Moc, fikcia a totalitarizmus

Keď v 17. storočí Thomas Hobbes písal svoju politickú teóriu, za oknami práve zúrila občianska vojna. Leviathan bol reakciou na jeho osobnú skúsenosť s krutou realitou vojny. Táto skúsenosť ho ukotvila v presvedčení, že ľudská prirodzenosť je zlá a teda, že v prirodzenom, predspoločenskom stave je človek človeku vlkom (ono známe homo homini lupus).

Hobbes považoval prirodzenú spoločnosť za súťaž, v ktorej si jednotlivci presadzujú vlastné záujmy. Spoločnosť je teda atomizovaná štruktúra, ktorá má tendenciu upadať do chaosu, ak nie je koercívne organizovaná zhora suverénnym panovníkom, ktorý má de facto neobmedzené právomoci. V záujme zachovania poriadku Hobbes buduje svoju politickú teóriu na princípe akumulácie moci, ktorá má jednotlivca, zbaveného politických práv, ochrániť pred jeho vlatným sebeckým záujmom a vášňami. Táto moc sa akumuluje permanentým udržiavaním atmosféry strachu. Hobbes stratil vieru v človeka ako jedinečnú, premýšľajúcu bytosť. Model občana redukuje na Pavlovovho psa, ktorý žerie len vtedy keď zazvoní zvonček, nie keď je hladný. Model Hobbesovho štátu je zjavne totalitný.

Podľa Hannah Arendt môžeme základné rysy totalitných fenoménov 20.storočia nachádzať v imperializme 19. storočia, ktorý bol akousi súťažou bez vopred stanovených pravidiel. Dejinný vývoj 19. storočia bol ovplyvnený novozískaným prednostným hospodárskym postavením buržoázie a jej politickou emancipáciou, vďaka ktorej dokázala presadiť ďaľšiu hospodársku expanziu za hranice národných štátov. Zaujímavosťou je, že buržoázia nemala záujem sa politicky angažovať vo vnútroštátnych záležitostiach. Jej jediným záujmom bola hospodárska expanzia. Jej politika bola politikou ekonomickej nutnosti, v ktorej platí len zákon hospodárskeho rastu.

Zatiaľ čo 18. storočie vrcholilo emancipáciou človeka (Deklarácia práv človeka a občana) ako dobovým obrazom pokroku, pokrok 19. storočia spočíval v akumulácii moci v rukách buržoázie, ktorá odmietala slobodu a autonómiu človeka ako prekážku vlastného hospodárskeho rozvoja.

Dejiny 19. storočia podľa Arendtovej určili dve prebytočné sily: sila prebytočného kapitálu a prebytočná pracovná sila, ktoré si “podali ruky a spoločne opustili územie štátu”. Buržoázia potrebovala proletariát k tomu aby jej pomohol realizovať bezpečné a výhodné investície v krajinách, ktoré oplývali nerastným bohatsvom, a uviedla tak do pohybu silu, ktorá bola odjakživa prítomná v základoch štruktúry buržoáznej spoločnosti.

Tí, čo opustili hranice Európy neboli podľa Arendt individuality formátu “starých dobrodruhov”. Boli len odrazom udalostí s ktorými nemali nič spoločné. Títo ľudia boli rezíduom systému, ktorý ich exportoval ako svoj problém; boli produktom civilizácie bez úžitku a funkcie. Vyhnanci, “až do morku prázdní, unáhlení bez smelosti, žiadostiví bez neohrozenosti a krutí bez odvahy”, ktorí uverili čomukoľvek. Opustili svet hodnôt, ktorý im nebol vlastný a našli si nový, v ktorom budovali svoju identitu na tom, čo im nikto nemohol vziať – svojej rase, a fantázii o vlastnej biologickej nadradenosti.

