Denník N

Urobme prvý krok! (rozhovor s Geraldine Chacón)

Geraldine Chacón chcela odmalička pomáhať ľuďom a bojovať proti bezpráviu. Už ako deväťročná sa túžila stať sa právničkou. Jej mama hovorí, že Geraldine „odjakživa bojovala proti každej nespravodlivosti, ktorú videla“. Počas štúdia na univerzite vytvorila Geraldine aktivistickú skupinu Amnesty International, venovala sa boju za právo na bývanie, vzdelávaniu k ľudským právam a písaniu novinových článkov, upozorňujúcich na porušovanie ľudských práv vo Venezuele. Pri príležitosti Maratónu písania listov, ktorého je súčasťou, nám povedala viac o svojej práci, krajine a odkaze pre aktívnych ľudí na Slovensku.

Ako si sa dostala k aktivizmu a prečo si sa rozhodla mu aktívne venovať? Kto alebo čo bolo tvojou inšpiráciou?

S aktivizmom začala ako veľmi mladá. Keď som mala len desať rokov, zapojila som sa do projektu “mládežníckej vlády”, organizovanej miestnym magistrátom. Navrhovali sme a realizovali verejné politiky a aktivity pre mladých ľudí v komunite. Odvtedy je zo mňa zanietená aktivistka. Na vysokej škole som spoznala Amnesty International a vaša práca ma uchvátila natoľko, že som na svojej škole založila aktivistickú sieť Amnesty.

Nájsť konkrétnu vec alebo osobu, ktorá ma inšpirovala je ťažké. Pred pár rokmi ma veľmi zaujala výnimočná kniha Johna Donnea zo 17. storočia. Donne tvrdí, že smrť každého človeka alebo nespravodlivosť voči komukoľvek a kdekoľvek uberá z každého jedného z nás, pretože sme súčasťou ľudstva. Preto by sme sa nikdy nemali pýtať, komu zvonia do hrobu, pretože vždy zvonia nám všetkým.

Myslíš si, že mladí aktivisti a aktivistky ako ty môžu zmeniť tvár Venezuely?

Samozrejme. Často hovoríme o „spoločnosti“ ako o niečom mimo nášho dosahu, o nejakej nehmotnej a s nami nesúvisiacej entite a pritom si neuvedomujeme, že aj my sami sme jej súčasťou. Svet okolo nás je plný komplikovaných situácií a je iba na nás, ako na ne budeme reagovať. Ja osobne verím v kapacitu mladej generácie zmeniť nie len ich životné podmienky, ale aj život v ich komunitách, lebo som to videla na vlastné oči. Iba my sami nesieme plnú zodpovednosť za to, aký vplyv máme na veci, s ktorými prichádzame do kontaktu, či už sú to naše rodiny, komunity alebo životné prostredie.

Venezuela je dlhodobo obeťou “sebapoškodzovania”. Je načase to zastaviť a začať robiť niečo pre uzdravenie rán, ktoré sme počas rokov utŕžili. To je možné, iba ak otvoríme oči a začneme krok po kroku, zmenu po zmene, jeden človek denne (a áno, táto osoba môžeme byť my sami). Ako aktivisti či aktivistky máme silu povzbudiť ostatných, aby začali napríklad nespravodlivosť, alebo ďalšie negatívne fenomény v našej spoločnosti vidieť trochu inak a už to samotné mení tak veľa, že si to ani nedokážeme uvedomiť.

Ako tvoju prácu vníma tvoja rodina a okolie?

Pracovať s ľudskoprávnymi otázkami je vždy problematické, pretože človek pri tom sám čelí mnohým problémom. Na moju prácu teda ľudia reagujú rôzne. Moja blízka rodina má neustále obavy o moju bezpečnosť. Zároveň však chápu, prečo som taká odhodlaná a maximálne ma podporujú, aj keď nevravím, že sa občas nepýtajú „Prečo nie si radšej účtovníčka?”. Vo všeobecnosti za mnou ale moje okolie vždy stálo, či už som sa venovala vzdelávaniu alebo ľudskoprávnemu aktivizmu. Myslím, že som na správnej ceste a dokážem motivovať ľudí k tomu, aby nespravodlivosť videli a cítili ako niečo osobné, a aby im na druhých záležalo. To má v mojom okolí zvyčajne veľmi silnú odozvu.

