Denník N

„Rasista“ Karl May – dialóg Old Shatterhanda s Old Wabblom

Old Shatterhand (v pokľaku) vytasil do boja ďalekohľad. Knižné ilustrácie Mayových diel od Čecha Zdeňka Buriana boli také kvalitné, že sa preslávili aj v Nemecku. Táto je z českého vydania Old Surehanda I z roku 1971. Zdroj – The Art of Pierangelo Boog
Old Shatterhand (v pokľaku) vytasil do boja ďalekohľad. Knižné ilustrácie Mayových diel od Čecha Zdeňka Buriana boli také kvalitné, že sa preslávili aj v Nemecku. Táto je z českého vydania Old Surehanda I z roku 1971. Zdroj – The Art of Pierangelo Boog

Diela Karla Maya sú ako Biblia: z ich ohromujúceho rozsahu, multižánrovosti a mnohovrstevnosti si každý môže vybrať to svoje zrniečko citátu, vytrhnúť ho z kontextu a použiť ho ako podporný argument ľubovoľnej tézy – aj takej, ktorá odporuje celkovému vyzneniu diela.

Obsah článku
  1. Mayovské chytáky
  2. Prepisovanie diel po úmrtí autorov
  3. Skreslené preklady aj filmy
  4. Hovoríme naozaj o Mayovi?
  5. Záber z Parku Martina Luthera K.
  6. Mayov maďarský Slovákočech
  7. Poďme vyslobodiť Boba!

V reakcii na blogočlánky, v ktorých spomeniem Karla Maya, a iste nie iba v odozve na mayovskú diplomovku, mi chodia (aj) maily od čitateľov. Tak to bolo pred dvoma rokmi, keď som napísal článoček o novom sfilmovaní Winnetoua. Aj priamo pod článkom sa rozvinula podnetná a obsažná (hoci i voči mne kritická) diskusia; žiaľ, havária komentárového pluginu v januári 2018 vymazala všetky dovtedajšie diskusie pod blogmi…

Vo svojom novoročnom článku som Karla Maya spomenul len okrajovo; pri ňom sa zasa komentárový plugin na niekoľko týždňov zasekol a nebolo pod článok možné zasielať reakcie vôbec. Prišlo mi však dosť odoziev emailom, a v jednej správe som si prečítal niečo v tomto zmysle: Karl May predsa prejavoval pravičiarske postoje, hlásal nemeckú výlučnosť… a dokonca rasizmus, nie?

Keďže s takýmito predstavami o Mayovi sa stretávam pravidelne, pokúsim sa ich vyvrátiť dnešným blogočlánkom. Nepochybne pramení táto Mayova povesť čiastočne z toho, že medzi jeho fanúšikov patril Adolf Hitler. No obviňovať autora z toho, kto všetko bol (iste aj dôsledkom nepochopenia či povrchného čítania) jeho fanúšikom, sa nejaví spravodlivé. Alebo podobne z dejín filozofie vyškrtneme Nietzscheho, z dejín hudby Wagnera? (Pričom u nich dvoch by aj bolo čo kritizovať na základe ich skutočných presvedčení.)

1. Mayovské chytáky

Karl May je jedným z autorov, o ktorých si všetci myslia, že ich poznajú, no v skutočnosti je pre väčšinu neznámy. Mnohí si úsudok o Mayovi vytvorili podľa filmov, ktoré typicky majú s literárnymi predlohami len málo alebo vôbec nič spoločné (podrobnejšie nižšie).

To, že málokto na Slovensku v skutočnosti Maya pozná, sa dá u ktoréhokoľvek čitateľa overiť zopár otázkami – „chytákmi“. Prvá otázka: „Koľko dielov má Winnetou?“ Tradičná odpoveď: „Tri.“ Je to nesprávna odpoveď: v skutočnosti má Winnetou 4 diely, hoci 4. diel vyšiel v slovenskom preklade (od Mayovho „dvorného“ prekladateľa Dr. Teofila Ušáka) až po páde komunizmu – v roku 1997 v saleziánskom vydavateľstve Don Bosco. Winnetou IV je Mayov posledný román z roku 1910; Winnetou v ňom už nevystupuje, pretože je dávno mŕtvy (veď zomrel v závere 3. dielu). Knižka opisuje Old Shatterhanda v dôchodkovom veku, ako v 20. storočí cestuje spolu s manželkou na kedysi divoký, ale v 20. storočí už pomerne civilizovaný západ. Old Shatterhand sa stretne s niektorými zo svojich dávnych nepriateľov (Tangua…), ktorí sú už takisto starci. Viacerí literárni kritici označujú Winnetoua IV za najkvalitnejší zo všetkých štyroch dielov Winnetoua; môj osobný úsudok je taký, že je to druhý najkvalitnejší diel hneď po Mayovom najslávnejšom Winnetouovi I.

