Denník N

Sobota

Niečo sa stalo…

Sobota, celkom príjemný deň. Víkend má svoje čaro. Priatelia, chodia mi po rozume, nevidel som sa s nimi už niekoľko týždňov. Veľmi sa neukazujem, vyhováram sa. Nemôžem, nedokážem sa uvoľniť. Nie je to o chcení, to určite nie. Keby to bolo na mne, okamžite utekám. Sobota, môj deň, doteraz to tak fungovalo. Nič okázalé, nejaké stretnutie, možno pivko.

Niečo sa stalo, časy sa zmenili. Manžel, znie mi v ušiach. Áno, som ním už niekoľko rokov. Žijem si po boku vyvolenej ženy. Bez problému, náš vzťah funguje. Možno minulý čas, ten by sedel lepšie. Tretí august, prišlo to tak náhle, bez varovania. Tvár sa jej pokrivila, telo sa zmietalo v bolestiach. Šok, potom vytriezvenie, nikdy nie si dostatočne pripravený. Kŕče, to je situácia, pomáham ako môžem. Všetko málo, nič nezaberá. Bezradnosť, chytá sa každého kúska môjho tela. Snažím sa, ale sú situácie, kedy aj myslenie zlyháva. Rýchla pomoc, ženský hlas na opačnej strane linky je chápavý. „Áno, pane, už k vám posielam sanitku.“

Rady, stručné pokyny, ako jej uľaviť. Robím čo sa dá, aj poďakovať zabúdam. Prichádza chvíľka, konečne o kúsok lepšie. Zhlboka dýcham, akoby som potreboval doplniť kyslík. Ale čo ona, už to zasa začína. „Ešte horšie,“ hovorí mi. Nie, toto nechcem počuť, som len nepraktický chlap. Húkačka, počujem ju, letím pred dom. „Sem, manželka,“ ukazujem pred seba. Už sú pri nej, zisťujú stav. „Taška,“ kričí po mne z posledných síl. Áno, veci do pôrodnice, spomínam si.

„Do nemocnice to nestihneme, musíme ju odrodiť tu,“ obracia sa na mňa záchranár. Lôžko a niekoľko pokynov k tomu. „Rýchlo,“ skríkne, aby ma prebral z letargie. Konám, som nápomocný. Posledný okamih, potom už nič. Výpadok, na viac si nespomínam. Odohralo sa toho tak veľa, bezo mňa, stratil som sa. „Máte syna,“ ozve sa jeho hlas. Áno, počujem ho, hovorí o mojom dieťati. Syn, práve som sa stal otcom.

Som späť, skláňam sa pri posteli, na rukách dieťa. Zuzka, pozerá na mňa, v očiach sa jej zračí šťastie. Rodičia, stali sme sa nimi pred chvíľkou, tento maličký uzlíček je náš syn, Adamko. „Musíme ísť, mamička s dieťatkom bude prevezená do nemocnice.“ Koniec a začiatok, prebehne mi hlavou, konečne som schopný uvažovať. Pomáham s vecami, kývem na rozlúčku.

Do izby prenikajú slnečné lúče. Sedím a pozerám po nej. Pohodlne usadená, dlhé vlasy zopnuté. V tvári sa jej mihne tieň únavy, pôrod bol vyčerpávajúci. Na rukách dieťa, drobné ústočká prisaté na prsníku. Očká zatvorené, tie drobné pršteky. Saje, očividne mu chutí. Krásny obrázok, kdesi vo vnútri cítim príval energie. Zvláštne, potreba ochraňovať ich je taká silná. Priatelia, začínam ich púšťať z hlavy, sobota patrí rodine.

Teraz najčítanejšie

Darina Matichová

Obľúbili ste si moju tvorbu? Chceli by ste si prečítať viac nových kúskov? Na mojej osobnej webstránke http://darinamatichova.sk nájdete množstvo ďalších poviedok, niektoré aj v zvukovej podobe a nechýbajú ani informácie o mojich knižných počinoch.