Denník N

Imigrácia na Slovensko z pohľadu cudzinca: Robotníci vitajte, lekári vypadnite

Už nejakú dobu pracovne riešim problémy v zdravotníctve. Preplnené urgenty či dlhé rady u doktora sú nepríjemné javy života, s ktorými sa stretol azda každý na Slovensku. Je preto zarážajúce, že zatiaľ čo sa uľahčujú podmienky pre zamestnávanie robotníkov v automobilkách a iných fabrikách, kvalifikovaným zahraničným pracovníkom s lekárskym vzdelaním štát hádže polená pod nohy.

Urgentné návštevy nemocnice na Kramároch s chorými deťmi vnímam ako horor a snažím sa pochopiť, prečo je to tak a ako sa to dá riešiť. Zdravotníctvo v Rusku bolo vždy v centre záujmu tak, aby bolo pýchou spoločnosti aj keď sa samozrejme tento cieľ často nedarilo naplňovať. Mám ale zakódované, že sa o to treba snažiť a nebyť ľahostajným, keďže naše zdravie a zdravie našich detí je to najdôležitejšie.

Odchod lekárov do zahraničia za lepším platom, nedostatočný záujem o štúdium zdravotníckych študijných odborov a nedostatočná vzdelávacia kapacita spôsobujú závažný problém nedostatku zdravotníckeho personálu na Slovensku. Zjednodušene to môžem nazvať „Dopyt“. Vo svojej práci sa stretávam s dosť veľkým počtom vyštudovaných lekárov z Ukrajiny a Ruska, ktorí majú záujem prísť za prácou na Slovensko a často sú to „hotoví“ ľudia, špecialisti s praxou v odbore a blízkeho jazykového prostredia. Nazvem to „Čiastočná ponuka“.

Samozrejme treba pracovať aj s faktorom „Celková ponuka“, čo znamená, že je potrebné vytvárať podmienky, a to nielen finančné, ale aj pracovné, aby sa slovenskí lekári vracali domov a samozrejme vhodné podmienky aj pre budúcich a aktuálnych lekárov. Prečo ale nevyužiť aj to, čo nám ponúka doba, aby sa aspoň čiastočne vytvorila rovnováha, o ktorú tak žiadajú pacienti? V susedných Čechách a Poľsku majú lekári možnosť rýchlo prekonať jazykovú bariéru na jazykových školách, z ponuky ktorých si môžu vybrať a v spolupráci s nemocnicami sa majú možnosť kvalitne pripravovať na doplňujúce a špecializačné skúšky. Na Slovensku chce jazykovú prípravu záujemcov s lekárskym vzdelaním z tretích krajín robiť naša jazyková škola iCan, len márne však hľadá možnosť spolupráce s univerzitami. Preto ma zaráža vyhlásenie hovorkyne rezortu zdravotníctva: „Doterajšie skúsenosti vysokých škôl odhalili, že hlavným dôvodom nízkej úspešnosti pri absolvovaní doplňujúcej skúšky je podcenenie prípravy na doplňujúcu skúšku, ako aj nedostatočná znalosť štátneho jazyka, pričom jednou zo základných podmienok výkonu zdravotníckeho povolania u cudzincov je ovládanie štátneho jazyka v rozsahu nevyhnutnom na výkon zdravotníckeho povolania.” Pekne povedané, ale dali ste tým lekárom možnosť prípravy? Boli organizované školenia a vypísané prípravné programy? A v prípade, ak vás žiadali jazykové školy o pomoc, boli ste ochotní spolupracovať?