Ďalšia mayovská otázka – chyták: „Ktorý z troch známych dielov Winnetoua napísal May ako prvý?“ Tradičná a logická odpoveď: „Jasné, že prvý diel – však v ňom sa Winnetou a Old Shatterhand zoznámili!“ Je to nesprávna odpoveď: v skutočnosti vznikol prvý diel Winnetoua až ako posledný z troch známych dielov, a dá sa povedať, že „na objednávku čitateľov“. May totiž veľa rokov zverejňoval (najmä v časopisoch) príbehy o priateľstve Apača Winnetoua a belocha Old Shatterhanda, ale čitatelia sa neustále vypytovali: „Ako sa tí dvaja vôbec zoznámili?“ V odpovedi teda May v roku 1893 napísal celú jednu knižku na túto tému, nazval ju Winnetou I a príbehy o oboch priateľoch vydávané v predošlých desaťročiach „pozliepal“ (nešikovne) do ďalších dvoch knižiek, ktoré nazval Winnetou IIWinnetou III. Mimochodom, príbeh o smrti Winnetoua patril medzi prvé, ktoré May o Winnetouovi napísal. Táto chronológia písania a vydávania čiastočne vysvetľuje, prečo je práve Winnetou I taký kvalitný diel (najmä v porovnaní s 2. a 3. dielom): napísal ho už vyzretý spisovateľ – veterán, a nie (ako súčasti 2. a 3. dielu Winnetoua) spisovateľ – začiatočník, ktorý sa snaží preraziť zverejňovaním poviedok v časopisoch.

Ešte jedna otázka – chyták na záver: „Koľko dielov má Old Surehand?“ Tradičná odpoveď: „Dva!“ Je to nesprávna odpoveď: v skutočnosti má Old Surehand 3 diely, no s exotickou štruktúrou. Old Surehand IOld Surehand III tvoria súvislý príbeh, kým pomedzi oba diely vsunul May zväzok Old Surehand II, v ktorom len istá partia sedí pri stole v krčme kdesi na divokom západe a rozprávajú si svoje zážitky. Áno, aj v tomto prípade May recykloval príbehy, ktoré v predošlých desaťročiach zverejňoval časopisecky; snažil sa tak čitateľa „prekabátiť“ a umelo Old Surehanda nafúknuť na trilógiu. Po Mayovej smrti bol 2. zväzok z trilógie vyčlenený, vydaný ako samostatný zväzok poviedok pod názvom Kapitán KajmanOld Surehand bol odvtedy už len dvojdielny; tak vyšiel v slovenčine i v češtine.

2. Prepisovanie diel po úmrtí autorov

Karla Maya postihol rovnaký osud ako anglických klasikov Jonathana Swifta (Gulliverove cesty) a Daniela Defoea (Robinson Crusoe): po ich smrti ich diela z komerčných pohnútok prepisovali tak, aby z nich urobili „literatúru pre deti a mládež“. (Na margo: Swift a Defoe boli súčasníci a navzájom sebou opovrhovali; intelektuál Swift sa na Defoea pozeral zvrchu, ale nič mu to nepomohlo – ako „rozprávková literatúra pre deti a mládež“ skončili posmrtne obidvaja… a Karl May o dve storočia neskôr spolu s nimi.)

Áno, May písal aj pre mládež, ale platí to len pre niektoré vybrané z jeho diel. Väčšinu svojich diel adresoval dospelému publiku. Dôsledne to rozlišoval aj po formálnej stránke: diela napísané v prvej osobe, teda v ich-forme (kde je Old Shatterhand alebo Kara Ben Nemsi rozprávačom príbehu), boli adresované dospelému publiku (čo, pravdaže, neznamená, že ich nemôže čítať aj mládež), kým diela, kde o svojich hrdinoch hovorí v tretej osobe, teda v er-forme („Howgh!“ povedal Old Shatterhand), adresoval mládeži. Winnetou je napísaný v 1. osobe – May ho teda adresoval dospelému čitateľovi; zato Poklad v striebornom jazere (nie „na“ Striebornom jazere, ako sa volá film) je napísaný v 3. osobe – bol teda určený priamo mládeži, hoci v obidvoch príbehoch vystupujú Old Shatterhand, Winnetou a ich družina.

Po Mayovej smrti (1912) sa všetky tieto rozdiely v jeho dielach úmyselne (z komerčných pohnútok) zotreli, všetky jeho knižky sa „zglajchšaltovali“ tak, aby boli prístupné hlavne detskému a mládežníckemu publiku. May celý čas zdôrazňoval: „Som si vedomý, že nie som geniálny spisovateľ, ale nikdy nedovolím úpravu svojich diel – buď ma čítajte so všetkými mojimi chybami, alebo vôbec!“ Nič mu to nebolo platné. Po Mayovej smrti jeho vdova povolila neobmedzené upravovanie jeho diel a na ich vydávanie sa založilo osobitné vydavateľstvo – Karl-May-Verlag.

