Denník N

Slovenské národné povstanie (5. diel) – južný smer

SS Kampfgruppe Schill vstupuje do Banskej Bystrice
SS Kampfgruppe Schill vstupuje do Banskej Bystrice

Slováci a Maďari, Boje na južnom smere, Boje o Trnavú Horu a Jalnú, Postup od Banskej Štiavnice, Boj o Krupinu, Boje o Dobrú Nivu, Nemecká Generálna ofenzíva, Ústup do hôr

Slováci a Maďari

September 1944 bol na južnom fronte Slovenského národného povstania relatívne pokojný. Nemci si nemohli dovoliť, že by ich invázia bola spájaná s Maďarmi, čo by nabudilo Slovákov k silnejšiemu odporu. To však nemení nič na fakte, že južná hranica Povstaleckého územia musela byť bránená a dokonca dochádzalo k občasným prestrelkám s pohraničiarmi. Slováci mali svojich južných susedov v zuboch, čo zapríčinili hlavne Prvá viedenská arbitráž a Malá vojna, ale aj konflikty pri transportoch našich vojakov na Východný front a samozrejme aj dávnejšia história.

Práve Slovenské národné povstanie znamenalo obrat vo vzťahoch medzi oboma národmi. Československá exilová vláda v Londýne zabezpečila kontakt s maďarskou stranou za pomoci svojich parašutistov a slovenských partizánov. Maďari už totiž nechceli bojovať po boku nacistického Nemecka, Miklós Horthy chcel so Sovietmi uzavrieť prímerie, a tak bola na Slovensko prepašovaná Maďarská delegácia na čele s generálplukovníkom Gáborom Faraghom, ktorá odletela z Troch Dubov do Sovietskeho zväzu vyrokovať detaily. Po intervencii nacistov bol Horthy nútený odstúpiť a na čelo krajiny sa dostal fanatický fašista Ferenc Szálasi a pokračovalo vraždenie Maďarov a Slovákov z našich území okupovaných Maďarskom.

Za zmienku stoja aj situácie, kde maďarské jednotky komunikovali s druhou stranou a snažili sa buď dosiahnuť prímerie alebo rovno zbehnúť. Dialo sa tak pod Vihorlatom, na južnom fronte Povstania a na Liptove počas oslobodzovania v roku 1945. Netreba zabúdať ani na partizánsku organizačnú skupinu Vasilyho Michajloviča Kozlova, z ktorej vznikla Partizánska brigáda Rákosi. Z Maďarov, ktorí zmenili strany na Východnom fronte, vznikol Partizánsky oddiel Sándor Petőfi a velil jej Zoltán Grubics, ktorý neskôr padol pod kótou 1409 Kohút.

Boje na južnom smere

Nadviažem na druhý diel tejto série článkov o SNP. Povstalci v údolí Hrona boli zatlačení na líniu Trnavá Hora a Jalná. Nemecká ofenzíva zo začiatku Októbra 1944 pokračovala a povstalci museli ustúpiť až na líniu Hronská Dúbrava a Železná Breznica, t.j. len 8 kilometrov od mesta Zvolen. Prišiel rozkaz odpáliť most pri obci Budča. Pri tejto činnosti nešťastne zahynul nadporučík Gustáv Donoval, ktorý ešte v roku 1943 viedol rokovania so Sovietmi na Kaukaze o prechode celej Rýchlej Divízie na druhú stranu. Gustáv Donoval pomáhal organizovať SNP a za svoju službu národu zaplatil najvyššiu daň.

Zvyšok 3. taktickej skupiny ustúpil zo Žarnovice cez Vyhne na Banskú Štiavnicu, ale keďže sa nepriateľovi získaním Žiaru nad Hronom a ďalším postupom odokryla značná časť Štiavnických vrchov, povstalci museli ustúpiť aj z Banskej Štiavnice, aby nedošlo k ich obkľúčeniu. Banská Štiavnica bola obsadená bez boja 9. októbra 1944 a SS Kampfgruppe Schill sa tlačila smerom na Zvolen.

