Denník N

Slovensko nepotrebuje údržbárov systému, ale politikov, ktorí majú odvahu na revolučné zmeny

Na slovenskej politickej scéne existujú v zásade len tri typy politikov: jedni sú “slušní”, druhí zlodeji a zvyšok antisystémoví blázni. Nevstúpila som do politiky preto, aby som sa stala niektorým z nich.   

Dnes málokto pochybuje, že v krajinách západných demokracií, vrátane Slovenska, potrebujeme silnú protiváhu voči tým, ktorým sa darí spoločnosť hecovať a rozdeľovať. Aby ju následne mohli spojiť svojou tvrdou a ochranou rukou. Netreba si pripomínať, v čom tkvie čaro ich úspechu: dokážu šikovne manipulovať témy, ktoré spoločnosť polarizujú. Snažia sa  presvedčiť, že ich krajinu ohrozujú politici, ktorí zrádzajú domáce obyvateľstvo a slúžia cudzím záujmom. Tvrdia, že sme vo vojne, v ktorej zbraňami „tých druhých“ sú manipulácie, ohlupovanie a stieranie rozdielov v národných či rodových identitách. Jedno im však uprieť nemožno – občas vedia trefne pomenovať chyby a skrivodlivosti globálneho ekonomického systému.

Kým oni sú tí, ktorí dokážu proti systému “odvážne brojiť”, štandardní politici demokratického mainstreamu ostali dotlačení k tomu, aby ho kategoricky bránili. Aj so všetkými chybami a defektmi, ktorými súčasný ekonomický systém poškodzuje ten politický. Do veľkej miery tomu rozumiem: pripustiť tieto defekty v sebe nesie riziko, že vstúpime na ihrisko extrémistov a pomôžeme tým legitimizovať ich kritiku demokracie. Pre nich je totiž kritika globálneho kapitalizmu a sociálnych krívd len zámienkou, prečo treba odmietnuť demokraciu ako takú.

Lenže aj preto má politický prúd tvorený “štandardnými politikmi starej školy” len minimálnu šancu oslovovať tých, ktorí stoja v strede a o ktorých sa s populistami doťahujú. Politický ring sa tak zredukoval na nudných údržbárov systému, ktorí ho zubami nechtami bránia, a tých, ktorí ho chcú povaliť.

Kde sa dvaja bijú, vyhráva ten tretí

To posledné, čo Slovensko (a vôbec západný svet, ktorého postihla erózia dôvery v demokraciu) potrebuje, je populistických diletantov. Takých, ktorí okrem plamennej kritiky  neprinášajú nijakú predstavu o tom, ako sa teda vysporiadať s objektívnymi problémami, ktoré západný svet trápia. A už vôbec nie takých, ktorí k tomu primiešavajú toxický koktail identitárskej a nacionalistickej politiky. Otázka za milión znie: Kto teda dokáže byť ich protiváha?

Aktuálny vývoj tak v Európe, ako aj v Amerike (kde miláčikom ľudu sa dnes stáva sympatická Alexandria Ocasio Cortes s radikálne sociálnou agendou) naznačuje, že doba „slušných štandardných politikov“, ktorí stratili schopnosť nadchnúť dav pre odvážne ideály, sa končí. Protiváhou revolucionárom, ktorí mobilizujú voličov na negatívnych emóciách sa stanú revolucionári, ktorí prišli s pozitívnym príbehom. To, čo „prodemokratických rebelov“ odlišuje od populistických štváčov nie je to, že sa boja kritizovať krivdy, ktoré systém plodí. Ale to, že pre ne prídu s reálnym riešením.

V Progresívnom Slovensku sme našli pár možností, ako sa dá touto “pozitívnou revolučnosťou” reagovať na potreby ľudí a ako to robiť bez toho, aby sme boli len inou verziou populistov.

Nebojíme sa formulovať ambiciózne ciele,  aj keď ustráchaným politikom budú znieť opovážlivé. Tak znelo aj zrušenie otroctva.    

