Denník N

Ako som sa musela naučiť po japonsky za 5 mesiacov

Meiji Shrine
Meiji Shrine

Plávať sa vraj najrýchlejšie naučíte hodením do vody. Ako je to ale pri jazykoch? Ako sa naučiť cudzí jazyk čo najrýchlejšie? Podobne. Proste sa do toho musíte vrhnúť. A tak som sa vrhla aj ja. Pred piatimi mesiacmi som prišla do Japonska s biednym levelom japončiny, možno na úrovni A1-A2 prinajlepšom, ale prišla som s cieľom. S cieľom naučiť sa japončinu za každú cenu.

Keď som bola malá, mali sme doma Encyklopédiu krajín. Vždy keď som si ju prezerala, tak som zastala na stránke o Japonsku. Pozorne som si obzerala obrázky krásnych gejší, starých stromov, o ktorých Japonci veria, že v nich žijú nadprirodzené bytosti a snívala som o tom, ako sa aj ja raz presťahujem do Japonska. Tak som sa veľmi snažila, aby som sa sem dostala a nakoniec sa aj podarilo. Hneď ako som prišla, tak som sa prihlásila na JLPT test, to je niečo ako Toefl, ale po japonsky a zvolila som si level B2. „Kedy to máš? Prosím? V Decembri? To je nemožné!“ , „B2? To nedáš!”, počúvala som z každej strany. Ani jedno: „Odvážnemu šťastie praje!“, alebo podobne. Tak som si fandila sama, teda nie úplne. Ruihang z Číny mi verila. „Ja som sa na level B2 tiež dostala za tri mesiace.“ „No, ale ty vieš po čínsky…“ „Veď aj ty!“ Aha, naozaj, veď predsa japončina používa čínske znaky. A tak vo mne zasvietilo svetielko nádeje.

Shibuya

Nešlo mi ani tak o výsledok testu ako o proces. Vedela som, že ak mi bude za chrbtom neustále stáť strašiak test, tak sa budem o to viac snažiť. A tak som sa snažila. Začalo to učebnicami, veď treba vybudovať  základy. Na to som si dala mesiac. Každý deň po škole, hor sa na učebnice. Gramatika, slovíčka, počúvanie, počúvanie, slovíčka, gramatika. Točila sa mi z toho hlava. Dostala som sa do bodu, kedy bolo učenie riadna nuda. Chcela som si to trochu spestriť. A tak som si stiahla Tinder. „Volám sa Eliška, som zo Slovenska a chcem sa naučiť po japonsky.“ Ťuk a bolo. Stačilo pár ťahov do ľava a do prava a už som mala zajednané stretko. Volal sa Yusuke. Chcel sa učiť po anglicky a tak, že si pomôžeme. V správach jeho angličtina znela lepšie ako v skutočnosti a moja japončina tiež (díky google translate).

Asakusa

Stretli sme sa pri rieke Kamo v Kyote. Tesne pred stretkom mi napísal, že je malý. No veď a čo… veď sa ideme učiť, nie? Keď sme sa stretli bolo nám v okamihu jasné, že ani jeden nevieme tým druhým jazykom ceknúť. Ja som sa začala smiať. Nejako sa mi nechcelo veriť, že som sa na to dala. Ale tak začali sme kráčať popri rieke. Pomaly začalo zapadať slnko. A vtedy sa to stalo. Zázračne som začala hovoriť. Neviem, či to bol ten adrenalín, alebo ozajstný zázrak, ale nejako to išlo. Rozprávali sme sa o tom, čo radi robíme vo voľnom čase, o cestovaní, o práci, škole a podobne. Nič zložité. No stačilo to. Snažila som sa ho naučiť pár fráz po anglicky, ale on akonáhle zbadal, že stačí, keď sa trápim ja, tak naplno prepol do japončiny. A tak sme kráčali a kráčali až kým sa nezotmelo. Vtedy sme si sadli na breh rieky a pozerali sa na mesiac. V ten deň som sa naučila jedno z mojich najobľúbenejších slov po japonsky: Oborozuki. Mesiac svietiaci cez oblaky. A v tú noc bol prekrásny.