Divízny Generál Rudolf Viest, nový veliteľ 1. československej armády na Slovensku, mal k dispozícii len nekompletný 2. paradesantný prápor 2. československej samostatnej paradesantnej brigády v Sovietskom zväze (ďalej zjednodušenie „2. paraprápor“ a „parabrigáda“). Meškanie transportu parabrigády do Povstania bolo súčasťou sabotovania československého antifašistického odboja Sovietskym zväzom. Sovieti argumentovali počasím a komunistická povojnová literatúra sa často odvolávala aj na zlý stav prístávacej plochy na Troch Duboch, avšak počasie nebolo vždy zlé a sovietske lietadlá pristávali na Povstaleckom území a zhadzovali vojenský materiál na iných letiskách nepretržite. Je taktiež smiešne argumentovať tým, že nebolo možné dopraviť parabrigádu, ktorá bola stvorená na to, aby išla do akcie za pomoci padákov. Parabrigáde boli odobrané padáky hneď po príchode do Poľska a boli zamknuté v pevnosti v Przemyśli. Následne ju nechali Sovieti krvácať v Bitke o Dukliansky priesmyk, kde mala 25% straty aj vďaka tomu, že bola nasadená ako obyčajná pechota, avšak bez ťažkého delostrelectva.

Ľudia by si mali konečne uvedomiť, že existuje deliaca čiara medzi sovietskymi vojakmi s ich veliteľmi a sovietskymi politikmi s ich politikou. Nemám dôvod spochybňovať, že vojaci Červenej armády chceli, okrem dosiahnutia fašistického brlohu v Berlíne a zničenia fašizmu, aj oslobodiť našu krajinu a náš ľud. Takto mysleli a konali aj Kirill Semionovič Moskalenko, Ivan Stepanovič Konev, Ivan Jefimovič Petrov, Rodion Jakovlevič Malinovsky, Anton Josifovič Gastilovič a ďalší, avšak to čo chcel Stalin a jeho ľudia bolo diametrálne odlišné. Nasadenie parabrigády na Dukle, zdržanie ich transportu, ich nesprávne vyzbrojenie, vykrvácanie Červenej armády na Dukle, menej než symbolická materiálna podpora Povstania, blokovanie západnej pomoci, blokovanie prísunu paliva pre 1. československý samostatný stíhací letecký pluk, protipovstalecké rozkazy partizánskym skupinám, nasadzovanie mladých neskúsených partizánskych veliteľov, ktorí sa potom uchyľovali k vojnovým zločinom na našom obyvateľstve, blokovanie vstupu Američanov do Pražského povstania, atď. … to ide všetko na triko politiky Sovietskeho zväzu, ktorý chcel za každú cenu vytvoriť komunistické a servilné Československo. Každý Čech, Slovák a Rusín by mal poznať aj túto druhú stranu mince, túto hrozivú stranu našich dejín, ktorá nám priniesla 4 dekády socializmu a stalinistické 50. roky.

Boje o Trnavú Horu a Jalnú

Vďaka Stalinovi mal Viest k dispozícii len zlomok jedného parapráporu, s ktorým musel riešiť krízu v údolí Hrona. Nekompletný 2. paraprápor dostal úlohu znovuobsadiť Trnavú Horu a Jalnú. Útoku velil štábny kapitán František Vrzala a podporovala ho Partizánska brigáda kapitána Jána Nálepku, ktorej velil Michal Sečanský. Paraprápor a partizáni postupovali severne od rieky Hron, pričom údolie naďalej držali Prápor Topľa, pod vedením kapitána Michala Petríka a Prápor Dunaj, pod velením kapitána Štefana Želinského.

Skupina Vrzala postupovala cez Tŕnie, Hutu, Ladno a Kľačany, pričom zatlačila nepriateľa 6 kilometrov na západ a vo večerných hodinách 10. októbra 1944 obsadila Trnavú Horu. Nemci sa stále držali na okrajoch obce a v Jalnej, a tak Trnavá Hora menila svojho pána až do silného nemeckého útoku, ktorý vytlačil parašutistov na svahy severovýchodne od obce. Útok nepriateľa bol nevyhnutný, lebo mal kryť ústup nemeckých vojsk z Hronskej Dúbravy, ktorým hrozilo obkľúčenie. Zároveň menšia skupina parašutistov, pod velením Majora Františka Vovesa, vytláčala Nemcov zo severných častí obce.

