Denník N

Helsinki, duša Suomi

Cesta trajektom za pár korún

Nie je to ani 70 kilometrov od pobrežia hlavného mesta Estónska – Tallinu, kam chodievam na služobné cesty a nie je to ani dve hodiny, koľko trvá cesta lodnou dopravou takzvaným – ferry trajektom. Práve takto som sa rozhodol využiť túto možnosť cestovania, pre nás Slovákov nezvyčajnú, o to zaujímavejšiu. Na letisku Vantaa (14 mil. cestujúcich ročne) som už pár krát prestupoval. Skoro ráno ešte za tmy sa pozerajúc na nelichotivú predpoveď počasia vyberiem peši z hotela na neďaleký prístav Tallinu, odkiaľ vyrážajú pravidelné linky rôznych spoločností ako Tallink Silja, Viking či EckerÖ line.

Počasie začiatkom októbra je prevažne sychravé, no zažiť práve tú jesennú atmosféru bolo mojim cieľom. Veď sever Európy je práve o tom. Drsná zima, nádherná príroda a duch Škandinávie, ktorého trojicu postupne dopĺňam. Nórsko sme navštívili v r. 2013, Fínsko 2017 a v blízkej dobe sa vyberieme do Švédska. Neveľký obslužný terminál ma po krátkom čakaní navedie na koridor, ktorý vedie priamo do obrovskej lode. Trajekty sú skutočne masívne, je v nich zábavné centrum, kaviarne, možnosti nákupu a občerstvenia. Pobudnúť pri prieplave Baltského mora Fínskym zálivom môžete počas čakania kdekoľvek. Po zhruba dvoch hodinách pristávame v destinácii Helsinki s pol miliónom obyvateľov a takmer 600 ročnou históriou. Mesto susedí s 3 významnými mestami Espoo, Vantaa a Kauniainen. Leje ako vo Vietnamskej džungli a nemalo by význam robiť pešiu poznávačku v takomto daždi. Radšej pár desiatok minút počkám a vyberiem sa smerom na sever. Na mapke vidíte, akú trasu som absolvoval s vyznačením najzaujímavejších bodov.

Nielen o hokeji

Hlavné mesto Fínska je podľa mňa pre bežného Slováka pomerne skromná neznáma. Bežne ich navštevuje maximálne tak na MS v hokeji. Množstvo jazier, zimy plné snehu, vodka, Santa Claus a dobrí hokejisti. To sú kľúčové slová majority. No pod pojmom Helsinki sa skrýva mnoho neobjaveného. Kľud, atmosféra severu, inteligencia, čistota a typické zaujímavé pamiatky s vplyvom ruskej histórie. Po minuloročnej návšteve turistami preplneného Amsterdamu som to veľmi ocenil. Tá pohoda a takmer žiadny zhon. Fínov, ktorých mám česť poznať sú podobní. Takí pokojní rozvážni bojovníci. Nikam sa nenáhlia, ale pod pokrývkou sa skrýva dobrosrdečnosť a zapálenosť a samozrejme severská inteligencia, zmysel pre inteligentný humor. Tiež sa nezaprú ako dobrí zabávači, keď si vypijú a poznajú, čo je dobrá metalová hudba. Veď z tadiaľto pochádzajú kapely ako Children Of Bodom, Nightwish, Apocalyptica, HIM či Lordi. Rozmach mesta započal až v druhej polovici 19. storočia a samostatnosť od Ruska začala až v r. 1918. Rozvoju mesta napomohla aj Olympiáda v r. 1952.

Z terminálu trajektov Länsiterm sa poberám na sever. Potom okruh popri veternom pobreží na východ, ďalej severne smerom ku Helsinskej Katedrále a pokračujem západne a opäť nazad k terminálu trajektov. Pri putovaní badať prvky každého hlavného mesta. Priemysel, prístav, hotely, budovy výskumné, školy a univerzity, kostoly a obchody. Všetko rozumne spojené električkovou, metrom (16 staníc) a automobilovou dopravou s typickými architektonickými prvkami Fínska so zásadným historicky podloženým vplyvom  Ruska a Švédska. Prvou zaujímavosťou je nadrozmerná socha zlého chlapca bad bad boy držiaceho nástroj na cikanie. Je postavená vedľa obchodu s elektronikou. Pri obytnej štvrti Kampii zahnem doprava na východ a potom na juh opätovne k moru, kde stojí pamätník obetiam mora Merenkulun muistomerkki z r. 1968 (vtedy k nám dorazili Rusi). Meripuisto a Kaivopuisto sú mestské parky, ktorými prechádzam a vystupujem aj na najvyšší vrch mesta s Observatóriom Kaivopuisto, dokončeným v r. 1926. Napokon sa dostanem ku štvrti ambasád. Prísne chránená USA ambasáda či nádherne zdobená francúzska dotvárajú túto malebnú vrchovitú diplomatickú štvrť. Prvým navštíveným kostolíkom je Kostol Sv. Henryho. Samotné kostoly zvonku pôsobia majestátnejšie ako zvnútra. Majstrovské diela a vyšperkované oltáre nehľadajte. Kostoly boli postavené koncom 19. storočia. Ďalším neďaleko na sever je najväčší 74 metrov vysoký Kostol sv. Jána – Johanneksenkirkko má svoje čaro a je tu vynikajúca akustika. Kostoly no i školy, sú postavené z typickej červenej tehly v neorenesančnom a neoklasicistickom slohu.