Po Mayovej smrti sa začalo nemilosrdné prepisovanie Mayových diel: na úrovni odsekov, viet, ba jednotlivých slov. Ak sa vo vete nachádzalo cudzie slovo – vyškrtnime ho, veď detský čitateľ by ho nemusel pochopiť. Bežný čitateľ by očakával, že keď si kúpi knihu priamo z vydavateľstva nesúceho autorovo meno, teda z Karl-May-Verlagu, pôjde nepochybne o autentické vydanie, však? V skutočnosti je opak pravdou – práve pred knižkami z Karl-May-Verlagu sa treba mať najviac na pozore, lebo väčšinou ide o bezuzdne po smrti autora upravené verzie diel, no bez upozornenia čitateľovi, že nečíta pôvodnú verziu diela.

3. Skreslené preklady aj filmy

Keď už v nemčine je pre nezasväteného problém dostať sa k autentickým zneniam Mayových diel, čo potom v prekladoch do iných jazykov? Žiaľ, napríklad preklady Maya do češtiny väčšinou ako predlohu používali nie autorizované vydania Mayových diel, ale tie posmrtné, bezuzdne upravované a „modernizované“ z Karl-May-Verlagu.

Na Slovensku to bolo o čosi lepšie vďaka Dr. Teofilovi Ušákovi. Jeho preklady Winnetoua a iných Mayových diel pre vydavateľstvo Mladé letá, najmä pre legendárnu edíciu Stopy, sa zaslúžene preslávili – a Dr. Ušák si dal záležať, aby prekladal z autorizovaných vydaní Mayových diel, teda z tých, ktoré vyšli ešte za Mayovho života. Zároveň si však aj Dr. Ušák uvedomoval, že jeho preklady vyjdú vo vydavateľstve Mladé letá, ktorého cieľovým publikom bola mládež; zrejme teda aj Dr. Ušák znenie svojich prekladov príslušne prispôsoboval. Celkovo sa dá zhodnotiť, že slovenské preklady mayoviek majú bližšie k predlohám než české.

O filmoch sa už v tomto smere vôbec netreba baviť: len prvé dva filmy zo slávnej série s Pierrom Briceom a Lexom Barkerom, teda Poklad na (!) Striebornom jazereWinnetou I, sa v širších črtách ako-tak podobali na literárnu predlohu, no už filmový Winnetou II nemal s knižnou predlohou spoločné vôbec nič okrem mien vystupujúcich postáv – kompletný dej filmu si vymysleli scenáristi. (Keďže z nesúrodých súčastí „pozliepaný“ knižný Winnetou II sa ako celok za vydarený označiť nedá, dá sa postup scenáristov chápať.) Na obranu filmov možno uviesť, že najvydarenejšie z nich ak už nezodpovedali deju Mayových knižiek, aspoň vystihli ich ducha. Aj obaja hlavní hereckí predstavitelia, Brice a Barker, boli vhodne zvolení a charizmatickí – hoci telesne ani oni nezodpovedali opisom v Mayových knižkách.

Za Hitlerovej vlády dochádzalo až k takým excesom, že do Mayových textov boli vkladané protižidovské vsuvky. Niektoré z nich sa podarilo spätne odhaliť až v 60. rokoch (ak nie ešte neskôr), teda desaťročia po konci 2. svetovej vojny, ale dovtedy čitatelia (dokonca detskí čitatelia!) tieto antisemitské výroky čítali vo svojich exemplároch z produkcie Karl-May-Verlagu. Vrcholom „falzifikovania“ bolo, že Karl-May-Verlag poveril svojho redaktora, Franza Kandolfa, aby napísal „pokračovanie“ jednej z Mayových blízkovýchodných ság – a tak v Karl-May-Verlagu v rámci „Mayových zobraných diel“ ako zväzok č. 50 (z celkovo dnes už vyše 90 zväzkov) vyšla v roku 1923 celá jedna knižka, V Mekke, v ktorej od Karla Maya nebolo ani jedno písmeno. Vyšla však pod menom Karla Maya – čitateľ nebol nikde upozornený, že nečíta Mayov text. Až po 65 rokoch, teda v roku 1988, pribudol na záver knižky doslov, v ktorom vydavateľstvo priznáva, že knižka nie je od Maya.

4. Hovoríme naozaj o Mayovi?

Vzhľadom na túto zamotanú situáciu treba byť veľmi opatrný v úsudkoch toho typu, že May hlásal „nemeckú výlučnosť“ či je nebodaj „rasista“. Na základe akého citátu takto o Mayovi niekto usudzuje? Je to na základe slovenského či českého prekladu? Ak áno, nakoľko spoľahlivý je daný preklad? Ak na základe citátu v nemčine – z akého nemeckého vydania citát pochádza? Ak z posmrtného, je vysoká pravdepodobnosť, že už nejde o autentický citát. Ani len všetky vydania Mayových diel, ktoré vyšli počas jeho života, nie sú autorizované – May zápasil s „pirátskymi vydavateľmi“, ktorí sa priživovali na jeho popularite a vydávali jeho diela aj bez povolenia autora, pričom si do nich už vtedy všeličo „pripisovali“ podľa vlastného vkusu.