Na druhý deň zaútočila Skupina Vrzala na obce Trnavá Hora a Jalná, ktoré obsadila a odrezala zvyšným Nemcom v Hronskej Dúbrave ústupovú cestu. Pri tomto útoku padol poručík Gustáv Tóth, ktorý úspešne velil rote parašutistov v Bitke o Dukliansky priesmyk. Na ďalší deň došlo k posilneniu Skupiny Voves, ktorá zaútočila na Hronskú Dúbravu a obec obsadila. Preživší Nemci ustúpili smerom na obec Močiar, ktorá tvorila určitý výbežok frontovej línie na tomto smere. Parašutisti zahatali údolie Hrona a zastabilizovali front v tomto smere.

Postup od Banskej Štiavnice

Ďalšia kríza prišla od Banskej Štiavnice, ktorú obsadila SS Kampfgruppe Schill a Prápor Dunaj nemal dostatok síl, aby tento nápor zastavil. Na riešenie krízy bol povolaný nekompletný 1. paraprápor, ktorý sa dostal na Slovensko len medzi 8. a 11. októbrom 1944. Do 11. októbra 1944 pristálo na Slovensku len 749 členov parabrigády so 110 tonami ich vojenského materiálu. Väčšina parabrigády stále čakala v Poľsku na transport. Keďže veliteľ práporu kapitán Stanislav Uchytil bol ešte stále v Poľsku, skupine velil nadporučík Alexander Kováč. 12. októbra 1944 postupovala Skupina Kováč v sile dvoch rôt od Kozelníka a vystriedala vyčerpaný Prápor Dunaj. Parašutisti nemali protitankové zbrane a ich delostrelectvo bolo ešte na ceste, a tak keď započuli hrmot nemeckých tankov, rozhodli sa brániť miestne protitankové prekážky stoj čo stoj. Protitankové prekážky sa nachádzali v priestore Žakýlskeho mlynu (dnes už len ruina) v úzkom údolí vodného toku Jasenica. Jedinou šancou bolo oddelenie nepriateľskej pechoty od postupujúcich tankov. Pechota mala v takomto prípade za úlohu vyčistiť cestu od protitankových prekážok, ale paľba parašutistov bola taká účinná, že tanky ostali osamotené, čo viedlo k ich ústupu.

Parašutisti postúpili jeden kilometer na juh a obsadili cesty vedúce na Zvolen a Sklené Teplice+Močiar. Dve roty parašutistov boli doplnené do plných stavov nováčikmi z radov povstalcov. Počas noci sa prieskum parašutistov dostal až do okrajových častí Banskej Štiavnice, kde bol napadnutý štyrmi samohybnými delami Sturmgeschűtz IV. Parašutisti ustúpili do jednej zo stodôl, ktorú samohybné delá ostreľovali a začala horieť. Nemci si verili až natoľko, že zobrali svoje samopaly, opustili samohybné delá a mysleli si, že parašutistov zlikvidujú. Prestrelka skončila zabitím drvivej väčšiny nemeckých tankistov a prieskumu sa podarilo uniknúť.

V nasledujúcich dňoch boli parašutisti podporovaní 1. československým samostatným stíhacím leteckým plukom, ktorý konečne obdržal potrebné palivo zo sovietskej strany. Československé lavočky napádali nepriateľské guľometné hniezda a aj tento úsek frontu sa zastabilizoval. Povstalci krkolomne ale predsa vyrovnali frontovú líniu v priestore Močiar a SS Kampfgruppe Schill si musela vybrať ďalšiu dolinu pre svoj postup.

Parabrigáde dochádzali zásoby munície, ktoré mala so sebou, a tak začala byť plne závislá od dodávok zo Sovietskeho zväzu. V normálnych podmienkach by takáto jednotka dostala trofejné zbrane nemeckého, slovenského alebo maďarského pôvodu, aby sa v podmienkach Povstania mohla ľahšie dostať k munícii. Sovieti ich však vyzbrojili samopalmi PPS-43 Sudajev, ktoré používali štandardné sovietske náboje kalibru 7,62mm.

Parabrigáda bola vystriedaná povstalcami a 18. októbra 1944 odoslaná na oddych, avšak už o dva dni na to musela ísť znova do akcie. Medzičasom sa formoval 3. paraprápor z partizánov Jozefa Trojana, t.j. väčšinou z pracovníkov spoločnosti Baťa z Baťovian (dnešné Partizánske).