Arendt spája počiatky totalitárnych režimov s masovým človekom, ako jedincom bez akéhokoľvek spoločenského vedomia. Masový človek je politicky indiferentný, konformný a abstraktne uniformný; vykorenený. Osamelý bežec, ktorý hľadá istotu a bezpečie v ťažko predvídateľnej, náhodilej budúcnosti. Chce prežiť a v záujme ochrany svojho súkromného sveta je ochotný obetovať všetko, vrátane svojej cti a dôstojnosti. Pred komplikovanou realitou uniká do zástupného, fiktívneho sveta. Svet, ktorý masový človek dokáže obývať, musí byť konzistentný i keď je čistou imagináciou. Ten, kto mase tento svet sľubuje, sa zároveň stáva strážcom onoho absolútneho, no znepokojivého pokoja.

Moderná spoločnosť stojí (smutne) na individualite, výkone a úspechu. Realita je súťaž, v ktorej je porážka hanbou. Masový človek nedokáže prijať zodpovednosť za svoje zlyhania. Počúva toho, kto jeho nedostatky ospravedlní a nazve ich krivdou. Ukáže prstom na nepriateľa. Podľa Snydera sa totalitarizmus nezačína zhodnotením toho, čo je vo vnútri, ale odmietnutím toho čo je vonku. Ako dodáva, masový človek “akceptuje utrpenie ako príznak správnosti, v prípade ak iní, vinníci, budú trpieť ešte viac.”

Masový človek je sám, avšak jeho samota je dobrovoľným únikom zo sveta spoločného do sveta súkromného; je strachom pred zodpovednosťou. Jeho samota je rezignáciou, nezáujmom. Masový človek je sám v spoločnosti, ktorá je formovaná občiansky zdola, avšak zároveň potrebuje niekam patriť. Potrebuje definovať svoju kmeňovú príslušnosť, byť anonymnou súčasťou širšieho organizovaného celku, ktorý mu poskytne pocit stability a bude generovať zmysel jeho existencie.

Hannah Arendt hovorí v súvislosti s emancipáciou človeka ako občana na konci 18. storočia a toho čo nasledovalo po konštitúcii rovnosti ľudských práv, výdobytku Francúzskej revolúcie, ako o paradoxe. Deklarácia práv človeka a občana znamenala to, že zdrojom zákona je človek a nie boží príkaz, či zvyk. Zmenalo to, že človek sa stal zodpovedným sám za seba a teda dospel. Táto emancipácia však vniesla do sveta ovládaného tradičnými a náboženskými silami akúsi neistotu. Ľudské práva sa totiž vzťahovali k nejakej abstraktnej ľudskej bytosti, ktorá ako sa zdalo neexistuje. Pojmy štát či občan sa zdali byť príliš sekulárne, príliš nejasné. Ľud potreboval mýtus a tak sa zrodil národ.

Národ alebo duša národa ako akási pseudomystická aureola mala byť nadradená štátu. Národ sa stal akýmsi novým náboženstvom, ktorého smutne najznámejším kazateľom sa v 20. storočí stal Hitler. Národ a fantázie o vyvolenom národe a rase sa stali spoľahlivým spoločenským tmelom. Hodnotu človeka zrazu nedefinovali jeho schopnosti a jedinečné vlastnosti, ale to do akého národa sa narodil.

Podľa Iľjina, ruského fašistického mysliteľa, ktorého rád cituje aj Putin, začína zlo tam, kde začína osoba. Príčinou skazenosti sveta je podľa neho naša individuálnosť. Iľjin opovrhoval strednou triedou a občianskou spoločnosťou, ktorá “bráni Bohu vrátiť sa z vyhnanstva”. (Snyder) Podľa Iľjina Rus neexistuje ako jednotlivec. Existuje len ruská duša, akási metafyzická jednota všetkých Rusov. Ruský národ považoval za živý organizmus, ktorý je zároveň nepoškvrnený, a neustále ohrozovaný nepriateľom – dekadentným západom. Podľa Snydera sa dnešné Rusko vrátilo práve k tejto Iľjinovej politike, ktorú nazýva politikou večnosti, a ktorá je rezistentná voči plynutiu času a akémukoľvek pokroku. Putin politiku večnosti legitimizuje z pozície nepoškvrneného národa ako obete. Ide o formu totalitárnej politiky, ktorá v luďoch prebúdza najnižšie atavistické reflexy. Sexualizuje sa verejný priestor, oživujú sa rasistické nálady, xenofóbia, mizogýnia či homofóbia.