Navyše aj samotný May svoje diela postupom času čiastočne prepisoval – niektoré známe diela sú k dispozícii aj v časopiseckom znení, aj v znení 1. knižného vydania, aj v znení posledného knižného vydania za Mayovho života (v takzvanej „verzii poslednej ruky“). Máme teda k dispozícii to isté dielo v troch legitímnych autorizovaných zneniach – ktorá verzia je „tá pravá“ a z ktorej máme, napríklad, prekladať do slovenčiny? Niet divu, že v Nemecku je veľa literárnych vedcov – „mayológov“, ktorí sa skúmaním Mayovho enormného diela (sčasti aj enormne nekvalitného, ako to už býva pri autoroch, ktorí píšu priveľa) zaoberajú celý život, a aj tak ho celé neprebádali. Sám si ešte musím prečítať niekoľko desiatok zväzkov od Maya, kým budem o sebe môcť povedať, že som prečítal „všetko od Maya“ (ak je také niečo vôbec možné).

Rovnako niet divu, že historicko-kritické vydanie diel Karla Maya, HKA, naplánované (aj s literárnovedným poznámkovým aparátom) na 99 zväzkov, vychádza od 80. rokov minulého storočia dodnes; zatiaľ vyšlo „len“ okolo 50 zväzkov a vydavateľstvo zodpovedné za monumentálne vydanie sa za tie desaťročia zmenilo už trikrát (predošlé tri vydavateľstvá si na megaprojekte, takpovediac, vylámali zuby); dnes už HKA vychádza v spolupráci s Karl-May-Verlagom, no pod akademickým dohľadom. Mayova historicko-kritická edícia tak dĺžkou vydávania prekonala aj 90-zväzkové zobrané spisy Leva Tolstého, ktoré ruská akadémia vied vydávala v priebehu troch desaťročí (1935 – 1958), no so štedrou štátnou podporou, ktorá Mayovej HKA chýba.

5. Záber z Parku Martina Luthera K.

Nižšie k téme „Karl May – rasista?“ uvádzam dialóg Old Shatterhanda s Old Wabblom z románu Old Surehand I v mojom preklade (podľa znenia z 1. knižného vydania z roku 1894). Citátov v tomto duchu je v Mayových dielach neúrekom, ale tento je možno najpresvedčivejší na tému rasizmus, s akým som sa zatiaľ u Maya stretol. Domnievam sa, že označiť autora takéhoto citátu za „rasistu“ je jednoducho nemožné.

Pravda, Karl May má „ten istý problém ako Biblia“: v oboch prípadoch ide o natoľko rozsiahle diela, že v nich možno nájsť pasáže, ktoré si navzájom protirečia. Podstatné je však celkové vyznenie diela – a áno, aj oň sa môžu viesť spory. Faktom však je, že ak dielo obsahuje jednoznačné pasáže odmietajúce rasizmus, už nemožno autora diela označiť jednostrannou nálepkou „rasista“ – išlo by o nálepku falošnú.

Vo všeobecnosti mám problém s „nálepkovaním“. Žijeme v „politicky korektnej“ (precitlivenej) ére, ktorej neraz chýba zmysel pre nadhľad – a pre humor. V minulosti sa bežne vydávali napríklad zbierky židovských vtipov alebo vtipov o rôznych národoch, trebárs o Škótoch, v ktorých si židia či Škóti uťahovali sami zo seba; nie som si istý, či by v súčasnosti pri citovaní z daných zbierok vtipov niekto ihneď nečelil trestnému oznámeniu za hanobenie rasy či národa. Definícia nálepky „rasizmus“ sa behom desaťročí – a tým viac storočí – mení; uplatňovať dnešné precitlivené definície nálepiek na Mayove diela z 19. a zo začiatku 20. storočia je nezmysel. Som si však istý, že onálepkovanie Maya za rasistu neobstojí ani pri uplatnení najprísnejšej, dnes módnej „politicky korektnej“ definície nálepky „rasizmus“.