Boj o Krupinu

Povstaleckému veleniu sa konečne podarilo zatlačiť predstaviteľov partizánskeho hnutia ku kompromisu a všetky partizánske jednotky boli odoslané na front, pričom väčšina z nich mala pokryť práve južný smer. 18. októbra 1944 začali Nemci postup od Svätého Antona na Žibritov. Francúzi bránili hlavne cestu zo Svätého Antona na Hontianske Nemce, pričom priamu cestu cez Žibritov na Krupinu bránila Partizánska brigáda Alexander Nevský. Francúzi kládli v okolí míny a vďaka tomu sa im podarilo zničiť jeden z ôsmych nemeckých tankov, ktoré sa valili na susednú Partizánsku brigádu. SS Kampfgruppe Schill sa prebila cez pozície Partizánskej Brigády Alexander Nevský a zaútočila na Krupinu z viacerých smerov. Dve povstalecké čaty brániace miestny oporný bod za pomoci dvoch protitankových diel boli zlikvidované paľbou tankov. Francúzi kryli evakuáciu vojenského materiálu z Krupiny a následne ustúpili smerom na Senohrad.

Akurát Čata Geyssely bola ponechaná na boj v tyle nepriateľa. Partizánska čata pozostávala z dvoch tretín z nevojakov zo zbrojovky v Dubnici nad Váhom. Skupina sa presunula do priestoru Modrý Kameň, kde ničila železnice a telefónne káble. Skupina zobrala pod svoje krídla grófa Ladoméra Zichyho z jeho manželkou, ktorá robila Francúzom tlmočníčku a spoločne prešli front už na Vianoce 1944. Osudy Francúzov v SNP sú rozsahovo a zaujímavosťou hodné niekoľkých celovečerných filmov, a tak sa im nebudem venovať do detailov. Len spomeniem, že niektorým sa boje málili a v Košiciach sa pridali k Červenej armáde, alebo bojovali v Gréckej občianskej vojne. Väčšina Francúzov skončila v Odesse, odkiaľ bola repatriovaná a niektorí zomreli, keď ich lode nabehli na míny. Viac nájdete v knihe Dušan Halaj, Ľubomír Moncoľ, Ján Satanislav: Francúzi v Slovenskom národnom povstaní, 2003, 351 s., ISBN 80-89112-02-1, alebo v mojom románe The Corner of Death.

Krupina padla a s ňou aj obec Babiná. SS Kampfgruppe Schill sa tlačila na Dobrú Nivu, Sásu a Pliešovce, ohrozujúc Zvolen z juhu. Francúzi v Senohrade boli napadnutý práporom SS Kampfgruppe Schill, ktorú podporoval tucet tankov a ustúpili smerom na Detvu.

Boje o Dobrú Nivu

Línia Dobrá Niva, Sása a Pliešovce poskytovala nepriateľovi priestor na manévrovanie, a tak bola na pomoc privolaná parabrigáda, ktorej velil plukovník Vladimír Přikryl. Parabrigáda zaútočila v troch smeroch, pričom bola podporovaná piatimi ľahkými tankami a posledným stredným tankom, ktorý ešte slúžil na Povstaleckom území. Bojov sa zúčastnil aj slávny pancierový vlak IPV-I Štefánik. Parašutisti obsadili Sásu a Pliešovce a prinútili nepriateľa prejsť do obrany. 1. paraprápor bol odoslaný na Horehronie, aby riešil prietrh povstaleckého frontu. Na front sa konečne dostalo aj šesť 120mm mínometov parabrigády, ktorým velil kapitán Jozef Figura, rodák z Liptova. Skupinka 120mm mínometov sa preslávila už v bojoch na Dukle a teraz písala svoju povstaleckú históriu. Presná paľba na nepriateľské delostrelectvo, ostreľovanie zhlukov nepriateľa a nočné ničenie ich zásob bolo pre nepriateľa frustrujúce. Parabrigáda zastabilizovala aj tento úsek frontu a prielom musel nastať niekde inde.

