladíka raneného láskou, ktorý chce zomrieť a žiada o eutanáziu. Tvrdil som, že v takom prípade by sme eutanáziu nemali poskytnúť, pretože mladík sa zmýlil v presvedčení, že jeho život už nie je hoden žitia. Myslím si, že v takom prípade je v najlepšom záujme mladíka žiť, pretože aj keď je možné, že v tej chvíli je v jeho živote viac zlého ako dobrého, nie je pravdepodobné, že tento stav potrvá dlho, čo je práve niečo, čo on v tej chvíli nedokáže oceniť. Vtedy ste však namietali, že potom človek sám nie je jediný, kto rozhoduje o tom, či je život človeka hoden žitia, ale že to potom treba posúdiť aj objektívne, resp. zvonka a inými ľuďmi.

Ak chápem správne, Vaša starosť spočíva v tom, že týmto sa do rozhodovania o eutanázii zapája súd zvonka, teda, jedni ľudia budú môcť rozhodovať o tom, či je život druhých ľudí hoden žitia. Na tom, že taká situácia by bola znepokojivá, sa zhodneme. Navyše však tvrdíte, že ak by sme vyžiadanú eutanáziu legalizovali, časom by sme sa, práve kvôli tomuto súdu zvonka, skĺzli k nedobrovoľnej eutanázii.

Vidím to takto: keď odmietneme žiadosť mladíka o to, aby bol usmrtený, nemusíme si utvoriť súd, že jeho život je hoden žitia, stačí, ak sa dokážeme presvedčiť o tom, že v jeho najlepšom záujme je žiť. Predpokladáme, že za istých okolností človek nie je schopný konať vo svojom najlepšom záujme, napríklad pod vplyvom halucinácií, v psychóze, v dušenom rozrušení a podobne. A preto, keď odmietneme jeho žiadosť o usmrtenie, robíme to preto, lebo sme dospeli k názoru, že v jeho najlepšom záujme je žiť, aj keď tvrdí, že chce zomrieť.

A teda, nezisťujeme, či je život človeka hoden žitia, zisťujeme, či v jeho najlepšom záujme je alebo nie je žiť. Rozdiel medzi súdom, že život človeka nie je hoden žitia, a  súdom, že v jeho vlastnom záujme je žiť, je v tom, že v pri druhom súde je jasné, že môžeme ponechať priestor pre to, aby sme hodnotu jeho života posudzovali z hľadiska jeho vlastných hodnôt, a nie hodnôt, ktoré by mu boli nanútené.

V prípade mladíka zvážime fakt, že jeho situácia sa o nejaký čas zlepší a môžeme dospieť k súdu, že keby bol schopný oceniť fakt, že jeho situácia sa onedlho zlepší, tak by bol chcel ostať nažive. On to teraz z pochopiteľných dôvodov oceniť nemôže, takže preto mu eutanáziu neposkytneme.

Môžeme si predstaviť aj opačnú situáciu: ak si predstavíme človeka v trvalom vegetatívnom stave a zvažujeme, či ho udržovať na živote alebo nechať zomrieť, mali by sme v prvom rade zisťovať, či by bolo v jeho najlepšom záujme žiť ďalej. Ako asi viete, pri zisťovaní tohto by sme sa mohli opierať o inštitút tzv. predbežného usmernenia (advance directives), prípadne o jeho životný príbeh a hodnoty, ktoré v ňom manifestoval. V takýchto prípadoch je podľa mňa možné dospieť k tomu, že náš najlepší odhad toho, čo je v najlepšom záujme onoho človeka, je, že chcel by zomrieť.

To je podľa mňa len obrátený úsudok ako pri mladíkovi. U mladíka povieme, že v jeho najlepšom záujme je žiť, u človeka vo vegetatívnom stave zasa môžeme dospieť k tomu, že v jeho najlepšom záujme je zomrieť.

Hádam, že v tejto chvíli by ste mohli povedať, že tým celým sa problém len odsúva, ale nerieši. Ak môžeme povedať, že „v najlepšom záujme človeka je žiť, aj keď on sám tvrdí, že chce zomrieť“, čo potom zabraňuje tomu, aby sme to obrátili a niekomu inému povedali: „v tvojom najlepšom záujme je zomrieť, aj keď tvrdíš, že chce žiť“?