Prestáva pršať a oblačnosť sa pretrháva, vyzerá to na nádherné popoludnie. Tak aj bolo, už v najatraktívnejšom novorenesančnom mestskom parku Esplanadi s bronzovými sochami, fontánkami a zeleňou. Tadeto prechádzam popri fontáne Havis amanda so sochou ženy z r. 1906 až k známemu prístavisku a trhovisku, kde môžete nakúpiť ryby, lesné plody ako hríby či čučoriedky. Stojí tu aj pomník Keisarinnankivi pre Alexandra z r. 1833. Zrejme najnavštevovanejšiu štvrť dopĺňa aj prezidentský palác s čestnou strážou. Východne, na okraji polostrova Katajanokka, leží na kopci stánok pravoslávnej cirkvi Chrám večného spánku panny Márie (Uspenskin katedraali) z r. 1868 v pseudobyzantskom štýle. Tu vidieť ruský vplyv, ktorý nemení ale atraktivitu tohto skvostu.

Hustota atrakcií stúpa

Popri nádhernému Šľachtickému dómu z r. 1862, ktorý je spojený s nobilitou – šľachtou (šľachticom sa stali aj dane platiaci farmári, ktorí dostali koňa a výzbroj a vykonávali tak službu armáde) sa dostávam až k vytúženej pamiatke, ikone Helsínk – Helsinskej katedrále evanj.cirkvi / Chrám sv. Mikuláša z r. 1852 ležiacej na rozľahlom rušnom Senátnom námestí. Tu nežijú len holuby poletujúce okolo sochy Alexandra II., ruského cára.  Tu to žije vždy, keď sa deje nejaký event alebo sa stretnú dvaja na rande. Z tadeto sa dostávam do jadra mesta. Ruchu butikov, nákupných centier, firiem, bánk a tepien dopravy. Prechádzam rušnou ulicou Aleksanterinkatu a dávam si občerstvenie v McDonald´s. Škoda, že som si nevšimol, že pár metrov na sever je česká reštaurácia Vltava.  Nákupy v Galleria Esplanadi či Stockmann ma nelákajú a tak mierim smerom na západ popri Ateneum (múzeum umenia) a divadlu Kansallisteatteri až k hlavnej stanici a napokon k modernému drevenému kostolu/kaplnke Kampens.

Mesto má pomerne slušné zastúpenie kultúry v podobe divadiel a umeleckých stánkov, no i duchovných stánkov. Severnejšie zamierim k Národnému múzeu, škoda, nie je čas na návštevu. Poslednou atrakciou, ktorú navštevujem aj z vnútra je kostol vytesaný do skaly Temppeliaukion kirko. Nenadchne ma tu práve to, čo priťahuje turistov a síce kvalita akustiky. Nič tu nehrá, žiadne predstavenie. Západ slnka ma naviguje k mestským cintorínom. Pokojné rozľahlé miesto plné zelene a odpočívajúcich v pokoji ma zavedie cestičkou pre cyklistov a bežcov až k pláži a parku Hietaniemi. Tu si na lavičke vychutnám západ slnka a more a pomaly odchádzam späť na juh cez priemyselnejšiu časť k terminálu trajektov. A tak máme za sebou takmer 20 kilometrovú poznávačku mesta, ktorá mala tú výhodu, že Helsinki majú všetky atrakcie pokope. Určite by som ešte rád navštívil viacero miest ako hokejový či olympijský štadión,  ZOO, národný park alebo skanzen. To snáď pri ďalšej návšteve. Hyvästi Helsinki !

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie