Denník N

Plagiát! No a teraz, keď mám vašu pozornosť…

photo: reefe | www.reefe.sk
photo: reefe | www.reefe.sk

Čo môžeme urobiť pre to, aby prechádzalo menej plagiátov?

V ostatných mesiacoch dominuje diskusii o vysokých školách problém kvalifikačnej práce predsedu nášho parlamentu. V ostatných dňoch sa k tomu vyjadrilo mnoho ľudí. Vyjadrenie Univerzity Komenského je jasné a niet k nemu čo dodať. Mňa však zaujíma ďalšia otázka. Čo môžeme urobiť pre to, aby sa takéto problémy nestávali? Skúsim navrhnúť päť tém, ktoré sú v tejto súvislosti podľa mňa kľúčové a o ktorých stojí za to diskutovať.

  1. Prvým bodom je otázka, či by sme nemali zmeniť náš pohľad na akademické tituly. Podľa mňa by pomohlo, ak by sme akademické hodnosti začali používať len tam, kde to má zmysel: na akademickej pôde. Prestaňme si písať tituly na vizitky, náhrobné kamene a svadobné oznámenia, a právnikom snáď časom začne byť jedno, či majú pred menom Mgr. alebo JUDr. Doktoráty nechajme tým, ktorí chcú pracovať vo výskume. To, že má niekto doktorát je totiž podstatnou informáciou až vtedy, keď viem, na akom pracovisku, u akého školiteľa, a s akou témou ten človek svoj doktorát získal. A to hovorím o riadnych doktorátoch, nie o rigoróznych, ktoré sú v podstate takou post-socialistickou anomáliou. Akademické tituly by nemali byť ozdobou politikov či manažérov, ani kritériom spoločenského statusu. Titul je len mierkou akademickej kredibility, aj to len veľmi orientačnou. Kritériá na tituly sa rôznia od školy ku škole, od programu k programu. Sú doktori, ktorí majú viac publikácií či citácií než mnohí docenti, a sú profesori, ktorí svoj titul získali za úplne iné veci než akademické výkony. Každý deň robíme s kolegami všetko pre to, aby tituly, ktoré vydáva naše pracovisko, mali svoju hodnotu. Ale viem, že to nie je tak všade. Na mnohých školách bohužiaľ platí, že tituly sú trochu ako párky: viete si ich vychutnať len pokým nezistíte, ako sa vyrábajú.
  2. Potrebujeme vôbec rigorózne konania? Ich význam vidím napríklad vtedy, keď študent obháji výbornú diplomovú prácu, ale projekt by stálo za to dotiahnuť ešte o krok ďalej. Vtedy má význam dozbierať ďalšie dáta, urobiť pár ďalších experimentov, doplniť nové pohľady či interpretácie, a predložiť to ako rigoróznu prácu. Alebo u absolventov, ktorí robia v praxi, na doktorát si netrúfajú, ale narazili na zaujímavý problém a radi by ho preskúmali viac. Prípadne si chcú pred upísaním sa riadnemu doktorandskému štúdiu vyskúšať, aké to vôbec je. To všetko je dobrou motiváciou pre rigorózne konanie. Ale nie to, že človeka z praxe mrzí, že ho oslovujú pán magister, keď doktor znie zvučnejšie. Toto je však asi najpravdepodobnejšou motiváciou väčšiny účastníkov rigoróznych konaní.
  3. Musíme vylepšovať procesy na vysokých školách. Od trpezlivého vysvetľovania významu správneho citovania už od prvého ročníka, po nekompromisný prístup a disciplinárne konania pri odhalených plagiátoch. Dokonca už na úrovni seminárnych prác. Ďalším krokom je zavedenie mechanizmov priebežnej práce školiteľov s uchádzačmi: aby diplomant, doktorand či akýkoľvek iný uchádzač nepoložil školiteľovi na stôl hotový text pár dní pred termínom odovzdania, ale aby sme s ním priebežne pracovali, od prvých draftov až po finálnu verziu. A samozrejme je dôležité, aby školitelia aj oponenti všetky práce poctivo čítali a pripomienkovali. Veľmi dôležitým faktorom je aj vypisovanie poriadnych tém – aby to neboli všeobecné kecy typu „niektoré vybrané problémy“, ale reálne, živé výskumné otázky súvisiace s témami grantových úloh, na ktorých školitelia aktuálne pracujú. Lebo na tému s názvom „Verejná správa a jej charakteristické črty“ by kvalitnú prácu nenapísali ani Kahneman s Arielym.
  4. Čo tak hodnotiť školy aj za kvalitu prednášania, vyučovania, či kvalifikačných prác – nielen striktne podľa vedeckých výstupov? Viem, meria sa to ťažko, ale nechceme to skúsiť? V prostredí, kedy pedagogické výkony nie sú ohodnotené je udržanie motivácie veľmi náročne. Toto je téma na dlhšie, ale ak chceme robiť oponentúry poctivo, ak chceme vytvoriť napríklad systém, kde budeme prizývať aj odborníkov z iných krajín, musíme mať na to viac zdrojov. Na našom pracovisku sa napríklad snažíme robiť všetko z bodu 3. Stojí nás to obrovské množstvo energie. Podľa mňa to inak ani nejde. Ale cynickejší manažér by nám možno navrhol, že by sa nám viac oplatilo tú energiu investovať radšej do výskumu.
  5. Je ťažké robiť toto všetko poctivo v situácii, keď sú slovenské elity voči nášmu vysokému školstvu naladené negatívne. Na akademickom veľtrhu v Brne ma šokovalo, koľkí naši riaditelia gymnázií tam usporiadali autobusový výlet, aby si ich maturanti vybrali, kde budú ďalej študovať. Sme snáď jedinou európskou krajinou, kde si študentov sami vyvážame von. Heslom „keď na vysokú školu, tak do zahraničia“ si neuveriteľne škodíme. Uznávam, že je ťažké rozlišovať medzi poctivými a zlými školami. Je ľahšie si povedať, že u nás celé zle. A ešte ľahšie je vypúšťať všeobecné útoky na slovenské vysoké školy, či blogy s generalizovanými vyjadreniami na základe jednorazovej skúsenosti (ako napríklad tu alebo tu). Nie som proti kritike – ale nie je takáto generalizácia za hranicou intelektuálnej lenivosti? Je mi veľmi ľúto, že veľa inak múdrych ľudí sa o slovenských vysokých školách vyjadruje podobným slovníkom ako keď infovojnové alternatívne médiá píšu o mimovládkach. Bez snahy rozlišovať tých dobrých a tých slabších.