V USA sa včera nepracovalo – slávil sa štátny sviatok ľudskoprávneho aktivistu Martina Luthera Kinga juniora. A mali z toho hrôzu televízni a rozhlasoví moderátori. Prečo? Pred pár týždňami sa jednému redaktorovi meteorológovi – televíznej „rosničke“ zo štátu New York prihodilo, že v rýchlosti pri ilustračnom zábere z terénu povedal: „A tu sa pozeráme na Park Martina Luthera Coona… Kinga! juniora…“ Nasledoval škandál, pretože slovo coon (vyslovované „kún“) je hanlivý výraz pre osobu tmavej pokožky. Starostka mesta Rochester, sama tmavej pleti, žiadala potrestanie meteorológa. Stalo sa: dostal výpoveď. Jediným dôvodom výpovede bolo spomínané prerieknutie; darmo redaktor argumentoval, že keď chce niekto rýchlo za sebou povedať slová „King“ a „junior“, môže sa mu jazyk pošmyknúť a z úst nedopatrením vykĺzne „kún“ – síce okamžite opravený na „Kinga“, ale škandál už bol na svete. Darmo sa prepusteného moderátora zastal slávny televízny meteorológ Al Roker z NBC, sám tmavej pleti; darmo sa ho zastal rovnako černošský (v „politickej korektčine“ afroamerický) hviezdny moderátor CNN Don Lemon – výpoveď zostala v platnosti. Pred pár dňami sa rovnaké prerieknutie prihodilo moderátorovi televíznych správ v meste St. Louis v ranných správach o pol šiestej: znova zaznel „kún“ a nie „King junior“. Moderátor si to v rýchlosti ani neuvedomil… o deviatej hodine v to isté ráno sa však, smrteľne bledý, vrátil na obrazovku a hlboko sa všetkým ospravedlňoval za hrôzu, ktorú vyslovil. Výpoveď (zatiaľ) nedostal.

Len vtedy, keď sa politická korektnosť v tomto štýle vymkne spod kontroly, je možné Karla Maya označiť za „rasistu“ – pri triezvom úsudku nikdy.

6. Mayov maďarský Slovákočech

Ako školák som Old Surehanda čítal v slovenskom preklade Dr. Ušáka; dnes ho však už nemám k dispozícii, a preto dialóg Old Shatterhanda s Old Wabblom nižšie uvádzam vo svojom preklade. Ak má niektorý čitateľ tohto blogu náhodou k dispozícii Old Surehanda I v edícii Stopy, poteším sa, ak by mi prišla emailom napríklad fotka prekladu tejto pasáže v podaní Dr. Ušáka, aby som ho mohol porovnať so svojím prekladom. Preložil dialóg lepšie Ušák alebo Avenarius?

Nad slovenským prekladom Old Surehanda od Dr. Ušáka sme žasli už ako gymnazisti za komunistického režimu. V Mayovom texte sa totiž nachádzajú náboženské pasáže – napríklad o užitočnosti modlitieb – a nevedno, akým zázrakom sa to podarilo, ale Dr. Ušák ich „prepašoval“ do knižného vydania schváleného komunistami. (V českom vydaní Old Surehanda, ak sa nemýlim, spomínané pasáže chýbajú.) Potom už tak veľmi neprekvapuje, že Dr. Ušák, ako veriaci človek, o veľa desaťročí neskôr, po páde režimu (v roku 1997), vydal svoj preklad 4. dielu Winnetoua práve u saleziánov.

Odhliadnuc od obsahu je citát zaujímavý aj po jazykovej stránke: obsahuje „nemeckú angličtinu“, teda jednu zo slabín Mayových diel, pretože tak ako May svoje cesty do celého sveta len predstieral a v skutočnosti si cudzie končiny naštudoval z encyklopédií a z knižiek iných autorov, aj s praktickými znalosťami cudzích jazykov to bolo u Maya v realite slabšie. Cudzojazyčné citáty May často vyhľadával v slovníkoch – a ako vieme, slovníky zvyknú obsahovať „neživú, strojenú reč“; odtiaľ zrejme pochádza „meravá, neprirodzená“ (ak nie priamo chybná) angličtina v Mayových knižkách.

May zakopol dokonca aj vo vzťahu k slovenčine: v jednom z Mayových románov, v Karaváne otrokov (je to vynikajúci román, jeden z Mayových najlepších, hoci všeobecne nedocenený – možno preto, že sa v ňom nestretneme so žiadnou z notoricky známych postáv a odohráva sa v Afrike, nie na divokom západe ani Blízkom východe), vystupuje údajný Slovák. A Karl May v texte románu cituje aj zopár viet priamo v slovenčine, ktoré táto postava hovorí. Teda taký bol zámer – lenže beda! May pri písaní románu evidentne siahol po nesprávnom slovníku a jeho Slovák v knižke v skutočnosti hovorí… po česky! Aby bola galiba dokonaná, dal May svojmu „Slovákovi“ ešte aj maďarské meno: Istvan Uszkar. Nuž, vzhľadom na literárnu kvalitu knižky musíme byť zhovievaví a privrieť jedno oko: May písal príbeh v roku 1889, v čase existencie Rakúsko-Uhorska, a očividne sa mu Slováci, Česi a Maďari zlievali do jednej neprehľadnej masy.

