Denník N

Jeden deň v Casa de Paso

O jedálni, ktorá pomáha Venezuelčanom prežiť ťažké časy.

Je skoré ráno na La Parade. Vo vzduchu stále cítim sviežosť noci, aj keď tá sa pomaly vytráca s východom slnka. To ako keby sa tu vždy ponáhľalo na oblohu. Svoj príchod ohlasuje celkom dlho ale potom náhle vyskočí spoza venezuelských hôr a rozpaľuje suchý vzduch plný vydupaného prachu. Ulica je celkom prázdna v porovnaní s tým, čo sa tu rozpúta už za hodinu či dve. Premávka sa ešte len rozbieha a všetci pouliční predavači prichádzajú z okolia aby si pristavili svoje pojazdné stánky, rozložili tovar a usadili sa v tieni svojej striešky na zvyšok dňa. Zatiaľ nikoho nepočuť vykrikovať, okrem predavača kávy a cigariet. Ale aj ten ešte rešpektuje dekórum rannej pohody. Možno si však šetrí hlasivky na neskôr. Hotel opúšťam približne o šiestej ráno a do Casa de Paso je to asi 10 minút chôdze. Každý deň si ich ale užívam, lebo viem, že tento relatívny pokoj nastane znova až o 24 hodín.

Na vstupnej bráne do Casa de Paso nás zdravia tri tváre Panny Márie, pápeža Františka a Matky Terezy. Tie cez noc dohliadajú na niekoľkých ľudí, čo spia na chodníku na druhej strane ulice pri bráne stanice Červeného kríža. Tí teraz už len pokojne čakajú na čas, keď si budú môcť dať vnútri raňajky pri svojom obvyklom stole. Na neďalekom futbalovom ihrisku spávajú desiatky ďalších.

Prvá vec, ktorú uvidím po vstupe cez bránu je pódium, ktoré sa nachádza v strede areálu. Odtiaľto sa padre David Caña a ďalší prihovárajú svojimi modlitbami ku všetkým prítomným. Taktiež je tu často živá hudba, ktorá neprestáva hrať ani v čase modlitieb. Pódium je otočené smerom dozadu, kde sa nachádzajú všetky stoly a stoličky pod stanmi s logom Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR). Na pravo od pódia sa nachádza kuchyňa pod plechovou strechou, ktorá sa ťahá pozdĺžne popri stene.

Ja vchádzam dnu a moja prvá povinnosť je každého pozdraviť. Hromadný pozdrav nestačí. Každého treba pozdraviť osobitne a ak tak neurobím, určite sa mi mnohí neskôr sami pripomenú. Denne tu pracuje takmer 40 ľudí každý deň, Kolumbijcov aj Venezuelčanov. Všetci sa veľmi dobre poznajú, pracujú spolu už niekoľko mesiacov a každý vie presne, čo má robiť, pretože mnohí robia to isté každý deň. Nikto tu nemusí úlohy zadávať. A preto ani po dvoch týždňoch, ktoré som tu strávil som si nenašiel spoľahlivý spôsob ako naskočiť na tento rozbehnutý vlak. Viem, že niekto zametá pódium, kuchyňu a priestor okolo. Viem, že treba poutierať a rozložiť stoly, stoličky, a povykladať množstvo veľkých hrncov, v ktorých sa o chvíľu začne variť. Medzitým už niekto začal variť raňajky, niekto vynáša von mlieko na rannú kávu, mäso a všetky možné druhy zeleniny v závislosti od dnešného menu. Všetko sa už teraz zdá ísť ako po masle.

Po príchode sa chvíľu obzerám a bezradne poskakujem z boka na bok, pomáham s čím môžem. Ale stále si neviem nájsť úlohu, ktorá by ma zamestnala na dlhší čas. Zrazu uvidím to mlieko a už to mám. Mlieko sa tu nakupuje v plastových sáčkoch a každý deň je ich treba množstvo otvoriť na kávu pre asi 2000 ľudí, ktorí sem prídu na raňajky. Utekám si preto po nôž a začnem otvárať a vylievať mlieko do hrnca. Toto má aj ďalšiu výhodu. Môžem si hneď na začiatok vybrať dobrý nôž, ktorý sa mi neskôr veľmi zíde pri krájaní zeleniny, čo bude trvať až kým nezačneme servírovať obed. V tomto momente už viem, že som patrične zamestnaný až do konca dňa.