V Progresívnom Slovensku si uvedomujeme, že v dobe, kedy zápasíme s populistickými extrémistami o kľúčové hodnoty, na ktorých zomknúť krajinu,  nemôžeme ostať len púhymi technokratmi moci.  Našou prvoradou (a iste aj najťažšou) politickou úlohou je formulovať  ideály, ktoré nadchnú aj ostatnú časť Slovenska. Také, ktoré nie sú len klišé obhajobou pre zachovanie status quo. Ale naopak, ktoré v nich vzbudia dôveru, že existujú spôsoby, ako systém vylepšiť. Tak, aby pracoval aj pre nich. Toto je základný predpoklad, ktorého nemôže vzniknúť spoločenská objednávka a tlak na to, aby sa pre tieto ideály následne hľadali „technické riešenia“.

Keď sme premýšľali, čo je pre nás tou Víziou, ktorá nás vie nadchnúť a pre ktorú chceme nadchnúť aj ostatných, vedeli sme, že chceme nastoliť niečo odvážne. Niečo, čo prinesie podstatnejšie zmeny, než len „polpercentík daňovej úľavy sem, dve euríčka k dôchodku tu“. Nechceli sme byť ďalšiu stranou, ktorá prináša len obvyklý excelovsko účtovnícky náhľad na politiky a reformy. Ani politikmi, ktorí uvažujú o Slovensku len v mantineloch volebných ziskov, potrebných na porážku súčasnej koalície.

Nadchýnala nás predstava, že by sa zo Slovenska mohla stať krajina, v ktorej drobní podnikatelia svojimi nápadmi, talentom a kreativitou vštepujú špecifickú pečať tak svojej lokalite, ako aj celému Slovensku. Bavilo nás rozmýšľať nad tým, ako dať konečne priestor všetkým tým šikovným vedcom, lekárom, chemikom a biológom, ktorí dnes zveľadujú intelektuálne bohatstvo inej krajiny, hoci by mohli prinášať vzrušujúce nápady pre Slovensko. Bavila nás predstava, že by to mohla byť práve naša krajina, ktorá sa pustí do radikálnej digitalizácie a prepíše myslenie, v akom dnes uvažujeme o štáte. Rozmýšľali sme o Slovensku ako o spoločnosti, v ktorej solidarita nie je prekážka slobody a v ktorom nie sú vylúčení z úspechu tí, ktorí toľko šťastia nemali. Nebáli sme sa pri tom uvažovať „out of the box“, hrať sa s ambicióznymi nápadmi, rozmýšľať v kontexte 4. priemyselnej revolúcie, digitalizácie, medicínskych pokrokov či zániku závislej práce.

Ak dnes politické strany neprídu s odvážnymi cieľmi a miesto toho sa uspokoja s tým, že stačí byť slušným a nekradnúť, prípadne,  že si vystačia s akýmsi desatoro technických opatrení na udržanie status quo, potom nepochopili, pred čím dnes v skutočnosti stojíme. Na čo je vám je 20 technických opatrení, ak ste najprv ľuďom nepovedali, k akým zásadným zmenám majú smerovať a ak necítia, že chcú byť a môžu byť ich súčasťou? Keď pre nich nemáte veľké ciele, stávate sa len údržbárom systému,  na ktorý je polovica krajiny aj tak naštvaná. A dokým máme polovicu krajiny naštvanú, nemôžeme povedať, že sme Slovensko posunuli dopredu.

Odlíšiť sa od populistov neznamená, že sa vzdáme obhajoby požiadaviek najslabších. Ale to, že pre nich máme fungujúce riešenia.  

Keď začne debata o zmierňovaní skrivodlivostí, ktoré privodil globálny kapitalizmus nižšej a strednej triede, konzervatívni ekonómovia sa chytajú za hlavu. V tej chvíli aj niektorí občianski liberáli prestávajú byť liberálmi a tvária sa, ako by ani nesmela jestvovať prirodzená pluralita (a konkurencia) ekonomických záujmov. Okamžite zabudnú, že tak, ako je ekonomicky racionálne, že General Motors chce tlačiť štát do nízkych daní, rovnako racionálne sú požiadavky občanov na minimálnu mzdu. Pretože ako sa hovorí v Amerike: „Čo je dobré pre General Motors, ešte nemusí byť dobré pre zvyšok Ameriky“.

Už samotný mindset, s akým dlhoročne “štandardní slušní politici” uvažujú o tom, čo je a nie je dobrá reforma, je prinajmenšom zvláštny. Ako keby dobrou reformou bolo len to, z čoho tečie krv a čo musí bolieť práve tých, ktorých ekonomická moc je nulová a ktorí už nemajú čo vyložiť na spoločný stôl. Ako by efektivita reformy musela byť potvrdená tvrdosťou dopadov na najslabších. Všetko ostatné je populizmus.