Poznám aj názor, že z Ukrajiny prichádzajú len málo kvalifikovaní lekári a preto ich nechceme. To je aj dôvod prečo cítim za potrebné vás zoznámiť s konkrétnym prípadom detskej lekárky z Donecka. Prišla na Slovensko v roku 2015 spolu s svojimi dvomi deťmi a manželom, krátko po anektovaní krymského polostrova Ruskom. Je to vysokokvalifikovaná odborníčka, ktorú by som ja, ako matka, rada prijala za pediatričku pre svoje deti. Chcela so svojou rodinou začať nový život na Slovensku, ďaleko od vojnového konfliktu, v bezpečí pre svoju rodinu. Povolaním je pediatrička so špecializáciou na infekčné choroby detí, ktorá svoju prax, až do svojho odchodu, vykonávala viac ako 25 rokov, v poslednom období aj priamo uprostred donecko-luhanského ozbrojeného konfliktu. Okrem tejto praxe pôsobila dlhé roky ako uznávaný pedagóg pre postgraduálne štúdium lekárov na ukrajinských zdravotníckych univerzitách.

Napriek tomu, že sa jej spolu s jej rodinou veľmi ťažko odchádzalo z rodnej krajiny, od všetkých príbuzných, od priateľov a kolegov, spravili s manželom toto životné rozhodnutie v nádeji na lepší a bezpečný život pre nich a najmä pre svoje deti a vybrali si Slovensko. Nie je to ojedinelý prípad odchodu lekárov z Donecka a Luhanska a poznám ich viac. Málokto bojoval, tak ako ona, za možnosť vykonávať svoje povolanie na Slovensku a napriek tomu jej snaženie skončilo neúspešne. Po roku komplikovaného procesu dostala rozhodnutie o zamietnutí. V Čechách však povolenie, bez najmenších problémov, dostala! Pochvaľuje si prístup pri nostrifikácii vzdelania, jednoduchosť postupov, existenciu učebníc na prípravu ku skúške a celkovo prehľadný a funkčný systém.

Tak Slovensko stratilo pediatričku a som z toho dosť smutná. Asi pred rokom nám odišla do dôchodku naša pani pediatrička, počas niekoľkých mesiacov som pre svoje deti márne hľadala náhradu a žiaľ neúspešne. Skončili sme nakoniec v najväčšej sieti polikliník na Slovensku, kde sa nám už tretíkrát za ten krátky čas zmenil pediater… Je ich vraj aj tam nedostatok.

Je ten stav spôsobený ľahostajnosťou pri riešení problémov na Slovensku alebo prevláda názor, že lekári z Ukrajiny nie sú kvalitní a my ich nechceme? Prečo otvárame dvere robotníkom z Ukrajiny a odborníkom ten príchod neumožňujeme, hoci ich už dlhodobo potrebujeme? Veď stačí len trochu pomôcť inštitúciám, ktoré majú o to záujem a najmä hľadať politickú vôľu na to, aby to fungovalo a aby na naše územie neprichádzali iba cudzinci s nedokončenou maturitou, ale aj odborníci, ktorí budú zvyšovať celkovú kvalitu života. V susedných krajinách to už dávno pochopili.

Teraz najčítanejšie

Alona Kurotova

Som cudzinka a hoci som občianka Slovenska stále sa snažím pochopiť kultúrny kódex Slovákov. Sledujem a prežívam všetko naokolo a cítim, že som sa ocitla v inom svete, s ktorým sa musím neustále bližšie zoznamovať. Prečo? Dôvody sú rodinné, keďže na Slovensku mám manžela, rodeného Bratislavčana a 2 deti, ktoré sa tiež narodili v Bratislave a sú tu doma. Som Ruska a z domu som odišla ako 17-ročná a už od samého začiatku som sa začala zoznamovať so slovenskou kultúrou, ktorú môj budúci manžel doniesol na vysokoškolský internát v Petrohrade. Je to už neuveriteľná polovica môjho života, ale stále mám medzery, ako úplne pochopiť všetky kultúrne špecifiká. Ruský národ je iný. Má za sebou inú odlišnú históriu a skúsenosti, ktoré pretrvávajú v hlavách ľudí po dlhé stáročia a formujú ich osobnosť. Som nositeľom toho iného kultúrneho kódexu, ale snažím sa prispôsobiť a mám o to veľký záujem. Pritom však často hľadám aj odpovede, prečo tu niektoré veci fungujú tak, ako by nemali a priznám sa, že dosť často nechápem... Preto vznikol tento blog.