Pred tým než začneme je čas na rannú modlitbu. Tu je bežné, že modlitby sú prenesené vlastnými slovami a môžu byť dlhé aj štvrťhodinu. Na pódiu je neodlučiteľnou súčasťou modlitby aj živá hudba a spev, ktoré sa absolútne prirodzene dopĺňajú s hovoreným slovom. Táto kombinácia dokáže nadobudnúť veľkú emocionálnu hĺbku až mám často pocit, že niektorých to privádza do mierneho tranzu.

Modlitba na pódiu, zdroj: Facebook

Až teraz sa začína krájať. Mrkva, cibuľa, paradajky, paprika, jarná cibuľka. Všetko musí byť pokrájané na čo najmenšie kúsky aby sa to rýchlo uvarilo. Medzitým je kura či bravčové už dávno v hrncoch na ohni a tí najsilnejší majú za úlohu túto masu pravidelne miešať. Desiatky kilogramov ryže sú v tej istej chvíli na sporáku v obrovských miskách a na ohnisku sa varia zemiaky alebo platany (prerastený banán, ktorý však chutí skoro ako zemiak). Ďalšia skupina zase pripravuje sudy s nápojom z maracuye alebo iného tropického ovocia.

zdroj: Facebook

Sotva som sa pustil do krájania zeleniny a už nás volajú aby sme šli pomôcť s rozlievaním kávy. Zoberiem si jeden plastový krčah a nasledujem ostatných až kým mi niekto neukáže pri ktorom stole mám začať. Každému presne rovnako, dva prsty pod vrcholom pohárika, aby vyšlo na všetkých. Keď sa neskôr vraciam s ďalším plným krčahom mnohí si pýtajú pridať. Je ťažké odolať prosebnému pohľadu malého dievčatka alebo starého deduška, avšak ak podľahnem čo i len jednému z nich, niekoľko ďalších naokolo spozoruje moju slabosť a predo mnou sa vynorí tucet ďalších pohárikov. Ak si nedám pozor tak nedôjdem ani k tomu stolu, kde ešte nemali nič. Preto je lepšie kráčať rýchlo a priamo, vyhýbať sa očnému kontaktu a hľadať v tom dave len osobu, ktorá koordinuje servírovanie raňajok. Keď skončíme pri stoloch, presunieme sa ku bráne, kde obslúžime tých, čo čakajú kým sa uvoľní miesto. Až keď sa priestor pred bránou vyprázdni dáme si aj my niečo pod zub.

Raňajky, zdroj: Facebook

Potom sa vrátime späť ku krájaniu. Ak mám šťastie nôž, ktorý som si ráno tak starostlivo vybral tam ešte bude, ale to sa často nestáva. A tak si nájdem iný, aspoň trochu obstojný. Ľudí sa medzitým v kuchyni nazbieralo celkom dosť. Často sem prichádzajú dobrovoľníci z kresťanských komunít, lokálnych škôl alebo miestnych firiem. A tak sa stáva, že sa pri krájaní musíme trochu potlačiť, aby sme sa všetci vošli ku stolu.

Po desiatej Jorge, jeden z vedúcich v kuchyni, zavelí zastaviť krájanie a pripraviť sa na obedný servis. Všetko poodkladáme a veľké stoly vymeníme za nižšie, na ktoré vyložíme veľké kade z ryžou, hrnce s fazuľou, mäsom a varenými platanmy. V strede medzi hrncami sú položené taniere. Minimálne dve skupiny sú pripravené naberať na oboch stranách, každý stojí pri svojom hrnci. Jedna strana naberá pre dospelých, druhá zase pre deti a bábätká. Najskôr naberiem toľko tanierov, koľko nám priestor dovolí a show sa môže začať.