Nemecká Generálna ofenzíva

Od 18. októbra 1944 bežala v plnom prúde už nemecká Generálna ofenzíva, ktorá mala za cieľ zatlačiť povstalcov na všetkých frontoch a preraziť svoju cestu k srdcu Povstania, k Banskej Bystrici. 18. SS Panzer Grenadier Division Horst Wessel, ktorej bola prinavrátená SS Kampfgruppe Schäfer a do týchto momentov čakala za hranicami, sa rozdelila do troch skupín a predviedla ukážkovú ofenzívu, kde slabšími skupinami viazala sily nepriateľa a silnejšou skupinou vrazila klin do povstaleckej obrany.

Východná skupina zaútočila z Jelšavy na Revúcu, Muráň, Tisovec a Červenú Skalu do chrbta obrancov Telgártu. Centrálna skupina zaútočila z Rimavskej Soboty na Hňúšťu a Tisovec, kde mala za úlohu podporovať Východnú skupinu, alebo postupovať priamo na Brezno. V prvý deň Generálnej ofenzívy postúpili skupiny len na úroveň Chyžného a Rimavskej Bane. Nemci chceli donútiť Povstalecké velenie, aby nasadilo svoje rezervy na najkritickejších úsekoch a následne by zaútočili Západnou skupinou od Lučenca na Detvu a Zvolen. Nemci nevedeli, že pohyblivou rezervou povstalcov bola akurát tak rozdrobená parabrigáda.

Na druhý deň Generálnej ofenzívy obsadila Východná skupina Revúcu a počas noci aj Muráň, čím priamo ohrozila Obranný úsek Plesnivec, ktorý bol zatlačený k Telgártu Armádnou skupinou Heinrici, ktorá sa na tretí deň Generálnej ofenzívy premenovala na 1. tankovú armádu. 1. tanková armáda bojovala na Slovensku, Podkarpatskej Rusi a v Maďarsku a velil jej generálplukovník Gotthard Heinrici. Stanekovcom hrozilo odrezanie v smere na Brezno, a tak museli ustupovať.

21. októbra 1944 obsadila Východná skupina SS Divízie Horst Wessel Červenú Skalu a Telgárt. Väčším škodám zabránil už len pancierový vlak IPV-III Masaryk. Časť Stanekovcov musela ustupovať cez Šumiac a vzdať sa množstva vojenského materiálu. Centrálna skupina ešte stále bojovala o Rimavskú Baňu a Západná skupina čakala vo východiskových pozíciách. Na ďalší deň sa Východná skupina stretla s jednotkami 1. tankovej armády, stočila sa späť na Muráň a zaútočila smerom na Tisovec, čím vpadla do chrbta povstalcom bojujúcim s Centrálnou skupinou. Kolapsom na fronte 22. októbra 1944 sa prvýkrát od počiatkov Povstania stala obranná línia Povstaleckého územia nesúvislou.

V čase, keď časť parabrigády trielila na Horehronie, aby ratovala extrémne kritickú situáciu, Západná skupina SS Divízie Horst Wessel sa dala do pohybu a postupovala od Lučenca na Zvolen. Zvyšní parašutisti a povstalci sa rozprestreli západne od Detvy, kde mali zastaviť postup Západnej skupiny SS Divízie Horst Wessel. SS Kampfgruppe Schill obsadila Sásu a Pliešovce a tlačila sa na Zvolen z juhu. Povstalecká armáda bola v rozklade, nepriateľ sa presekával cez povstalecké pozície, a tak sa obrana posunula na okraje mesta Zvolen.

Povstalecké velenie vydalo rozkaz všetkým vojakom a civilistom, aby ničili železnice a cesty v ich obranných úsekoch. Zúfalé kroky, ale stále horela iskrierka nádeje, že sa Červená armáda preseká až k Povstaleckému územiu. Už dva týždne Sovieti a Čechoslováci bojovali na území Slovenska, ale ich Ofenzíva mlela z posledného, lebo sa jej nikdy nedostalo potrebnej priority. Červená armáda bojovala v Maďarsku a oslobodila Užhorod. Z frontov boli stiahnuté partizánske jednotky, ktoré dostali za úlohu pripraviť pôdu pre ústup do hôr a ich obranu.

