Denník N

Jan Palach :  nebol to protest proti okupantom

Zaobstaral si zbraň. Ale v mysliach už opäť pôsobila  chémia strachu, ktorá vyrábala výhovorky,  prečo radšej nič nekonať, nič nerizkovať, nepomôcť inému …   Palachov čin bol protestom proti nám,  za nič nezodpovedajúcim…

 

Dnes je 50 rokov od skonu študenta Jana Palacha, ktorého pohreb  sa stal jednou z posledných ľudových demonštrácií proti okupácii. Ale  keď Palach zomieral, protestoval už proti inej hrozbe. Cítil, ako sme to cítili všetci vtedy mladí, tie  všadeprítomné počiatky  vyviňovania  sa s nedávnej túžby po slobode. Čelní komunisti to vzdali ako prví. Pre  strach (a  kariéry) hodili cez palubu svojich stúpencov, aj celý štát. Č-s verejnosť bola v auguste 68 nastavená na odpor, prinajmenej na rezistenciu, študenti začínali hladovky, robotníci štrajky… ale č-s elity (aj tie nepolitické) už   hľadali spôsob, ako sa vyvliecť zo zodpovednosti, tzn. ako sa zriecť všetkého, na čo mali byť hrdí. Palach to videl a bol si istý, že ľudia sa idú vzdávať niečoho väčšieho, než  „pražského jara“…a mal pravdu.

Jan Palach mal život pred sebou, mal 21 rokov. Hoci sa o to po jeho skone tajná polícia snažila, nenašla zámienku, ako jeho čin označiť za pominutie zmyslov. Nové skutočnosti ,naopak, potvrdzujú, že premýšľal aj nad inými formami, ako otriasť spoločnosťou v okamihoch, kedy sa začala lámať. Zaobstaral si aj zbraň. Ale je očividné , že  rozpoznal zásadnú zmenu situácie:  že už nejde o prítomnosť či neprítomnosť ruských okupantov. Pochopil,  že ktokoľvek by začal odboj, ľudia by ho nechali onálepkovať ako teroristu, uverili už  (a ochotne) vo  výzvy komunistov „uchovať za každú cenu pokoj“ aj na ľstivé sľuby, že s pokračovaním „januárovového  procesu“ treba počkať, kým nastane „vhodnejšia situácia“. V mysliach nedávno odvážnych Čechov a Slovákov už opäť pôsobila  chémia strachu, ktorá vyrábala výhovorky,  prečo radšej nič nekonať, nič nerizkovať, nepomôcť inému …  Československo sa už začalo stávať Biafrou ducha, krajinou krivých myslí aj zrkadiel, krajinou ľudí, neochotných niesť za čokoľvek zodpovednosť.  V januári 1969 bol Palachov čin  protestom proti nám,  za nič nezodpovedajúcim ľuďom.

Otázka, ktorú  svojim činom nastolil – neúprosne a hranične –  sprevádza život našej generácie a bude aj tých nasledujúcich. Palachova obeť ho totiž nestavia do radu  mučeníkov , ktorí zomierali preto, že neuhli v skúške pravdy. On ju nemusel vôbec absolvovať. On nemusel predstúpiť pred žiaden koncil (ako musel Hus), ani nebol predvedený pred prokurátora (ako Horáková). Mohol ostať  v anonymite nádejného študenta, potom možno otca rodiny a dnes byť  jedným z nás, žijúcich.

Palach sa ale rozhodol pre čin, ktorý bol medznou formou verejnej výzvy. Zaznelo  v nej nové posolstvo, ktoré je možno jedným z rezultátov modernej éry, sprevádzanej takou nebývalou individualizáciou a konzumom, akoby mal svet už naveky ovládnuť  super-egoizmus miliárd utilitárnych individuí. Palachov  odkaz  je v takomto svete  šokujúcim : preukázal totálnu osobnú zodpovednosť   za svet.  Nevyhlásil sa ale – a to ani na smrteľnej posteli –   za žiadneho spasiteľa. Jeho odkazom je nastolenie imperatívu osobnej zodpovednosti. Nie len zodpovednosti osobností, alebo politických vodcov, ale každého jedného z nás.

(pozn. : Dnes vieme, že  zodpovednosť za veci verejné je iba jednou z tých zodpovedností, od Palachovho skonu už vieme o našej  zodpovednosti napr.  za prežitie prírody, alebo za uchovanie  ľudskosti.).