Pripravení na obed, zdroj: Facebook
zdroj: Facebook

Keď som sem prišiel chodilo sem na obed priemerne 3000 ľudí každý deň. Toto číslo sa za dva týždne začalo šplhať na 4000. Veľmi k tomu prispeli aj Vianoce. Mnoho ľudí prichádza robiť do Kolumbie nákupy na sviatky. Avšak rapídne stúpajúca návštevnosť nie je nič nové. Celý tento projekt začal v marci 2017 ako iniciatíva malej skupiny ľudí, ktorí varili polievku pre asi 100 chudobných každý víkend. „Nikto vtedy nedokázal predpovedať do akých rozmerov to prerastie“, hovorí Jean Carlos, jeden z vedúcich projektu. Za viac ako jeden a pol roka museli zväčšiť priestory a najať desiatky denných pracovníkov. Momentálne väčšinu projektu sponzoruje Svetový potravinový program, ktorý financuje náklady na asi 2800 obedov denne a platy stálych pracovníkov v jedálni. Niektoré potraviny získavajú od lokálnych reštaurácií a taktiež fungujú z finančných darov súkromných osôb.

zdroj: Facebook

Ľudia začínajú prichádzať a brať si prvé obedy. Prednosť tu majú starší ľudia, ženy, deti a hendikepovaní. Muži musia počkať na neskôr. Nikto tu nekontroluje identitu tých , čo vchádzajú. Poloha Casa de Paso tak blízko pri hranici vytvára predpoklad, že väčšina ľudí sú migranti. Avšak jedlo je pre tých, ktorí hladujú a preto nikoho preč neposielajú. Tí, čo sú pri bráne ale musia mať oči na stopkách ak by sa niekto pokúsil vrátiť druhý krát.

Aj tak obslúžiť viac ako 3 tisíc hladných krkov je práca na 2 až 3 hodiny. Každý jeden z nás má svoju úlohu a taniere rýchlo prechádzajú tuctom rúk. Napĺňajú sa ryžou, mäsom, platanmi, a fazuľou. Desiatky jednoduchých úkonov zabezpečujú hladký priebeh tohto zložitého procesu. Ľudia vchádzajú a jedlo dochádza. Ale nikto by nemal odísť s prázdnym žalúdkom a tak sa ľudia v jedálni snažia vždy niečo nájsť pre tých, čo dorazili ako poslední. Aj keď len chlieb s kúskami salámy.

zdroj: Facebook

Casa de Paso púta okrem tých v núdzi aj množstvo mediálnej pozornosti. David Caña, kňaz, ktorý je hlavou celého projektu a taktiež pracuje na získavaní finančných príspevkov, vedie hlavne na Facebooku silnú kampaň. Odhadujem, že hlavne pred Vianocami sa dobročinnosť na televíznej obrazovke vyníma najlepšie a tak je úplne bežné vidieť štáby s kamerami a mikrofónmi pobehovať okolo nás skoro každý druhý deň. Najzaujímavejšie zábery sa určite robia práve počas servisu, keď kameraman môže nakrútiť ako sa plné taniere jedla dostávajú k vychudnutým matkám s deťmi na rukách, k starým ľuďom s odovzdaným, ale vďačným výrazom na tvári, alebo keď zachytia deti, ktoré si rýchlo uhasia svoj smäd sladkým džúsom. Samozrejme, že tu sú dvaja Európania ako päsť na oko a preto sa mi dvakrát stalo, že som išiel narýchlo pred kameru a raz dokonca naživo v miestnom rádiu, ktoré odtiaľto vysielalo celý deň.

Okolo pol jednej vydáme jedlo posledným, ktorý dorazia s prosebným výrazom aby sa im aspoň niečo ušlo. Medzitým už zopár ľudí vytiahne posledné navarené jedlo odložené pre zamestnancov. Jedlo tri krát denne je súčasť platu v Casa de Paso. A tak sa teraz do radu postavia tucty ľudí, ktorí tu dnes pracovali a vytiahnu aj plastové nádoby, v ktorých si jedlo odnášajú domov. Z tých Venezuelčanov, ktorí sú tu zamestnaní, by mnohí bez tejto práce sami navštevovali Casa de Paso aby sa najedli. Rodiny mnohých sem taktiež prichádzajú. Ja teda aj na konci radšej ostanem za hrncami a štedro rozdávam každému podľa priania. Práca tu nie je ľahká a každý si svoj podiel jednoznačne zaslúži.