Chcú ľudia vo Venezuele pracovať na zmene k lepšiemu?

Venezuelčania a Venezuelčanky rozhodne túžia po lepšom živote. V krajine ale vládne chaos a zmätenie, všetci sa snažia prežiť krízu. Aj keď sú pre nich mnohé témy dôležité, len máloktoré sú aj skutočne naliehavé. Vo Venezuele sa nám nahromadilo neuveriteľné množstvo problémov, ktoré ohromujú, ba priam paralizujú väčšinu populácie. A keď je spoločnosť taká vyčerpaná a zahltená problémami, ako tá naša, je ťažké nielen hocičo zmeniť, ale dokonca aj vidieť. Všetko si tú zmenu žiada.

Máš nejakú konkrétnu spomienku na niektorého zo študentov alebo študentiek, s ktorými si pracovala?

Pamätám si na jedného úžasného 14-ročného chlapca, ktorý k nám  prišiel, keď som bola projektovou manažérkou Nadácie komunitných veľvyslancov. Nevedel, čo je „Španielsko“. Vážne, nemal ani tušenie, že taká krajina existuje a bol úplne zmätený pojmom “krajina” ako takým. Čo ma šokovalo úplne najviac, myslel si, že vo Venezuele hovoríme „venezuelsky“ a nie španielsky.  

Po rokoch v programe sa stal lídrom svojej komunity a v modelovej OSN komisií získal ocenenie „Najlepší delegát“. A hádajte, ktorú krajinu zastupoval? Španielsko.

Čo ti dodáva odvahu, aby si pokračovala v práci aj napriek problémom, ktoré ti spôsobujú úrady?

Verím, že poslaním nás všetkých je byť užitočnými. Nemyslím si, že som nejako zvlášť odvážna, som iba oddaná svojej misii a robím maximum, čo dokážem. Vo všeobecnosti si však myslím, že ľudskoprávni aktivisti a aktivistky sú statoční ľudia. Postaviť sa na obrahu druhých je na mnohých miestach priam až kultúrnou rebéliou. Zároveň sú však úžasní optimisti, schopní empatie nie z ľútosti, ale ako prejavu skutočných obáv o blaho druhých. Byť schopný takej citlivosti si vyžaduje guráž.

Ako možno vieš, v strednej a východnej Európe bojujeme s nárastom nenávisti a extrémizmu. Na príklade Maďarska a Poľska sledujeme prehĺbenie týchto problémov a vzostup autokratických politík. Čo by si odporúčala robiť našim mladým ľuďom, aby sme tento negatívny vývoj zvrátili skôr, než bude príliš neskoro?

Ako som už povedala, o spoločnosti, v ktorej žijeme nemôžeme hovoriť, akoby sme k nej nepatrili. Prečo si vyberáme tieto postoje a politikov? Ako je možné, že nenávistné prejavy vnímame ako liek na naše rany? Verím, že naša generácia potrebuje pochopiť okolnosti týchto našich rozhodnutí a pocitov, aby sme dokázali vytvoriť lepšie riešenia. Extrém je zvyčajne zúfalá reakcie na niečo, čo sa začalo diať bez toho, aby sme si to vôbec uvedomili. Avšak extrémy nie sú nikdy tou správnou odpoveďou. Vzdelanie a zodpovednosť áno. Ak dokážeme porozumieť situácii, vzdelávať sa, usmerňovať svoje kroky a správať sa lepšie, sme povinní a povinné tak robiť. Urobme prvý krok!

Aktivizmus mladých ľudí v čase krízy 

Vášeň pre boj za ľudské práva priviedla Geraldine k práci pre organizáciu podporujúcu mladých ľudí v najchudobnejších častiach jej rodného Caracasu. Jej zapálený zápas za ľudské práva bol však pre miestne úrady nepohodlný, a tak vo februári tohto roka Geraldine vo vlastnom dome zatkli štátne ozbrojené zložky. Dôvodom údajne bolo, že si ju úrady nesprávne spojili so skupinami odporu, ktoré obviňujú z organizovania násilných protivládnych demonštrácii. Toto prenasledovanie je v skutočnosti súčasťou väčšieho zásahu proti ľuďom kritizujúcim úrady a bojujúcim za ľudské práva počas aktuálnej krízy.

