Denník N

Čísla

Nechcem počítať…

Sedím tu takmer bez pohybu. Nie celkom, natiahnem ruku smerom k oknu. Ešte aj rameno ma pobolieva, cítim sa ako zbitý pes. Ale kdeže, ten môj je viac ako vitálny. Nejaký ten rôčik už má, ale správa sa ako mladík. Práve teraz podriemkáva schúlený do klbka, to je jeho poloha.

Kalendár, stískam ho v ruke. Listovať? Kdeže, položím ho kdesi na stôl, namiesto neho sa prehrabujem v pamäti. Nový rok, už zasa, ďalší v poradí. Pred chvíľkou som oslavoval, ešte mám pred očami obrovskú kyticu, ktorú som dostal. To bolo kvetov a tých druhov, mnohé som poznal, o ďalších som sa niečo naučil. Túžba, chcel som ich poznať všetky. Vysvetlenie nemám, dostal som chuť. Možno preto, že o kvety som sa nikdy veľmi nezaujímal. Dohnať zameškané, aj to je riešenie. Len tá oslava, vadí mi, od istej doby je to tak. Priatelia nie, tých mám rád, vidieť ich všetkých pohromade je také pekné.

Všetkých, hm, bez Vinca, v minulom roku sa na nás vykašľal. Jednoducho odišiel, bez rozlúčky len tak. Najhoršie to má Vierka, manželka to vždy prežíva mimoriadne intenzívne. Ani pripraviť sa nemohla, bolo to také náhle. Prosím bez oslavy, žiadne gratulácie, nič. Nechcem počítať, stále myslieť na to zvyšujúce sa číslo. Nebudem si ho dobrovoľne pripomínať.

Cítim smútok, ale v ušiach mi znie hudba. Jej tóny, sú stále hlasnejšie. Spievať, to sa mi ešte chce. Toľko rokov, vraciam sa na pódiá. Koncertná sála, strohé osvetlenie, kožená bunda a tie nohavice. Zvláštne, široké, to bola móda. Neviem, som v pomykove, možno by som nemal. Toľko mladých okolo mňa, aj im treba dať príležitosť. Myslím na nich, nie som sebec. Ale láska je silnejšia, hudba patrí k môjmu životu. Musím, sadám ku klavíru. Nepočítam, som vo svojom svete.

Teraz najčítanejšie

Darina Matichová

Slová, krátke, dlhé, pekné, hlavne hravé, táto hra ma baví, inak som úplne obyčajná. Kontakt: blogerdm@gmail.com