Denník N

Lekcia ľudskosti

O požiarnikoch, ktorí oberajú pomaranče a starej mame, ktorá hľadá petržlen.

To, že som sa rozhodla napísať o zemetrasení, ktoré zatriaslo sicílskou Zafferanou a mojou dušou, bolo prvotne na podnet dať to zo seba von. Až neskôr som sa to rozhodla publikovať, lebo mi príde, že si málo ceníme to, čo v živote máme a ľudí, ktorých ľúbime. Šok, že sa všetko môže zmeniť v priebehu pár sekúnd, môže byť i zdravý, ak nás donúti prehodnotiť naše vzťahy a priority.

Malé klamstvá…

Keď už som v Düsseldorfe, kde mám prestup do Catanie, pocítim konečne akýsi pokoj. Približujem sa k Danielovi. Mamina ma od toho odhovárala a tak som jej musela zaklamať, že už tam posledné dni žiadne otrasy neboli. Nie som odvážna, to vôbec nie, rátam s nestabilitou Etny aj s tým, že sa budem po nociach báť. Daniel zachránil starkých z roztraseného domu a strávil celú noc aj nasledujúce dni tým, že pomáhal kde sa dalo. Aj tete, ktorá ho posledné mesiace okato ignorovala. Postavil sa k tomu všetkému vecne a pohotovo.

Neviem nakoľko pohotová viem byť v kritických situáciách ja, mám také tušenie, že minimálne. No chcem ho objať a byť jemu a jeho rodine blízko.

Silvester

Prvý záchvev cítim už hodinu po mojom príchode, kým sa v kúpeľni chystám na silvestrovskú večeru. Nezľaknem sa, no Daniel sa hneď pribehne uistiť, či som ok. Som, lebo bol slabučký a hlavne som sa na to psychicky pripravila.

Teší ma, že jeho priatelia sa predsa len rozhodli osláviť začiatok nového roka. Je to znak, že sa snažia ísť ďalej. A spoločne to ide predsa ľahšie.

Ešte nikdy som nevidela na Silvestra toľko spiacich (triezvych) ľudí. Po prebdených nociach sa konečne v spoločnosti priateľov cítia bezpečne a zaspávajú v tých najrôznejších polohách. Nikto ich nebudí a nasledujúci otras dokonca ani nepostrehneme.

Požiarnici

Ako to vyzerá po zemetrasení? Strašidelne. Všade samí požiarnici, vojaci a policajti. Len obyvateľov nejak nevidno. Tzv. červená zóna, tá, ktorá utrpela najväčšie škody, je strážená deň a noc. Dom Danielovej starkej sa nachádza práve v nej. Chce ísť do svojej záhradky obrať pomaranče a nakŕmiť mačku Lillu. Naivne si myslím, že je to možné, no len dovtedy, kým si požiarnici nenasadia helmy a vypýtajú si od nás mačacie krmivo. To sa babke nepozdáva a tak sa s nimi všetkými možnými spôsobmi dohaduje, ba sa i tvrdohlavo na vlastnú päsť rozbehne smerom k záhradke, no zastavia ju a ona nakoniec rezignuje. Musí to byť zvláštny pocit mať zakáz vstupu do vlastného domu.

Nad hlavami sa na nás nepekne cerí súvislá dlhá a hlboká škára, ktorá celkom okato naznačuje, že v každom momente sa môže zošmyknúť kus strechy či múru.

Rezignovane dá požiarnikom žrádlo pre Lillu. Začnú sa pomalý vzďaľovať, keď za nimi zrazu zakričí: „Poďte sem. Nebojte sa, nikam nejdem, len vám chcem niečo povedať. V záhradke mám pomarančovník a citrónovník. Ovocie je zrelé, je to škoda nechať ho zhniť. Tu máte tašku, kľudne si naoberajte.“

Kým čakáme, vojaci sa kúsok od nás hrajú s dronom. Pozerám sa okolo seba, na celej ulici sme len my. Verejnosť ani obyvatelia zničených domov tam už nesmú. Popadané múry, rozbité okná, plno tehiel a popadanej omietky. Škáry a diery tej najrôznejšej veľkosti lemujúce múry domov, chodníkov i ciest.

Toto Daniel myslel, keď mi v ten večer, keď som prišla, povedal, že to musím vidieť cez deň, aby som pochopila. Akoby sa bál, že by som nad tým mohla mávnuť rukou, že to nič nebolo. Alebo sa nechať popliesť jeho racionálnym postojom.

Je ťažké vrátiť sa do normálu. Priblížiť sa k človeku, ktorý utrpel traumu a bráni sa racionalizáciou. Keď sa jednu noc zobudíme na silnejší otras, ja okamžite po ňom zaspím, no on nie. Neviem, či stačí moja prítomnosť.

Požiarnici sa po dlhej štvrť hodinke vracajú s úsmevom na perách nesúc plnú tašku pomarančov a citrónov. Nechcú od nás prijať ani jeden, sú ešte tvrdohlavejší ako Danielova babka.

Nad hlavami sa nám vznášajú maličké snehové vločky.

Tajné zásoby

Daniel je cez deň v práci a ja dni trávim so starkými. Je mi to vzácne, lebo už vlastných nemám. Je to ako vrátiť sa v čase a mať zase babičku, ktorá mi kontroluje teplotu a varí mi pastinu*,keď sa jedno ráno zobudím so žalúdočnými nevoľnosťami. Už v 84-om prišla o dom a trvalo 7 rokov, kým ho zase nanovo podľa tých najprísnejších noriem postavili. Viem, že to pre ňu nie je ľahká situácia, no nedá to na sebe poznať.

Z mrazničky vyberá mrazený baklažán (svoje tajné zásoby, ktoré sa jej podarilo po zemetrasení zachrániť) a dumá nad tým, kde nájde petržlen. Zanedlho ju vidím prechádzať sa po záhrade a hľadať. Vonku sneží, fučí mrazivý vietor a jej cez kapucu ani nevidno tvár, no nijak ju to neodrádza.

Mať jej silu a energiu…

 

*Pastina je drobná cestovina (napríklad písmenká), ktorá sa zvykne variť chorým alebo na odľahčenie žalúdka po obžerstve. Servíruje sa s kvapkou olivového oleja a strúhaným parmezánom s troškou vývaru alebo vody z cestoviny.

Teraz najčítanejšie

Mária Škamlová

Píšem o vzťahoch, pocitoch, ľuďoch a ich príbehoch... Očami ženy, Slovenky v zahraničí (cudzinky pre Talianov) a psychologičky. Občas pútavo, často emotívne.