Druhým najčastejším argumentom, akým “politici starej školy” zvyknú odpálkovať sociálne požiadavky, je to,  „že i keď sú bohumilou myšlienkou, kto ich zaplatí“. Áno, to je dobrá a správna otázka. A ak sa chceme odlíšiť od populistov, treba mať na ňu odpoveď. Avšak nie, ak prichádza v nesprávnom poradí.

Ak ju položíme hneď na samom začiatku ako argument, prečo „sa to nedá“, zafunguje ako obmedzujúca mentálna klietka, v ktorej sme uviazli a ktorá nám bráni odhodlať sa k inováciám a k tvorivému mysleniu – potrebnému práve na to,  aby sme vôbec pre dané požiadavky začali hľadať riešenie. Takýto prístup bráni sociálnej evolúcii, pretože robí z legitímnych ľudských potrieb zajatcov excelovskej tabuľky.  S takýmto prístupom by sme dodnes nemali 8 hodinový pracovný čas, ochranu práv zamestnancov, volebné právo pre ženy a zrušené otroctvo. Dodnes by sme riešenie hľadali v kalkulačke a rozmýšľali, kto takéto huncútstvo zaplatí.

V neposlednom rade, táto logika je nefér – ani bežných ľudí sa nikto nepýta, z čoho majú zaplatiť všetko to, čo pre základné prežitie zaplatiť musia. Naopak, chceme po nich, aby zrovna oni boli veľkorysí a chápali, že štát nemôže moc vyskakovať, lebo čo ak tým odplaší bohaté firmy, a oni presunú svoj krám do inej krajiny? Inými slovami, chceme, aby sa práve tí najslabší radšej uskromnili, nevyskakovali a boli solidárni s najbohatšími, miesto toho, aby to bolo naopak.

Ak sa chceme od populistov odlíšiť, neznamená to, že máme rezignovať na  veľké sociálne témy, ale to, že máme hľadať riešenia, ako ich naplniť. A kľudne aj odvážnymi a radikálnymi reformami, ktoré v dlhodobom horizonte zatnú do ošarpaných schém distribúcie bohatstva.

Aj preto prišlo Progresívne Slovensko s riešením v podobe daňových a odvodových prázdnin pre menej rozvinuté regióny. Ide o opatrenia, ktoré v našom politicko-ekonomickom matrixe nie sú obvyklé, pretože stimulujú obe stránky „ekonomickej rovnice“ a zmäkčujú tradičný konflikt ekonomických skupín: prázdniny majú platiť tak pre zamestnávateľov, ako aj zamestnancov (v oboch prípadoch sú orientované na nižšiu a strednú príjmovú vrstvu). Drobným podnikateľom umožňujú popustiť medze podnikateľskej kreativity pri budovaní svojej značky a rozvoji biznisu. Fyzické osoby, ktoré doteraz nechceli riskovať neúspech, môžu posmeliť k podnikaniu. A zamestnancom nechávajú väčší príjem v peňaženke ( čím zvyšujú ich kúpyschopnosť a šancu, že peniaze znovu skončia v tržbe lokálnych výrobcov).

Takýto model nie je len elegantným “win win” riešením pre podporu ekonomickej diverzity v menej rozvinutých regiónoch a pre zvyšovanie kúpyschopnosti ich obyvateľov. Je jedným z nástrojov, ktoré zapadajú do mozaiky spomenutej Vízie. Ak sme doteraz rozdávali daňové prázdniny zahraničným investorom, prečo by sme tým istým spôsobom nemohli pomôcť drobným lokálnym podnikateľom a pracujúcim ľuďom s nízkym príjmom?

Samozrejme, netvrdíme, že samotným týmto opatrením spustíme disruptívne zmeny. No v oblasti stierania socio-ekonomických nerovností je najodvážnejším, rozpočtovo priechodným opatrením, s akým doposiaľ ktokoľvek na Slovensku vyrukoval.

V boji proti tým, ktorým viac než o korekcie ekonomických krívd ide o povalenie demokracie ako takej, sa nedáme zatlačiť do kúta. Napokon, v ňom už sedia tí, ktorým odvaha na revolučné zmeny chýbala.

Autorka je podpredsedníčka politického hnutia Progresívne Slovensko

(sledovať ma môžte tu)

Teraz najčítanejšie