Napätie

Chystám sa, som v napätí. Zvláštny pocit, akoby mi každú chvíľu mala vypovedať struna. Mám ich viac, hovorím si, ale čo ak mi bude chýbať práve tá zničená. A vôbec, ešte netuším rozsah poškodenia, možno vôbec nejde len o jednu. Od rána je to so mnou na nevydržanie, chuderka kolegyňa. Dnes musela mať nervy zo železa. Vydržala, som jej za to veľmi vďačná. Každý má občas svoj deň.

Je to za mnou, som doma. Jedlo na tanieri, taká kopa, toto do seba nedostanem. „Nejedla si celý deň,“ podsúva mi výčitky mama. Chápem, myslí to dobre, ale dnes nie. Nejde to. Žalúdok sa mi pohojdáva zo strany na stranu, problematickým sa stáva akékoľvek sústo. Pokúšam sa, volím pomalé tempo. Nedám to, ani snaha nepomôže. „Nechutí ti?“ pýta sa ma s obavami v hlase. Vstávam od stola, držím ju za ruku. Nemôže za to, všetko je to len o mne, vnútorné rozpoloženie nepustí. Viem, takto to prežívať je hlúposť. Ale čo teraz? Všetky múdre reči sú mi nanič, nepomáhajú. Možno keby som jej povedala pravdu. Nie, o klamstve hovoriť nemôžem, je to len moje tajomstvo. Keď sa vrátim, potom sa mi bude hovoriť ľahšie.

Kefa v ruke, vlasy mi začínajú elektrizovať. „Nezabudni čiapku,“ zaznie usmernenie. Ďalšie v poradí, neviem, koľko ich ešte bude. Prečo práve dnes? Musím zostať v pokoji, je to pre mňa nesmierne dôležité. Povedala by som jej o tom, ale nesmiem, ešte nie, až potom. „Vonku je zima, silný vetrisko,“ hovorí mi. Rezignujem, dnes sa jej nezbavím, keby bola v práci, to by bol pokoj. Krásna predstava, pokračujem v načatom. „Ahojček,“ lúčim sa, čiapku pchám do vrecka. Nech sú všetci spokojní, mám to tak najradšej.

Dohodnuté miesto, blížim sa. Nie je to prvýkrát, ale telo si nedá povedať. Podlamujú sa mi kolená, akoby boli z gumy. Pohľad na hodiny, ešte chvíľka a mal by sa objaviť. Dochvíľnosť je pre mňa dôležitá, nervozita sa stupňuje. Fúka, vietor je nepríjemný, studený. Dávam za pravdu mame, ale čiapku z vrecka nevytiahnem. Dnes idem na vizáž, ostatné jej podriaďujem. Musím, toľko som sa snažila.

Pootočím hlavu. Vidím ho, prichádza. Časová kontrola, ešte je v limite, takto sa mi to páči. Dobré spôsoby sú dôležité. Vysoký, štíhly, blíži sa ku mne dlhými krokmi. Kdesi na lícach sa mu robia jamky. Pozdrav, pozerá mi do očí. Skúšam čítať z tých jeho, ale veľmi mi to nejde. Sú tak blízko pri mojich, cítim dotyk. Naše nosy, jeden sa dotkol druhého. Za všetko môže on, drží ma rukou. Nebránim sa. Mohla by som, ale moje vnútro. To chvenie, kdesi tam, akoby v bruchu. Naše pery, stretli sa, cítim teplo. Je to krásne, telom sa mi rozlieva čosi nepoznané. Páči sa mi to, ten dotyk je taký jemný, hebký. Prvá pusa, nádherne sladučká ako slnkom maľovaná jahoda.