Tento hlbší odkaz Palachovej obete sme za uplyných 50 rokov,  na vlastnú škodu, zväčša prepočuli.

………………………………………………………………………………

Pred 30 rokmi … to bolo dvadsiate výročie Palachovho  činu …  sa od „Pochodne č.1“ zažal  zápalný mechanizmus Novembra. Obeť, o ktorej mnohí súdili, že bola márnou, neuveriteľne zmobilizovala mladých, aj tých, čo sa  narodili po jeho smrti. O hlbšom obsahu Palachovho odkazu sa vtedy veľmi nešpekulovalo : režim aj jeho odporcovia ho chápali podobne – ako  protirežimné gesto. Po revolúcii na premýšľanie o Palachovom odkaze   zasa „nebol čas“, však napokon režim sa zmenil, a o to Palachovi išlo, či…?.

Dnes môžeme rekapitulovať dôsledky nášho nepochopenia. Napríklad – už vieme, že bolo veľkou chybou, ak sa mnohí z aktérov revolučných udalostí hneď, ako sa pred nimi  vynorili príležitosti osobných kariér, zriekli  zodpovednosti… a ešte sa tým aj pýšili. To ostentatívne zriekanie sa zodpovednosti za práve len začínajúce úsilie nastoliť slobodu a demokraciu  sa rýchlo šírilo,  najmä na tradične apolitickom/alibistickom  Slovensku. Už  rok po Nežnej výrazne ubudlo ľudí, čo sa mali chuť verejne hlásiť k osobnej zodpovednosti za nový svet. Veď už prišli problémy! Ešte tak sa na výročie pochváliť, že aj ja som „štrngal“… po čase ani to.

Rozklad hodnôt, na ktorých mala stáť  nová  éra, sa  začal iracionálnou neschopnosťou  revolučných hnutí OF a VPN volať ku osobnej zodpovednosti zločincov totalitného režimu. Spravodlivosť nebola nastolená, ani len symbolicky. Kto zabíjal, bil, zneužíval moc? To sa malo  zabudnúť … a kto nahrabal, ten si mohol  nechať.  Prečo sa dnes niekto čuduje, že sa potom s gaunermi v politike roztrhlo vrece?  Politika predsa neprinášala osobné výhody  len za normalizácie, ale nové a väčšie  po revolúcii  –  ale žiadne riziko osobnej zodpovednosti.

……………………………………………………………………………..

Doplatili sme na to , že sme ľahostajne strpeli nepotrestanie zločinov totality, hoci utrpenie obetí kričalo do nebies. To preto si s nami tak ľahko poradili noví politickí zločinci. A nie iba politici, aj iní  si zvykli žiť  bez osobnej  zodpovednosti. Napr. kto z lekárov niesol u nás zodpovednosť za zlú lekársku starostlivosť? Aká etika profesie panuje medzi právnikmi? (však už nevadia ani falošné tituly!). Očividne zneužívajú posty  sudcovia a prokurátori, ale  kolegovia ich chránia pred zodpovednosťou. S informáciami a mocou kšeftujú aj Siskári, ale bez vyvodenia zodpovednosti. Tu sa nikomu nepoodoberali  majetky, ani tie očividne protiprávne nahonobené. Netrvali sme, ako voliči,  na objasnení korupčných afér… naopak, sami sme ich pomáhali zamiesť pod koberec, uisťujúc sa o správnosti  voľby  menšieho zla. Na Slovensku sa vytvorilo „zodpovednostné vákuum“. V ňom sme si  všetci istí,  že za všetko zlé sú zodpovední tí druhí. To je ideálna atmosféra pre rast  politicko-kriminálnej chobotnice, čo  ovládla štát, aj väčšinu tunajších médií a politickej scény…

Výročie od Palachovej „pochodne č.1“ nepríjemne  osvecuje túto  mizériu. Ale nejdem už  vypočítavať všetko to odporné, … ani nejdem ukončiť tento text povinným optimizmom, že však sa tu už ukazujú aj akýsi protestujúci mladí… To všetko je  popri otázke, ktorá mieri od Palachovej živej pochodne do vnútra každého  z nás, vedľajším. Palachova obeť  nám odkazuje, že je nevyhnutné,  aby sme konali konkrétne činy, v ktorých prejavíme  osobnú zodpovednosť za svet.  Čo na to hovoríte, s dovolením, vy osobne?

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Ján Budaj

Venujem sa verejným otázkam. Vediem Zmenu zdola, demokratickú úniu, som poslancom NRSR.