Zvolanie „Thunder-storm!“ v citáte je zjavne inšpirované nemeckým „Donnerwetter!“. Ako anglista by som za chybný vyhodnotil tvar th’is; domnievam sa, že May mal na mysli ’tis (staromódnu skratku z it is; v dnešnej angličtine sa už používa it’s), ale napísal to chybne. „Pshaw!“„Zounds!“ síce sú legitímne anglické výrazy (pohŕdania a nevôle), no natoľko archaické, že treba pochybovať o tom, že by ich používal neotesaný zálesák na divokom západe dokonca už tak dávno ako v druhej polovici 19. storočia. Pri písaní dialógu síce May siahol po správnom slovníku – nemecko-anglickom –, no zdá sa, že po riadne starom vydaní, ktoré ho na archaickosť ním vybraných tvarov neupozornilo.

7. Poďme vyslobodiť Boba!

Po obsahovej stránke je dialóg „horúco aktuálny“ aj dnes, ako ukazuje príhoda s meteorológom a Dr. Kingom. Ba citát je aktuálny aj pre dnešné Slovensko: ako nazývať príslušníkov národnostných menšín, ktoré žijú medzi nami? Ponúka sa nápadná paralela: belosi – černosi v Amerike; Slováci – Rómovia na Slovensku. Nižšie uvedený dialóg napísal May pred 125 rokmi, ale dodnes v USA platí, že ak niekto verejne činný vysloví slovo „nigger“, je to (podobne ako pri výraze „coon“) dôvod na okamžitú výpoveď a rozviazanie pracovného pomeru. Ale pozor – to platí pre belocha! Keď černošský rapper vo svojej piesni či recitáli sám seba i svojich blížnych častuje odvodeným výrazom „nigga“, je to „v poriadku“, lebo „on o svojich vlastných môže“. Podobne na Slovensku zápasíme so slovami „Róm/Cigán“; to druhé už získalo takmer štatút tabu, takže sa v slušnej spoločnosti používať nesmie – teda z úst Nerómov! Je známe, že nejeden príslušník menšiny toto pomenovanie preferuje oproti politicky korektnému „Rómovi“, pričom zaznieva aj vedecký argument: výraz „Róm“ podľa niektorých interpretácií označuje len jednu podskupinu daného etnika. Sú to paradoxné jazykové úkazy.

A teraz už konečne sľúbený úryvok z 2. kapitoly Old Surehanda I, »V oáze«, kde Old Shatterhand diskutuje s Old Wabblom o tom, či má ich družina ísť vyslobodiť černocha Boba, ktorý padol do zajatia Komančov. Old Wabblovi sa plán nepáči:

Pshaw! Obyčajného negra!“

„Negra? Asi ste chceli povedať černocha, Mr. Cutter!“

„Hovorím, že negra. V živote som nepoužíval iný výraz.“

„To mi je ľúto! Zdá sa, že černochov ani nepovažujete za ľudí.“

„Isteže, v prírodných vedách sa považujú za súčasť ľudského druhu; z vedeckého hľadiska to teda ľudia sú, ale, my god, zato akí!“

„Rozhodne rovnako dobrí ako ľudia všetkých iných sfarbení!“

Pshaw! Neger je také nízke stvorenie, že sa o ňom vlastne ani neoplatí hovoriť!“

„To je váš názor, skutočne váš názor?“

Yes!

„Potom mi je vás ľúto, zo srdca ľúto, lebo týmto tvrdením dokazujete, že ste ešte ďaleko pod úrovňou ‚negra‘!“

All devils! To myslíte vážne, sir?“

„Stopercentne vážne!“

„Potom je aj mne ľúto vás, ako je vám ľúto mňa! Farebný človek nie je nikdy plnohodnotný – inak by ho Boh neoznačil farbou!“

„Rovnako by mohol černoch povedať: beloch nie je plnohodnotný človek, lebo inak by ho Boh nestvoril bez farby. Vo svete som toho pochodil trocha viac než vy a medzi čiernymi, hnedými, červenými a žltými národmi som našiel minimálne tak veľa dobrých ľudí ako medzi bielymi – minimálne, hovorím, minimálne! Rozumiete, čo vám hovorím, Mr. Cutter?“

„Čo ste kde našli, mi je jedno. Osobne som ešte v živote nestretol negra, vedľa ktorého by som sa chcel posadiť.“

„Lebo ste ku každému černochovi už od prvého okamihu pristupovali tak, že si k vám nemohol vytvoriť vľúdny vzťah. Vaša skúsenosť teda vôbec nedokazuje vaše tvrdenie. A pokiaľ ide o tohto Boba, je to taký skvelý chlapík, že v prípade, keby ste sa obaja nachádzali v núdzi, veľmi pravdepodobne by som najprv pomohol jemu a až potom vám!“

Thunder-storm, to mi je kompliment! Dokážete byť neuveriteľne zdvorilý, Mr. Shatterhand, neuveriteľne zdvorilý; th’is clear!“

„Mojím úmyslom je byť úprimný, nie zdvorilý. Nie som zdvorilý k ľuďom, ktorí opovrhujú svojimi blížnymi. Keď vás raz zahrabú do zeme, tak sa vaše telo aj s bielou pokožkou premení na presne rovnakú smradľavú mŕtvolu ako telo černocha. To hádam uznávate, a teraz buďte taký láskavý a vymenujte mi svoje ďalšie prednosti! Všetci, všetci ľudia sú Božie stvorenia a Božie deti, a ak si namýšľate, že práve vás stvoril z neobyčajne vzácneho materiálu a že práve vy patríte k vyvoleným, upadli ste do omylu, ktorý sa ani nedá pochopiť. Najprv som sa potešil, že sme sa zoznámili; mám sa teraz prestať tešiť?“

Zotmelo sa a už som mu nedovidel na tvár; zdalo sa však, že ho moje slová zasiahli; zvesil hlavu a zamrmlal:

Zounds! Škoda, večná škoda, že sa z vás stal zálesák!“

„Prečo?“

„Bol by z vás oveľa lepší farár alebo kazateľ; th’is clear!“

„Zálesák som len príležitostne. V prvom rade som človek, a keď sa iný človek nachádza v núdzi a ja mu môžem pomôcť, tak sa nepýtam, či má zelenú alebo modrú pokožku. Tohto Boba u Komančov nenechám!“

Na porovnanie uvádzam nižšie nemecký originál v znení 1. knižného vydania z roku 1894. Kto sa chce pokochať pohľadom na švabach v digitálnom faksimile tohto vydania, môže sa pozrieť aj na naskenovaný úryvok zo strán 242 až 244. Zdrojom digitálneho faksimile sú webstránky nemeckej literárnej Spoločnosti Karla Maya, KMG, ktorej som členom (a práve som na nový rok uhradil členský poplatok vo výške 36 €). Neviem, či som jediný slovenský člen tejto spoločnosti, ale potešilo by ma, keby to tak nebolo alebo nezostalo. Webstránky KMG ponúkajú v nemčine na stiahnutie zadarmo všetky diela Karla Maya v elektronickej podobe – aj v prevode na text (na webstránkach i vo formáte e-kníh), aj v podobe digitálnych faksimile, teda naskenovaných pôvodných (posmrtne neupravovaných ani nemodernizovaných) autorizovaných vydaní Mayových diel.

»Pshaw! Ein Schwarzer, ein Nigger!«

»Nigger? Neger wollt Ihr wohl sagen, Mr. Cutter!«

»Nigger sage ich. Habe das Wort all mein Lebtage nicht anders ausgesprochen.«

»Das thut mir leid! Es scheint, Ihr rechnet die Neger nicht mit zu den Menschen.«

»In der Naturgeschichte werden sie freilich mit unter den Menschensorten aufgezählt; wissenschaftlich sind sie also welche, aber, my god, was für welche!«

»Jedenfalls ebenso gute wie alle anders gefärbten!«

»Pshaw! Ein Nigger ist ein so niedriges Geschöpf, daß es sich eigentlich gar nicht lohnt, von ihm zu sprechen!«

»Das ist Eure Ansicht, wirklich Eure Ansicht?«

»Yes!«

»Dann thut Ihr mir leid, herzlich leid, denn mit dieser Behauptung beweist Ihr, daß Ihr noch weit unter dem Nigger steht!«

»All devils! Ist das Euer Ernst, Sir?«

»Mein vollständiger Ernst!«

»Dann thut Ihr mir ebenso leid wie ich Euch! Ein farbiger Mensch ist nie ein richtiger Mensch, sonst hätte ihn Gott nicht farbig gezeichnet!«

»Mit ebenso großem Rechte könnte ein Neger sagen: Ein Weißer ist kein richtiger Mensch, sonst hätte ihn Gott nicht ohne Farbe geschaffen. Ich bin etwas weiter in der Welt herumgekommen als Ihr und habe unter den schwarzen, braunen, roten und gelben Völkern wenigstens ebenso viel gute Menschen gefunden wie bei den weißen, wenigstens, sage ich, wenigstens! Versteht Ihr mich, Mr. Cutter?«

»Was ihr gefunden habt, ist mir egal. Ich habe noch nicht einen einzigen Nigger kennen gelernt, neben dem ich mich hätte niedersetzen mögen.«

»Weil Ihr jeden Schwarzen gleich im ersten Augenblicke so behandelt habt, daß er Euch unmöglich freundlich gesinnt sein konnte. Eure Erfahrung ist also gar kein Beweis für das, was Ihr behauptet. Und was diesen Bob betrifft, so ist er ein so braver Kerl, daß ich, wenn Ihr Euch miteinander in Not befändet, sehr wahrscheinlich ihm eher beispringen würde als Euch!«

»Thunder-storm, ist das ein Kompliment! Ihr könnt außerordentlich höflich sein, Mr. Shatterhand, außerordentlich höflich; th’is clear