Francúzi spočiatku bránili južný smer na Detvu, ale tiež dostali rozkaz ustúpiť do hôr. Kyjev posielal Veličkovcov do Vysokých Tatier, aby podporovali postup Červenej armády a nie vinou Francúzov nedošlo k spojeniu s ich materskou jednotkou. Georges de Lannurien sa s jeho mužmi ocitol v Iľanovskej doline, odkiaľ sa rozhodli predrať v skupinkách až cez Východný front. Viac už v spomínaných knihách… Francúzi s ich Rotou Leclerc a Práporom Foch sa stali ozdobou Slovenského národného povstania. Svojou hrdinskosťou zmazali hanbu, ktorá padla na ich krajinu v úvode vojny a splatili dlh Mníchovského diktátu.

Povstalci východne od Žiaru nad Hronom a Čremošného si stále držali svoje pozície proti 178. Panzergrenadier Division, ale tlak SS Kampfgruppe Schill a Západnej skupiny SS Divízie Horst Wessel zapríčinili, že nebolo možné naďalej brániť Zvolen a povstalci ustupovali na sever. 25. októbra 1944 opustilo Slovensko zvyšných 11 lavočiek a preleteli Východný front okrem jedného stroja, ktorý bol zostrelený. Štyria piloti tejto jednotky, vrátane Františka Fajtla, bojovali ďalej a zúčastnili sa Bitky o Ostravu a oslobodzovania Moravy. Od tohto momentu mal nepriateľ totálnu prevahu vo vzduchu. Na ďalší deň padol Zvolen a parabrigáda zastavila postup nepriateľa na línii Badín – Vlkanová, pričom ich podporovalo zvyšných šesť ľahkých tankov, ktorým velil poručík Štefan Bodnár. Z parabrigády sa postupne stávala jediná povstalecká jednotka, ktorá mala motiváciu bojovať. Parašutisti dostali nepríjemný rozkaz brániť ústup povstalcov do hôr.

Pechota 178. Panzergrenadier Division Tatra prerazila obranu hrebeňa Kremnických vrchov, obsadila Kordíky a ohrozovala tyl parabrigády, ktorá sa tak presunula na južný okraj Banskej Bystrice. Povstalecká armáda prestala existovať a tým pádom nebola využitá protitanková priekopa, ktorá viedla od Kremničky a zahatávala údolie Hrona. Využili ju až nacisti na svoje zverstvá, o ktorých si povieme v ďalšom článku. Povstalecké velenie sa presunulo na Donovaly a Rudolf Viest vydal rozkaz, aby bola Banská Bystrica vyprázdnená do rána 27. októbra 1944. Parabrigáda ustúpila posledná a podľa rozkazov mala operovať z priestoru Motyčiek, ale keďže povstalecké plány bránenia Veľkej Fatry a Nízkych Tatier padli, prišiel rozkaz na strastiplný ústup až k prekliatemu Chabencu.

Ako som už spomenul v predošlom článku, Rota Pivoluska sa presunula k Podbrezovej, kde bola ešte aká taká možnosť zastaviť postup 1. tankovej armády, ale parašutisti našli prázdne povstalecké pozície a prístupy k nim neboli zamínované. Povstalci vykopali jamy, ale už sa neunúvali do nich vložiť míny. Kapitán Stanislav Uchytil sa rozhodol pozície brániť. K dispozícii mal batériu 45mm protitankových kanónov, batériu 76mm kanónov, ženijnú čatu a rotu veľkokalibrových protilietadlových guľometov DShK, ktoré Sovieti prezývali Daška. Parašutisti odrazili nemecký tankový útok, ale v noci dostali rozkaz, aby sa stiahli do Moštenice a budovali tam obranné postavenia. Po dvoch dňoch aj oni obdržali rozkaz stiahnuť sa ďalej na kótu 1330 Kozí chrbát a ustúpiť na hrebeň Nízkych Tatier.

