Denník N

Odkaz Marty Šimečkovej

Sám svobody kdo hoden, svobodu zná vážiti každou – nic lepšího nebylo v této literatuře řečeno, povedal Milan Šimečka starší niekedy dávno, a stále to počujem. Je to ako rap. Keď sme to škole preberali Kollára, nikto nám nepovedal, že nič lepšího nebylo v této literatuře řečeno.

Sám svobody kdo hoden, svobodu zná vážiti každou, jiné kdo jímá v pouta, sám je otrok. Pretože barbar je ten, kto verí v barbarstvo. Inými slovami, barbar je ten, kto verí, že niektorí ľudia sú barbari, divosi, čo v tomto zmysle znamená nie celkom ľudia. Alain Finkielkraut opisuje, ako mnísi, ktorí v sedemnástom storočí boli misionármi medzi indiánskymi kmeňmi, experimenálne topili Indiánov, vedecky skúmali, či divosi rovnako cítia bolesť, či ich organizmus je ako náš. Viera v barbarstvo je prirodzená a prejavuje sa krutosťou. Mnísi boli barbari.

«Všetci sme trochu barbari, čo možno aj musíme.
Musíme sa oprieť o ten hlboko uložený,
ani nie celkom vedomý predpoklad,
že tí, čo utekajú pred chudobou,
pred streľbou, tí, čo sa topia v mori,
tí, čo žijú v táboroch, segregovaných osadách,
hnijú v basách v autoritárskych režimoch,
alebo znášajú brutálnu ženskú obriezku,
sú trochu iní než my, majú iný,
snáď predsa len iný prah bolesti.»

Všetci sme trochu barbari, čo možno aj musíme. Musíme sa oprieť o ten hlboko uložený, ani nie celkom vedomý predpoklad, že tí, čo utekajú pred chudobou, pred streľbou, tí, čo sa topia v mori, tí, čo žijú v táboroch, segregovaných osadách, hnijú v basách v autoritárskych režimoch, alebo znášajú brutálnu ženskú obriezku, sú trochu iní než my, majú iný, snáď predsa len iný prah bolesti. Ako inak by sme mohli žiť každý deň s celým tým utrpením? Je nápadné, že medzi najvytrvalejšími a najodvážnejšími z tých, čo sa s tým utrpením a krivdami konfrontujú a bojujú s nimi, je toľko žien. Ako keby mali iný druh odvahy než muži. Vo veľkých číslach to nebude platiť, v priemere sme v tom určite rovnakí, ale ten okraji štatistickej krivky, tam, kde je extrém odvahy, empatie a výdrže, život na hrane, tam je to iné, tento okraj je silný.

Amnesty International, ako každý rok, otvára maratón písania listov a tento rok sú jeho hlavnou témou ženské obrankyne ľudských práv. List je základnou tehličkou, z ktorých je celá táto obrovská organizácia vystavaná. Máme demonštrácie, happeningy, koncerty, pochody. Ale  základným materiálom, z ktorého to všetko kedysi vzniklo, je obyčajný list: jeden človek, ktorý je obeťou nespravodlivosti, plus druhý človek, ktorý o tom vie. Stále v prvom rade hovoríme o ľuďoch, ktorým sa deje bezprávie, nie primárne o štátoch, ani nie primárne o spoločenstvách, lebo sú štáty aj spoločenstvá, ktoré sú obeťami nespravodlivosti, a pritom aj ich vlády a ich úrady páchajú nespravodlivosť.  V Amnesty sú najpodstatnejšie jednotlivé životy ľudí, jednotlivé nespravodlivosti. To je naša rola, my máme byť tí, čo nesmú ničie nespravodlivé utrpenie ignorovať, a preto sme pisatelia a pisateľky listov, kvapiek v mori. Ostatne, vedeli ste, aké je číslo ľudí, ktorí sa ročne dostanú z väzenia na nátlak Amnesty International na celom svete? V roku 2016 to bolo približne 700 ľudí!

«V Amnesty sú najpodstatnejšie jednotlivé
životy ľudí, jednotlivé nespravodlivosti.
To je naša rola, my máme byť tí, čo nesmú
ničie nespravodlivé utrpenie ignorovať,
a preto sme pisatelia a pisateľky listov,
kvapiek v mori. Ostatne, vedeli ste,
aké je číslo ľudí, ktorí sa ročne dostanú
z väzenia na nátlak Amnesty International
na celom svete?
V roku 2016 to bolo približne 700 ľudí!»

Tento rok sú ťažiskom v maratónu listov ženy. “Woman is the nigger of the world!”, bol výkrik Janice Joplin. Ešte stále je to tak, hlboko v mužoch a aj ženách. Na jednom okraji štatistickej krivky sú ženy, ktoré sú s tým – čo ako nevedome – stotožnené: že my nie sme úplne stopercentní ľudia. Na druhom okraji je vzdor, vytrvalý a intenzívny, samozrejmosť tohto vzdoru. To sú ženy, o ktorých píšeme svoje listy: vzdorujú barbarstvu. Musíme byť s nimi.

Milé priateľky a milí priatelia, nech sa vám tie listy dobre píšu!

 

_______________________________________________________

Autorka textu je novinárka, prekladateľka, spoluzakladateľka a aktuálna predsedníčka správnej rady Amnesty International Slovensko. Ak chcete podporiť bojovníčky za ľudské práva, za ktorými stojíme tento rok v Maratóne písania listov, môžete tak urobiť TU.

Ak sa vám pači, čo robíme, môžete nás okem podpisu podpriť like na Facebooku alebo s nami vstúpiť do Krajiny ľudskosti.

ĎAKUJEME!

Teraz najčítanejšie

Amnesty Slovensko

Chceli by ste žiť v krajine, kde sú si všetci ľudia rovní a kde vládne ľudskosť a dôstojnosť? My rozhodne. Preto v Amnesty International bojujeme za ľudské práva pre všetkých. V tomto blogu sa dozviete viac o našich projektoch, ľuďoch, ktorých podporujeme alebo ktorí podporujú nás a mnoho ďalšieho. A ak chcete nášmu zápasu pomôcť, môžete nás podporiť svojím podpisom na www.pripady.amnesty.sk alebo si môžete zaobstarať Pas do Krajiny ľudskosti, aby sa vám ľahšie cestovalo https://darujme.sk/2405/ Blogy vyjadrujú osobný názor autorov a autoriek a nutne nereprezentujú stanovisko celej organizácie.