Rieka Kamo

Možno sa pýtate, či stačil Tinder na to, aby som sa naučila po japonsky? Nie, nestačil. Síce som si precvičila základné frázy a naučila sa pár nových slov, no stále tomu niečo chýbalo. Chcela som proces urýchliť. Musela som sa hodiť do hlbšej vody. A tak som sa prihlásila na pracovné inzeráty. Dokopy ich bolo asi 30 a 4 z nich ma pozvali aj na pohovor. A tak som išla. Vytlačila som si životopis a hor sa na boj. Prvý pohovor bol v drogérii. Na ceste na pohovor som sa stratila a tak som sa musela spýtať na cestu jednej babky. Tá bola veľmi milá. Zaplatila mi lístok na autobus a pekne ma zaviedla ku obchodu. Ako sme kráčali, precvičovali sme japončinu. Veľmi som jej nerozumela, ale babka si to nevšimla, lebo som stále kývala hlavou. To je taká moja stratégia, ktorá sa mi niekedy vypomstí, ale v tej chvíli zaberala. Chcela som, aby rozprávala. Popriala mi veľa šťastia, vraj, že tú robotu určite dostanem. „Kiežby“, poďakovala som sa, poklonili sme sa  a babka sa otočila a šla svojou cestou.

Kyoto

V obchode na mňa čakal už šéf. Odrecitovala som text, ktorý som sa nabiflila cestou v autobuse a už mi podával papiere na vyplnenie. Chvalabohu, že viem po čínsky, lebo inak by som s tými formulármi nemala šancu. Šéf sa ma spýtal, odkiaľ som, čo študujem a tak. To som ešte zvládla. Potom si pozorne pozrel môj životopis. „Žila si v siedmich krajinách? Fíha! To je super! Čím chceš v budúcnosti byť?“, pýta sa ma. Ale namiesto odpovede nastalo ticho. Nemala som žiadnu šajnu o tom, čo sa ma spýtal. Ticho som sedela a nechápavo klipkala očami. „Čo chceš v budúcnosti robiť?“, opakuje. Ja stále nerozumiem, potmehúdsky preto vyťahujem mobil z vrecka a otváram google translate. Pod stolom ťukám do klávesnice po pamäti, modlím sa, aby som našla preklad aspoň jedného slovíčka. „Naritai-chcem sa stať…“ Podarilo sa! Po ukrutne dlhej dobe ticha som konečne zistila, čo sa pýtal a tak som mu veselo odpovedala, ale už bolo neskoro. Šéf sa pousmial. Vraj mi dá vedieť.

Tokyo

Tak nejako podobne prebiehal aj druhý pohovor. Ja som si myslela, že som sa prihlásila na pozíciu upratovačky v hoteli, oni ale tvrdili, že som sa prihlásila na pozíciu recepčnej, no to už neviem, ako sa stalo. Šéfovi aj mne bolo hneď jasné, že teda nič z toho. Na treťom pohovore mi po dvoch minútach povedali: „Musíš sa viac snažiť. Veľa šťastia!“, tak asi neboli ohúrení. No na štvrtom pohovore nastala zmena, ten som mala nedávno, asi pred mesiacom. Šéf bol mladý, usmievavý, pýtal sa ma na anime. Vraj on má rád Naruta (To je jeden z najznámejších japonských animovaných seriálov). Hovorím, že aj ja. Na konci mi povedal, že či nechcem stáž. Samozrejme, že chcem! A tak som získala stáž, neplatenú, ale za to som vďaka nej stretla úžasných ľudí a ako bonus som si zlepšila japončinu.

Osaka

V deň testu som sa ocitla medzi tisíckou ľudí, ktorí plynule komunikovali po japonsky. Modlila som sa, aby sa ma nikto nič nespýtal, aby náhodou nezistili, že tam nemám, čo robiť. Bohužiaľ, nakoniec som si musela otvoriť ústa, lebo som si zabudla doniesť ceruzku. Tak mi požičali. Príprava na 100%. Test trval 3 hodiny. Bol ťažký, ale snažila som sa zo seba vydať čo najviac. Ako Ruihang predpokladala, čínština bola veľkým bonusom, keďže 50% odpovedí bolo založených na mojej znalosti čínštiny. Doteraz neviem, či som tým testom prešla. No pravdupovediac, až tak mi na tom výsledku nezáleží. Ja už som svoj výsledok dostala. Len pred pár mesiacmi som mala problém si po japonsky vypýtať paličky na jedenie a teraz v japončine čítam Malého Princa a pozerám svoje obľúbené animované seriály. Moja japončina nie je ani zďaleka dokonalá a často sa musím spoliehať na google translate, ale učenie sa jazyka je proces. Dlhý ale krásny.

Uji

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Eliška Šikulová

Viac príbehov z Japonska na instagrame _fox_on_the_road_ a na youtube ;)