Ústup do hôr

Na Donovaloch došlo k zaujímavej porade, kde komunisti prskali na povstaleckých generálov, aby velili armáde. Musel ich zastaviť až samotný plukovník Alexej Nikitič Asmolov, de facto veliteľ Partizánskych oddielov na Slovensku, ktorý cteným komunistom vysvetlil, že už neexistuje armáda, ktorej by sa dalo veliť. Gustáv Husák bol prvý, ktorý opustil bojujúci ľud a išiel sa skryť do bezpečia. Ak niekto verí jeho normalizačnej verzii Slovenského národného povstania, tak ho úprimne ľutujem… Rovnako zdrhol aj Karol Šmidke. Rudolf Slánský bol jednoznačne negatívnou postavou našej histórie, ale predsa len išiel do hôr a trpel spolu s vojakmi. Jan Šverma za to dokonca zaplatil svojim životom. Keby však nezomrel pri prechode Chabenca, s najväčšou pravdepodobnosťou by skončil na povraze tak ako Slánský.

Slovenské národné povstanie bolo čiastočne potlačené, avšak povstalci sa nevzdali a bojovali ďalej v partizánskej vojne hlavne v Nízkych Tatrách a na Poľane. Časť sa pridala k partizánom v iných kútoch krajiny, ktorí bojovali od Moravy po Vihorlat, od Tatier po Šahy. Je skutočne obdivuhodné, že povstalci dokázali bojovať s takým nepriateľom až dva mesiace. Slovenské národné povstanie je historicky najdôležitejším počinom slovenského národa a sami môžete vidieť, že splodilo množstvo hrdinov, ktorých si môžeme pripomínať.

Rudolf Viest mal už svoje roky spojené so zdravotnými problémami a Ján Golian ho nechcel opustiť. Generáli urobili chybu, že sa zverili do rúk Vysokoškolského strážneho oddielu, pričom im bola ponúkaná ochrana parašutistov z parabrigády. Následné udalosti mali rýchly priebeh a povstaleckí generáli boli dolapení v obci Pohronský Bukovec a neskôr zavraždení. Je na hanbu celého nášho národa, že si týchto hrdinov nevieme uctiť a staviame sochy a pomenovávame ulice po fašistovi Hlinkovi a nie po našich generáloch, ktorí bojovali za našu slobodu.

Vladimír Přikryl bol veteránom Československých légií v Rusku. Počas Bitky o Francúzsko velil práporu a po príchode do Sovietskeho zväzu sa stal dočasným veliteľom 1. československej brigády, ktorá vtedy bojovala juhozápadne od Kyjeva, a to konkrétne v bitkách o Rudu a Bilu Cerkvu. Za svoje úspechy získal Rad Suvorova, 2. stupňa a Rad Veľkej vlasteneckej vojny, 1. stupňa. Ako veliteľ 2. československej samostatnej paradesantnej brigády v Sovietskom zväze úspešne viedol boje v Bitke o Dukliansky priesmyk, kde sa parašutisti vyznamenali a pomohli prelomiť front. Jeho parašutisti sa stali najkvalitnejšou jednotkou Slovenského národného povstania a aj po ústupe do hôr zohrávali dôležitú úlohu pri obrane južných častí Nízkych Tatier.

Komunisti sa mu odvďačili zatknutím, mučením, rozmlátením zubov kladivom, odsúdením na 4 roky väzenia za vymyslené lži, degradovaním na hodnosť vojína a stratou všetkých vyznamenaní. Následne mu prihodili ďalších 5 rokov väzenia a aby to nebolo málo, tak ešte 5 ďalších mesiacov. Jeho memoáre Pokračujte v horách boli stiahnuté zo všetkých knižníc a všetko smerovalo k tomu, že by bol vymazaný z histórie. Vladimír Přikryl bol prepustený z väzenia v roku 1953 ako zlomený človek, tieň kedysi veľkého hrdinu, ktorý sa musel trápiť životom v robotníckych povolaniach. Rehabilitovaný bol až v roku 1964 a zomrel počas Pražskej jari v zabudnutí.

 

Slovenské národné povstanie (1. diel) – severozápadný smer

Slovenské národné povstanie (2. diel) – juhozápadný smer

Slovenské národné povstanie (3. diel) – severovýchodný smer

Slovenské národné povstanie (4. diel) – severný smer

Slovenské národné povstanie (5. diel) – južný smer

Slovenské národné povstanie (6. diel) – fašistické represálie na Slovensku

Vlastizradca Jozef Tiso

Tokajícka tragédia

https://www.facebook.com/olejvladimir/

Teraz najčítanejšie