Totalitný systém sa zakladá na rovnakosti. Prestupuje a kontroluje všetky aspekty ľudského života. Vedie k strate individuálnych nárokov a ambícií a systematicky likviduje individuálnu identitu. Generuje súhlas. Vedie k ľahostajnosti. Totalitný systém chce vyrobiť istý “ľudský druh, ktorý by sa podobal zvieraciemu druhu v tom, že jeho jediná “sloboda” by spočívala v zachovaní druhu” (Arendt). Je masovou organizáciou izolovaných jedincov, kŕmených propagandou, ktorá je síce lživá, ale zato podmanivo úprimná. Fikcia sa stáva kvalitou každodennej reality.

Vladislav Surkov, Putinov spolupracovník a hlavný ideológ, nám prostredníctvom Ruskej televízie ponúkol svoj obraz sveta ako fikcie. Podľa Surkova “v skutočnosti nikto nehovorí pravdu, zrejme nijaká pravda nejestvuje, nechajte nás teda jednoducho opakovať veci, ktoré všetci radi počúvame, a poslúchajte tých, ktorí ich radi vyslovujú.” (Snyder)

Ako tvrdí Arendt, logika lži nacistického režimu bola založená na rozsahu, na nesmiernosti propagandy. “Ak má byť lož úspešná, musí byť nesmierna” a opakovaná ad nauseam.

Podľa Arendt, zatiaľ čo cieľom fašizmu je získať moc, totalitarizmus sa neuspokojuje vládnuť len prostredníctvom štátu a násilia. Totalitarizmus objavil nástroj, akým možno ovládať ľudí zvnútra. Ruší tak hranice medzi vládcom a ovládaným.

V momente kedy sa z fikcie stáva nespochybniteľná realita, totalitný systém viac nepotrebuje svojho lídra. Vodca už nie je niekým, kto by bol dôležitý “o sebe”; stáva sa len akýmsi údržbárom systému, ktorému slúži. Máme tu tak dočinenia s niečim čo Havel nazval samopohyb. Totalitný systém sa organizuje skrze byrokratické inštitúcie, ktoré vedú odborníci či “skúsená menšina”, ktorá nemá mať nejaké všeobecné názory na politické veci. Tu si môžeme pripomenúť prípad Adolfa Eichmanna, vojnového zločinca, jedného z hlavných organizátorov nacistického holokaustu. Ten sa pred súdom obhajoval tým, že “len” vykonával príkazy nadriadených a teda  osobnú zodpovednosť za holokaust nenesie. Eichmann argumentoval tým, že nevykonal nič z vlastnej iniciatívy. Podľa Arendt sú najhoršie práve tie zločiny, ktoré boli spáchané “nikým”, ľudskou bytosťou, ktorá odmieta byť persónou. Eichmann sa bránil tým, že bol len banálnym úradníkom, čo Hannah Arendt nazvala “banalitou zla”. Banalita zla ako neschopnosť myslieť, vcítiť sa, činiť morálne rozhodnutia.

Najväčším nepriateľom totalitného systému je podľa Arendt práve myslenie a ľudská spontaneita, ktoré sa realizujú v jednaní. Ako píše, “ľudské bytosti sú podozrivé a priori už len pre svoju schopnosť myslieť, a táto podozrivosť sa nedá rozptýliť vzorným chovaním, pretože ľudská schopnosť myslieť je zároveň schopnosťou zmeniť názor.” Myslenie a jednanie neodmysliteľne patria k verejnému životu. A nie len k tomu verejnému. Sú znakom života ako takého, sú tvorivou energiou, v ktorej sa uskutočňuje fascinujúci zážitok ľudského vedomia. Slovami Havla smeruje život zo svojej podstaty k pestrofarebnosti, k pluralite, je slobodnou sebaorganizáciou, novosťou; nie rigídnou, uniformnou štruktúrou, bezmyšlienkovým automatizmom, mechanickým konštruktom paranoje.