»Ich beabsichtigte, aufrichtig, aber nicht höflich zu sein. Ich bin nicht höflich gegen Leute, welche ihre Nebenmenschen verachten. Wenn man Euch einmal in die Erde scharrt, wird aus Eurem weißhäutigen Leibe grad und genau so ein stinkiger Kadaver wie aus einer Negerleiche. Das werdet Ihr wohl zugeben, und nun habt die Güte und zählt mir einmal Eure sonstigen Vorzüge auf! Es sind alle, alle Menschen Gottes Geschöpfe und Gottes Kinder, und wenn Ihr Euch einbildet, daß er Euch aus einem ganz besonders kostbaren Stoffe geschaffen habe und daß Ihr sein ganz besonderer Liebling seiet, so befindet Ihr Euch in einem Irrtum, den man eigentlich gar nicht begreifen kann. Ich habe mich gefreut, Euch kennen zu lernen; soll es mit dieser Freude nun zu Ende sein?«

Es war dunkel geworden und ich konnte sein Gesicht nicht erkennen; aber meine Worte schienen ihn zu treffen; er senkte den Kopf und brummte:

»Zounds! Schade, jammerschade, daß Ihr ein Westmann geworden seid!«

»Warum?«

»Ihr wäret ein noch viel besserer Pfarrer und Kanzelredner geworden; th’is clear

»Westmann bin ich nur aus Gelegenheit. Vor allen Dingen bin ich Mensch, und wenn ein andrer Mensch sich in Not befindet und ich ihm helfen kann, so frage ich nicht, ob seine Haut eine grüne oder blaue Farbe hat. Diesen Bob lasse ich nicht bei den Comantschen!«

Dodatok z 24. 1. 2019: Ďakujem čitateľovi blogu Petrovi Haškovi za zaslanie prekladu dialógu (v komentári pod článkom) v podaní Teofila Ušáka. Odpovedám radšej (aj) sem do článku, keďže facebookové komentáre na N-ku už znova štrajkujú (na tablete sa mi pod týmto článkom v týchto chvíľach zobrazujú, ale na desktope nie, hoci tam aj tam používam Chrome). Verdikt je jednoznačný: preklad dialógu od Avenariusa je lepší než preklad od Ušáka. Netvrdím, že môj preklad je dokonalý či bezchybný (a za jeho kritiku a konkrétne návrhy na jeho zlepšenie budem vďačný), ale v podaní Dr. Ušáka ide skôr o parafrázu dialógu ako o preklad. Verzia od Dr. Ušáka vykazuje veľké odchýlky od predlohy po stránke obsahovej aj formálnej. Nápadné je, že verzii dialógu od Dr. Ušáka chýba náboženský rozmer, ktorý je v predlohe. Napriek tomu platí, čo som uviedol v článku: Dr. Ušákovi patrí veľká vďaka za to, že slovenské preklady mayoviek tvoril na základe pôvodných Mayových vydaní, nie tých posmrtných (upravovaných a „modernizovaných“). Bolo by zaujímavé porovnať ešte preklad tohto dialógu napríklad s českou verziou, keďže české preklady, ako som spomenul, väčšinou vznikali na základe neautentických Mayových vydaní. Je možné, že v českom vydaní Old Surehanda I tento dialóg chýba úplne! To sa v neautentických Mayových vydaniach stávalo celkom bežne. Alebo v českom vydaní tento dialóg je, no ešte radikálnejšie skrátený a zmenený než u Dr. Ušáka. A platí aj konštatovanie z článku o Dr. Ušákovi, že hoci v tomto konkrétnom dialógu sa mu jeho náboženský aspekt zachovať nepodarilo (možno ho aj preložil, ale redaktori vo vydavateľstve ho škrtli…), v iných pasážach Old Surehanda I sa diskusie o Bohu a náboženstve zachovali – áno, aj v komunistickom vydaní. Dr. Ušák určite robil všetko, čo bolo v danej ére v jeho silách a čo mu vtedajšia komunistická cenzúra umožňovala. S odstupom polstoročia nemôžeme preklad Dr. Ušáka hodnotiť tak príkro, ako by sme to urobili s prekladom, ktorý vznikol v roku 2019.

Dodatok z 30. 5. 2022: Od napísania tohto článku prešlo 3 a pol roka a čitateľské komentáre sa spod blogov na N-ku definitívne vytratili. Medzi nimi aj ten s prekladom analyzovaného dialógu od Dr. Ušáka. Dnes, koncom mája 2022, som preto napísal doplňujúci a rozširujúci článok k analýze dialógu, kde čitatelia znova nájdu nielen slovenský preklad dialógu od Dr. Ušáka, ale aj českú verziu od V. Kocourka.

Teraz najčítanejšie

Alexander Avenarius

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, polyglot, grafoman, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice. Môj alternatívny blog je na adrese extempore.top. Svoje knižné, filmové a iné recenzie posielam – vzhľadom na prehlbujúcu sa nefunkčnosť portálov IMDb a Amazon – aj do blogu AveKritik.com.