Zabraňuje tomu práve jeho vôľa. Totiž, k súdu, že v záujme človeka by bolo zomrieť, sme dospeli len vďaka tomu, že človek nebol schopný vyjadriť svoju vôľu. No ak by človek bol schopný vyjadriť svoju vôľu, tak jeho vôľa je zásadná. Teda, keď by tvrdil, že chce žiť, je to rozhodujúci dôvod pre to, že nemá byť usmrtený. Ako som hovoril na debate, ak je schopný dať súhlas, jeho autonómia spolu-utvára fakt, že jeho život je alebo nie je hoden žitia, pretože on je v najlepšej pozícii, aby vedel, či je jeho život hoden žitia. Takže si myslím, že je ťažké, ak nie nemožné, aby sme zdôvodnene dospeli k súdu, že pre človeka je lepšie zomrieť, keď je explicitne proti tomu, resp. ak sa ho nespýtame.

V prípade mladíka jeho vôľa zomrieť nebola zásadná práve preto, lebo išlo o špeciálnu okolnosť, pri ktorej sa, hádam, zhodneme, že nezvažoval svoju situáciu racionálne. Rovnako, ako sa, hádam, zhodneme, že človek pod vplyvom halucinácií alebo v psychóze nie je celkom kompetentný.

Možno by ste ma pritlačili ešte viac a spýtali sa, či je možné, aby sa človek racionálne mýlil v tom, že chce žiť, keď v jeho najlepšom záujme je zomrieť. Teda, či existujú nejaké špeciálne okolnosti, pri ktorých súd človeka, že chce žiť, nie je kompetentný. No neviem si dobre taký prípad predstaviť, takže by ste mi museli pomôcť.

Otázky 

1. Ak uznávate, že vedľajšie dôsledky sú dôležité z hľadiska morálneho posudzovania činu, a že dokonca môžu prevážiť to, že človek má dobrý úmysel, nezaväzuje Vás to prijať morálnosť eutanázie?

Ako ste vtedy dostali otázku z publika, vedľajší dôsledok neposkytnutia eutanázie je, že človek bude trpieť. To, že človek bude trpieť je iste zlý dôsledok, takže by mohol prevážiť náš (podľa Vás správny) zámer, odmietnuť eutanáziu.

2. Prečo presne je úmyselné zabitie človeka vždy zlé?

Ak som Váš argument správne zrekonštruoval, podľa Vás je úmyselné zabitie nevinného človeka zlé, pretože škodí základnému ľudskému dobru: životu. Škodiť základnému ľudskému dobru je zlé, pretože je to vždy iracionálne a pretože praktická múdrosť vyžaduje konať racionálne. Škodiť základnému ľudskému dobru je iracionálne, pretože nie je možné mať pre to dobrý dôvod. Nie je možné mať pre to dobrý dôvod, pretože jediný možný dôvod, prečo mu škodiť, by bolo uprednostniť pred ním iné dobro, ale to nie je možné, pretože dobrá nie je možné porovnávať.

Po prvé, Vaše zdôvodnenie sa mi zdá kruhové. Škodiť základnému dobru života je zlé, pretože je to iracionálne a byť iracionálny škodí základnému dobru praktickej múdrosti. Takže, škodiť jednému základnému dobru je zlé, pretože škodiť inému základnému dobru je zlé.

Okrem toho, nesúhlasil by som s Vaším zdôvodnením pre to, že škodiť základnému dobru života je iracionálne. Zakladalo sa na tom, že dobrá sú nesúmerateľné. Zdá sa mi však nesprávne tvrdiť, že dobrá sú nesúmerateľné. Je celkom zrejmé, že ich každodenne nejakým spôsobom pomeriavame. Tvrdili ste, že dve dobrá nepomeriavame na základe nejakého formálneho výpočtu, a že preto nepomeriavame. Súhlasím s tým, že keď sa bežne rozhodujme, tak nerobíme formálny výpočet toho, ktorú alternatívu uprednostniť. No to, očividne, nie je jediný spôsob, ako sa rozhodujeme. Ako ste sami povedali, mnohé rozhodnutia prijmeme jednoducho po krátkej úvahe, alebo po dlhšom zamyslení sa, zasa iné budú automatické. A predsa vo všetkých uprednostňujeme jednu dobrú vec pred inou.

A po tretie, téza, že úmyselné zabitie človeka je morálne nesprávne, má podľa mňa neprijateľný dôsledok, že zastreliť vodiča horiaceho auta je morálne nesprávne a nemali by sme to urobiť. S tým by sa väčšina ľudí nestotožnila.

3. Ako rozlíšime vedľajší účinok činu A a zamýšľaný prostriedok k naplneniu zamýšľaného cieľa A?

Opravte ma, ak sa mýlim. Keď

(a) lekár terminálne tíši bolesť a smrť pacienta je len vedľajším účinkom, je to podľa Vás morálne dovolené.

No keď:

(b) lekár terminálne tíši bolesť a smrť pacienta je úmyselným prostriedkom pre tíšenie jeho neznesiteľnej bolesti, pre ktorú si pacient želá zomrieť, je to podľa Vás morálne nesprávne.

Na základe čoho však rozlíšime medzi týmito dvomi situáciami, resp. medzi tým, že smrť pacienta bola úmyselný prostriedok a tým, že smrť pacienta bola vedľajším účinkom?

Tkvie rozdiel medzi prostriedkom a vedľajším účinkom v čase v tom zmysle, že úmyselný prostriedok sa udeje pred činom, zatiaľ čo vedľajší účinok sa deje po čine? V tom prípade morálne zakázané terminálne tíšenie bolesti, (b), nie je možné, pretože smrť nastala po tíšení bolesti, a preto mohla byť len vedľajším účinkom. Tu by ste mohli povedať, že aj vedľajší účinok činu je morálne dôležitý, no to by nás vrátilo k otázke č. 1. Alebo si zoberme  tiež prípad jaskyniarov. Povedzme, že odpália svojho kamaráta a uvoľnia východ z jaskyne. Je v tomto prípade smrť ich kamaráta úmyselným prostriedkom alebo vedľajším dôsledkom? Ak je smrť kamaráta prostriedkom, musela sa stať pred tým, ako ho odpálili. Ale to nie je pravda, lebo jeho smrť nastala zároveň s tým, ako vchod odpálili. Ak je smrť kamaráta vedľajším dôsledkom, tak sa stala potom, čo ho odpálili, ale to tiež nie je pravda, lebo sa stala zároveň. Teda, v prípade, že rozlíšenie je založené na časovej následnosti, potom sa ešte aj v niektorých prípadoch nedá uplatniť.

Alebo je rozdiel medzi úmyselným prostriedkom vnútorný, vo vnútornej psychologickej realite človeka, ako ste raz naznačili na debate? No to má tiež zvláštne dôsledky. V prípade továrne: Ak by bol rozdiel len vnútorný, potom by stačilo, aby továreň vyhlásila, že jej zámerom nebolo odpadom škodiť, ale len zefektívniť výrobu, potom by sa nedalo nič robiť a nemohli by sme povedať, že konali nesprávne. To je však absurdné.

4. Prečo preferovať Finnisov zoznam prirodzených dobier pred inými zoznamami základných dobier a prečo preferovať teóriu prirodzeného práva pred konkurenčnými etickými teóriami?
5. Ak sa nezhodneme na definícii eutanázie, zhodneme sa na príklade na eutanáziu?

Keďže to, či je zámer dôležitý pre vymedzenie eutanázie, je sporné, vieme sa zhodnúť na prípade eutanázie, ktorý je neutrálny ohľadom toho, aký je zámer toho, kto ju vykonal?

Napríklad, bez toho, aby sme hovorili, aký bol úmysel lekára, ak lekár zoberie injekciu a usmrtí pacienta potom, čo ho o to ten pacient žiadal a potom, čo mal ťažkú a neliečiteľnú chorobu, išlo o eutanáziu?