O bordeli, dievčatách a posteliach alebo keď hrubosť formuje realitu

Slová sú stavebné kamene sveta, v ktorom žijeme. Popisujeme nimi javy, ktoré nás obklopujú, všetko, čo sa okolo nás deje, i to, čo nás ešte len čaká. Prostredníctvom slov sa usilujeme porozumieť svetu, sebe a iným ľuďom.

Slová majú veľkú silu. Dokážu ohýbať realitu – otvárajú dvere, vytvárajú mosty, prepájajú svety. Dokážu meniť svet k lepšiemu. Alebo zraňujú a ničia a menia svet k horšiemu.

Zároveň platí, že slovník, ktorý bežne používame, prezrádza veľa o našom vnútre, o tom, kto v skutočnosti sme.

Vtáka poznáš po perí…

„Keď nefunguje bordel, treba vymeniť dievčatá, nie postele,“ vysvetlil pred časom stranícky predseda Robert Fico spôsob, akým chce zrealizovať zmeny v strane Smer-SD. Keď ešte ako predseda vlády vystúpil v parlamente na obhajobu ministra Jána Richtera v kauze Čistý deň, označil argumenty na jeho odvolanie za „babské táraniny“. Novinári sú podľa neho „špinavé protislovenské prostitútky“.

To je bežný slovník poslanca NR SR Roberta Fica, ktorý chce byť najnovšie ústavným sudcom, či nebodaj predsedom Ústavného súdu SR.

Oplzlé metafory, sexuálne narážky, sprosté vtipy – to je mentálny svet človeka, ktorý sa zrazu pasuje do roly ochrancu demokracie, ľudských práv a slobôd, spravodlivosti a slušnosti. Absurdné.

Klamstvo ako pracovná metóda

Roberta Fica diskvalifikuje na výkon funkcie ústavného sudcu množstvo vecí. V prvom rade jeho politická minulosť i súčasnosť. Konkrétne skutky, ktoré sú dlhoročnou evidenciou ohýbania pravdy a opojenia mocou. Bezduchá vulgárnosť a spupná arogancia sú však rovnako vážne dôvody, pre ktoré mu nesmieme dovoliť „prešaltovať“ z politiky do sudcovského talára.

Keď Reportéri bez hraníc žiadali svojho času od Roberta Fica ospravedlnenie za hrubé urážky voči novinárskej obci, Fico sa nielenže neospravedlnil, ale ešte aj poprel, že ho k tomu šéf organizácie Christophe Deloire vyzval.

Portál Demagog.sk prichytil Roberta Fica pri klamstve častejšie než Roberta Kaliňáka. Otázkou je, v koľkých prípadoch šlo o nevedomosť a v koľkých o zámerné zahmlievanie pravdy.

Primitívny marketing alebo obyčajná hrubosť

Farbistý slovník Roberta Fica a vášeň, s akou predstiera zanietenie vo svojich prejavoch, zvádzajú mnohých k úvahám, aký je Fico skvelý rečník a manipulátor a že to všetko je „iba“ politická hra. Že Fico vie veľmi dobre čo, ako a komu hovorí, že je to jeho spôsob ako zaujať voličov a zopakovať volebný úspech Smeru-SD aj v ďalších parlamentných voľbách.

Pravda však môže byť oveľa desivejšia. Čo ak Ficove výroky o tom, že sa na nás valia tisícky utečencov, že George Soros organizuje na Slovensku politický prevrat alebo že si študenti na námestí chystajú na vládu dlažobné kocky, odkrývajú ozajstné bludné balvany v jeho mysli?

Sila všadeprítomnej metafory

Metafory, ktoré Robert Fico tak rád používa, nie sú iba pasívnym ornamentom, samoúčelnou ozdobou jeho prejavu. To, čo sme sa o metaforách učili kedysi v škole, už dávno neplatí.

Zaužívané predstavy o význame metafor prevrátili naruby pred štvrťstoročím vedci George Lakoff a Mark Johnson. Vo svojej knihe Metafory, ktorými žijeme ozrejmili, ako významne vplývajú metafory nielen na náš vnútorný myšlienkový svet, ale aj na formovanie reality okolo nás.

Metafory sú doslova všadeprítomné. Pomáhajú nám chápať zložitosť sveta a zároveň nám umožňujú vysvetľovať naše vlastné myšlienky ostatným. Vďaka vhodne zvolenej metafore dokážeme porozumieť aj komplikovaným posolstvám – doma, v škole, v práci, či pri pive.

Metafory totiž pôsobia oveľa prirodzenejšie než zložité vyjadrenia. Ponúkajú zjednodušenia, cez ktoré človek ľahko pochopí podstatu.

Pripodobniť politickú stranu k bordelu a jej členov k dievčatám je zjednodušenie až na podlahu.

Metafora je zrkadlo duše

Od konca 80. rokov skúmajú význam metafor v každodennom živote nielen jazykovedci, ale aj psychológovia, sociológovia, či politológovia. Metafory a ich rola v spoločenskom diskurze sú predmetom vášnivých vedeckých polemík. Vedci sa však v jednom zhodujú – vhodne zvolená metafora, zacielená na konkrétnu skupinu voličov, je účinným nástrojom politického marketingu.

Pri dôkladnom skúmaní účinkov metafor na naše premýšľanie, rozhodovanie a správanie, však vyplávala na povrch ešte jedna zaujímavosť. Ukázalo sa, že ľudia prirodzene inklinujú k takým metaforám, ktoré korešpondujú s ich hodnotovým nastavením, rozhľadom a skúsenosťou.

Skrátka, páčia sa nám najmä tie metafory, ktoré sú odrazom nášho mentálneho sveta. Ak chceme niekomu niečo zjednodušene vysvetliť pomocou metafory, siahneme spravidla po takej, ktorá odkazuje na obrazy, ktoré sú nám samým známe, ktoré „lahodia“ nášmu naturelu.

Pripodobniť novinárov k špinavým prostitútkam môže teda len autentický hulvát.

Slovensko nie je krčma

Sudcov ústavného súdu volí parlament na obdobie 12 rokov. Ak chceme, aby sa na Slovensko vrátila nielen spravodlivosť, ale aj slušnosť, úcta a empatia, musíme byť obozretní pri ich výbere.

Krčmové typy ako Robert Fico, ktorý sťahuje celé Slovensko na úroveň suterénu, na Ústavný súd SR nepatria.