Po štyroch mesiacoch strávených vo väzbe, počas ktorých čelila hrozným podmienkam a zaobchádzaniu, bola Geraldine v júni 2018 podmienečne prepustená. Jej prípad je však stále otvorený, a tak Geraldine nemôže opustiť krajinu, pričom môže kedykoľvek a bez akéhokoľvek odôvodnenia dôjsť k jej opätovnému zatknutiu. Rovnako, ako aj mnohí ďalší aktivisti a aktivistky vo Venezuele, musí čeliť každodennému zastrašovaniu len pre to, že sa snaží urobiť zo svojej krajiny lepšie miesto pre život.

Ľudia ako Geraldine Chacón sú príkladom aktívneho mladého človeka, odhodlaného nezmieriť sa s pretrvávajúcim stavom bezprávia. Vo Venezuele, odkiaľ Geraldine pochádza, zaznamenala Amnesty International široké spektrum porušení ľudských práv zo strany venezuelských úradov. Práve vďaka svojim aktivitám a zápalu pri pomoci mladým ľuďom zo znevýhodneného prostredia čelila Geraldine, tak ako mnohí ďalší aktivisti a aktivistky, prenasledovaniu a zatknutiu.

Občiansky aktivizmus mládeže a snaha o zlepšenie situácie ľudí v krajine sa tak namiesto ocenenia stretáva so stigmatizáciou, prenasledovaním, obvineniami zo spolupráce s násilnými skupinami a zatknutím. Protestný hlas sa počúva ťažko, najmä ak je pravdivý. Praktické príklady stigmatizácie a prenasledovania aktívnej mládeže však nemusíme hľadať len vo Venezuele. Nájdeme ich aj na Slovensku.

Aj na Slovensku sa aktívni mladí ľudia, ktorí sa rozhodli bojovať za občiansku spoločnosť – upozorňovať na korupciu, nenávistné prejavy, obmedzenie slobody tlače, zmenšujúci sa priestor pre občiansku spoločnosť, diskrimináciu menšín a sociálne slabších skupín – často stretávajú s odmietaním a stigmatizáciou nielen zo strany verejnosti, ale v poslednom období aj zo strany tých, ktorí majú moc.

Prehovoriť a nahlas pomenovať bezprávie je odvážnym činom. Geraldine Chacón videla nespravodlivosť a rozhodla sa proti nej bojovať. Ľudia ako Geraldine potrebujú vo svojom boji našu podporu. Hlas je silnou zbraňou proti porušovaniu ľudských práv. Nechajte Váš hlas rezonovať prostredníctvom listu pri pomoci Geraldine a ďalším bojovníčkam za ľudské práva v Maratóne písania listov.

Žiadajte spolu s nami okamžité a bezpodmienečné uzatvorenie Geraldininho prípadu a zastavenie prenasledovania aktivistov a aktivistiek vo Venezuele! Podpísať petíciu môžete TU! Každý podpis navyše má zmysel.

Ak sa vám pači, čo robíme, môžete nás okem podpisu podpriť like na Facebooku alebo s nami vstúpiť do Krajiny ľudskosti.

Ďakujeme!

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Amnesty Slovensko

Chceli by ste žiť v krajine, kde sú si všetci ľudia rovní a kde vládne ľudskosť a dôstojnosť? My rozhodne. Preto v Amnesty International bojujeme za ľudské práva pre všetkých. V tomto blogu sa dozviete viac o našich projektoch, ľuďoch, ktorých podporujeme alebo ktorí podporujú nás a mnoho ďalšieho. A ak chcete nášmu zápasu pomôcť, môžete nás podporiť svojím podpisom na www.pripady.amnesty.sk alebo si môžete zaobstarať Pas do Krajiny ľudskosti, aby sa vám ľahšie cestovalo https://darujme.sk/2405/