Nakoniec sa idem najesť aj ja, ale sotva sedím za stolom spustí sa okolo mňa sled vtipov a narážok na to, ako to majú venezuelské dievčatá radi v posteli. Moja chabá španielčina v tomto prípade nie len nestíha, ale nemá ani šancu zareagovať. Ako náhle začne utíchať hromadný smiech po jednom z vtipov, už niekto vykríkne ďalší a smiech pokračuje. Možno je to aj dobré, že neviem po španielsky, lebo každé slovo by mohlo byť použité proti mne a ja by som náhodou skončil pred oltárom. Tu sa veci môžu zbehnúť veľmi rýchlo. Najem sa teda až keď sa všetci začnú poberať od stolov k umývaniu riadov. O chvíľu sa k nim pridám a keďže je táto banda dobre nastavená mašina, práca je do hodiny hotová.

Nakoniec stretnem Josého, ktorý sem niekedy zavíta aby vyzdvihol svoju manželku Gabi. S obomi som sa skamarátil od prvého dňa. José je veselý chlapík a začne hneď na všetkých ukazovať a hovoriť mi, že sú „marica“ – homosexuál – slang akceptovaný medzi kamarátmi, ale znamená ťažkú urážku ak to poviete niekomu, koho nepoznáte. Ďalej pokračuje špecifickejšími osloveniami. V Latinskej Amerike ten, kto je čierny je „negro“, kto je tenký je „flaco“, kto je z Číny je „chino“, a kto je z Peru je…“Peru“. Mnoho ľudí tu má prezývky založené hlavne na pôvode a výzore a čo by u nás bolo považované za rasizmus, tu nikoho netrápi. Na slovách tu zrejme nezáleží až tak ako na tom, či sa ľudia k sebe chovajú priateľsky a s rešpektom. Počas dvoch týždňov som tu nezažil žiadnu hádku, žiadny krivý pohľad ani hnev. Každý vie, že všetci tu pracujú najlepšie ako vedia. Úsmev sa málokedy vytráca z tvárí, aj keď mnohí z tých, ktorí tu pracujú to vôbec nemajú v momentálnej situácii jednoduché.

Nikto nemá tušenia, kedy táto kríza skončí. „Na to nechcem ani myslieť,“ povedal mi jeden pán na moste Símona Bolívara. Muž, ktorý to má všetko na svedomí, Nicolas Maduro, bol len v máji tohto roku zvolený za prezidenta na ďalších 6 rokov. A šanca, že začne skutočne naprávať skazu, ktorú v krajine napáchal je nulová.

Casa de Paso má od januára na pol roka ešte väčšiu podporu Svetového potravinového programu, ktorý bude financovať až 4000 jedál denne. Taktiež už pracujú na rozšírení svojich kapacít. Sám ale neviem, či je táto správa dobrá alebo zlá.

zdroj: Facebook

Jean Carlos, s ktorým som sa jedno pondelkové popoludnie o tomto projekte rozprával, vyštudoval právo a preto vidí povinnosť pomáhať Venezuelčanom aj z pohľadu základných ľudských práv. V jednom momente ukázal na dievča, ktoré stálo pár metrov od nás. „Má 11 rokov, ale kvôli podvýžive vyzerá na 7.“ Dôležitosť tejto jedálne je nevyvrátiteľná a to zároveň podčiarkuje kritickosť celkovej situácie. Ale takto to nemôže pokračovať donekonečna. Vo Venezuele žije približne 40 miliónov ľudí. Charita nemôže nakŕmiť všetkých. Ľudia v tejto jedálni robia to, čo je v ich silách aby pomohli. Ale tí, ktorí majú vo svojich rukách moc aby zastavili prílev migrantov, by sa tiež mali začať činiť skôr, než humanitárna kríza prerastie do humanitárnej katastrofy. A k tomu už nie je ďaleko.

23. decembra som naposledy vyšiel cez modrú bránu Casa de Paso vo vrecku s lístkom na večerný autobus do Bogoty. Jedáleň zatvára na Vianoce a pre mňa je čas pohnúť sa ďalej. Po mesiacoch sledovania vývoja situácie vo Venezuele som vďaka tomuto miestu mal možnosť sám pomôcť ľuďom, ktorí to naozaj potrebujú. Ja ďakujem všetkým tým, s ktorými som tu mal možnosť pracovať a prajem im v budúcnosti síce veľa šťastia, ale oveľa menej práce tu v Casa de Paso Divina Providencia.

zdroj: Facebook

 

 

 

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie