Ako si zo súdov robiť vrtuľu

Mariella čaká druhý rok
Možno si niektorí z vás ešte spomenú na Mariellu a jej dcéru Izabelu. Zobrala si za muža Slováka. Nejaký čas žili spolu v Ekvádore, kde sa im narodila dcérka Izabela. Rozhodli sa, že sa aj s dieťaťom presťahujú na Slovensko a budú bývať u manželových rodičov. Takéto dvojgeneračné súžitie má svoje nástrahy a vzťah manželov začal v tomto prostredí chátrať. Počas ich následného pobytu v Ekvádore sa napokon rozpadol. Tamojší súd zveril dieťa matke s tým, že musí zabezpečovať pravidelný styk dieťaťa s otcom. Matka Mariella teda vozila Izabelu na prázdniny na Slovensko za otcom. V roku 2017 však otec po skončení prázdnin odmietol matke dieťa vrátiť. Od tej chvíle uplynuli dva roky. Mariella je nedobrovoľným rukojemníkom na Slovensku, kde čaká na svoju dcéru, o ktorú sa nemôže starať. Otec stráži dcéru 24 hodín denne, aby sa s matkou nemohla stretnúť a to aj na vyučovaní priamo v triede, keďže sa za týmto účelom zamestnal ako asistent učiteľa.
Medzičasom rozhodol Okresný súd aj Krajský súd, o tom, že otec má dieťa odovzdať matke. Otec sa rozsudkom odmietol podrobiť. Súd teda rozhodol o výkone súdneho rozhodnutia. Už po druhýkrát. Výkon súdneho rozhodnutia nebol zrealizovaný.

Ignorovanie súdov je epidémia
Výkon súdneho rozhodnutia je nástrojom poslednej voľby, keď sa povinný odmieta podrobiť rozhodnutiu súdu. Vtedy príde sudca v sprievode sociálnych pracovníkov, prípadne polície, aby dieťa prevzal od toho rodiča, u ktorého podľa rozsudku nemá byť a odovzdal ho rodičovi, u ktorého má byť. V prípade Marielly a jej dcéry sa na takýto úspešný výkon čaká už druhý rok. Ako zatiaľ prežíva dieťa odlúčenie od matky zrejme nikoho nezaujíma.

Prípadov, kedy sa jeden rodič snaží potrestať druhého tým, že z vlastného dieťaťa urobí rukojemníka, poznám už desiatky. Vytrvalým ignorovaním tohto problému sa stalo, že „vydržanie“ dieťaťa sa považuje za legitímny nástroj, ako ho získať do svojej starostlivosti a to napriek rozsudku.
Súdy nie sú pri vymáhaní svojich rozhodnutí dostatočne dôsledné. Tým naučili občanov ignorovať zákony aj súdne rozhodnutia. Nerešpektovanie súdnej moci je začiatkom anarchie.

Predstavte si, že by sa odmietol podvoliť rozsudku páchateľ odsúdený za lúpež. Súd a ostatné zložky štátu, ktoré majú zabezpečiť, že nastúpi do výkonu väzby, by si povedali, že veď nevadí, počkajú, kým sa trestanec umúdri a skúsia ho so svojou požiadavkou osloviť tak o pol roka, o rok. Ak by sa to stalo viackrát, medzi občanmi i advokátmi by sa rýchlo roznieslo, že nie je úplne nutné podrobiť sa rozsudku. Onedlho by boli zosnované algoritmy, ktoré by zvyšovali pravdepodobnosť toho, že bude pôvodný rozsudok zabudnutý a povinný sa mu teda nikdy nebude musieť podrobiť.

Štatistiky ministerstva povedali viac než chceli
Zrejme práve toto sa v spoločnosti stalo s rešpektovaním súdnych rozhodnutí týkajúcich sa zverenia detí. Keďže tento fenomén bol do očí bijúci, požiadala som ministerstvo spravodlivosti o štatistiku, ako to za posledné dva roky vyzerá s výkonom súdnych rozhodnutí. A dozvedela som sa:

V roku 2017 bolo celkovo na všetkých okresných súdoch doručených 571 návrhov na nariadenie výkonu rozhodnutia o výchove maloletých detí. Z tohto čísla vyplýva, že 571-krát bol zo strany povinného problém rešpektovať rozhodnutie súdu a to až do takej miery, že druhá strana žiadala súd, aby zabezpečil výkon rozhodnutia.

K samotnému nariadeniu výkonu došlo v 119 prípadoch. To znamená, že súd uznal opodstatnenosť takéhoto návrhu a rozhodol, že výkon súdneho rozhodnutia treba zrealizovať.

„Inak“ skončilo 426 prípadov. Ministerstvo spravodlivosti nevedelo zo štatistík súdov definovať, ako presne „inak“ tieto návrhy skončili.
Ku koncu roku 2017 zostalo na okresných súdoch v SR v predmetnej agende 747 nerozhodnutých vecí.

Zaujímalo ma však najmä to, koľko výkonov súdnych rozhodnutí skutočne zrealizovali. Teda koľkokrát vrátili dieťa rodičovi, prípadne poručníkovi, ktorý bol oprávnený sa o dieťa starať. Na ďalšie dopytovanie vypadlo z ministerstva aj toto číslo. Za rok 2017 to bolo 44 prípadov.

Takže v 571 prípadoch nebol rešpektovaný rozsudok. 119 prípadov bolo takých, že podľa súdu bolo treba siahnuť k tomu najsilnejšiemu a svojím spôsobom najdrastickejšiemu opatreniu – k exekúcii dieťaťa. Z týchto 119 prípadov však skutočne zrealizovali 44 výkonov súdnych rozhodnutí. Čiže v 44 prípadoch sa stalo, že dieťa bolo aj skutočne vrátené tomu, koho súd uznal vo svojom pôvodnom rozhodnutí za človeka, ktorý sa má o dieťa osobne starať.

Kašlite na rozsudky
Z uvedeného vyplýva, že zrejme ani súdy nerešpektujú svoje vlastné rozhodnutia. Nariadili sami sebe zrealizovať výkon v 119 prípadoch. 44-krát uposlúchli sami seba a vykonali. Čiže len za jediný rok vygenerovali 75 rodičov, ktorí nemajú jediný dôvod veriť v spravodlivosť. Majú rozhodnutie súdu o tom, že sa majú starať o dieťa. Majú rozhodnutie súdu o tom, že protistrana sa nepodrobila rozsudku, a preto súd zariadi návrat dieťaťa. Nezariadil. Majú iba tieto rozhodnutia. Dieťa však nevidia. Všetci sa na nich vykašľali.

Medzi nich patrí aj Mariella. Dva roky trpezlivo čaká na to, kým si štátne orgány začnú plniť svoje povinnosti a kým bude môcť večer uspávať svoju dcérku, o ktorú sa od jej narodenia príkladne starala. Dva roky je v živote dieťaťa ohromne dlhá doba. Povinný si predsavzal, že dieťa „vydrží“. Tak ako desiatky a stovky ďalších. A Slovenská republika im v tomto prestupovaní zákona fandí svojím nekonaním.

Odkazuje tak všetkým, ktorým bol kedy doručený rozsudok, aby si s jeho obsahom hlavu nelámali. Pre súd je to formalita. Navyše v tejto agende každoročne zostáva vyše 700 vecí nerozhodnutých.
Viac ako 60 % občanov Slovenska súdom nedôveruje. Je to alarmujúce číslo. Nečudujme sa im.