Na ten druhý spomínaný text som reagoval. A zažil som neskutočnú vec: ozval sa mi čitateľ blogu a ponúkol pomoc. Aj vďaka nemu sme rozbehli nový prototyp webovej stránky našej fakulty: www.fsev.sk. Ten moment pre mňa veľa znamenal. Väčšinou sa totiž na univerzitách cítime dosť osamotene. Na rok 2020 napríklad pripravujeme špičkové medzinárodné vedecké podujatie – a väčšina inštitúcií, ktoré oslovujeme s ponukou partnerstva nás zdvorilo odmieta. Často si nenájdu čas ani na stretnutie. Poctivá veda bohužiaľ nie je veľmi sexi.

Oceňujem, ak ste sa pri čítaní dostali až sem. Lebo predchádzajúce odstavce boli asi trochu nudné. Akademická realita sa ťažko redukuje do podoby naratívne atraktívnych príbehov. Príbeh plagiovanej kvalifikačnej práce známeho človeka takým je. Andrej Danko však bohužiaľ nie je zase až tak výnimočný prípad. Svojou kvalifikačnou prácou sa zaradil k menám ako Joe Biden, Martin Luther King či Vladimír Putin. Problémy tohto typu sa vôbec nedajú rámcovať ako problém Slovenska či dokonca ako problém Univerzity Mateja Bela. Plagiátorské a korupčné škandály zažili aj školy veľmi zvučných mien.

Plagiátorstvo je trochu ako doping pri športe. Nenájdeme ľahké, jednoznačné riešenie. Keď už sme pri športových metaforách, boj proti plagiátom je behom na dlhé trate. Jedinou cestou k zlepšovaniu situácie je poctivá, každodenná, tvrdá akademická práca všetkých, ktorí sme sa tejto životnej výzve upísali. Ďakujem všetkým kolegom, ktorí to nevzdávajú. A ďakujem všetkým, ktorí nás v tom podporujete, alebo nám aspoň držíte palce.

 

 

 

 

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie