Moje deti v škôlke majú spolužiakov, ktorí sú integrovaní. Ja v práci pracujem s deťmi s poruchami pozornosti a učenia sa, bolo pre mňa zaujímavé dotknúť sa tejto témy z druhej strany.

Na moje nemilé prekvapenie moje vlastné deti prichádzali domov so škaredými slovami na adresu svojich integrovaných spolužiakov. Mojou prvou reakciou bol pocit vlastného zlyhania: „Ako to vychováš vlastné deti?“.  Avšak viem, že týmto postojom k ich výchove prispejem menej ako keď dovolím, aby téma vstúpila do našich životov a pomaly formovala naše srdcia.

Viem, že moje deti boli súčasťou mnohých konfliktov, ktoré negatívne ovplyvňovali ich vzájomné vzťahy s integrovanými spolužiakmi.  Preto som do určitej miery chápala ich negatívny postoj.  Museli sa vyrovnávať s rôznymi prejavmi správania svojich spolužiakov. To správanie bolo považované za nevhodné. Zažili sme si epizódy, kedy moje deti rozprávali príbehy zo škôlky, ktoré niesli posolstvo „oni sú neposlušní a divní“. Občas boli súčasťou konfliktov – niekedy ako obete, inokedy ako agresori.  Napätie medzi integrovanými spolužiakmi a mojimi deťmi vstúpilo do našich životov. Je tu s nami už viac ako jeden a pol roka. Táto skúsenosť nás všetkých učí tolerancii a porozumeniu. Verím, že je to niečo, čo nás všetkých posilní.

Výskumy potvrdia, že porucha pozornosti je bežnou detskou poruchou. Dá sa predpokladať, že v každej triede sa nájde aspoň jeden žiak s poruchou pozornosti (diagnostikovanou alebo nie). Povaha poruchy je taká, že komplikuje medziľudské vzťahy a komplikuje fungovanie s rovesníkmi. To všetko sú pre mňa dostatočné dôvody, prečo sa touto témou zaoberať.

Rodinné hodnoty

Ak sa nad tým zamyslím tak dôvodom, prečo sa téma „integrovaní spolužiaci“ stala našou rodinnou témou, sú naše hodnoty. U nás doma nie je tolerované, aby sme hovorili o sociálne slabších alebo o zdravotne znevýhodnených vulgárne, či sa im vysmievali. To, že píšem v množnom čísle znamená, že sme v tom máme s manželom zhodu. Dovolím si tvrdiť, že táto zhoda veľmi pomáha. Deti vnímajú svoje okolie veľmi citlivo. Počujú vtipy o „degešoch“ a majú tendenciu ich prijímať bez hlbšieho zamyslenia. Veď na tom predsa nemôže byť nič zlé, keď také vtipy dospelým prídu smiešne.

Hodnoty môžu byť tým prvým dôvodom a spojivom k téme „môj spolužiak má poruchu pozornosti“. Naše rozhovory začínali reakciami na výroky typu „on je zlý…“ alebo „ten je hlúpy…“  či „s ním sa nebudem hrať…“ Tým, že som sa zaujímala, čo sa stalo, že sú niektorí spolužiaci takto označovaní, sme sa dostali k opisom správania a prejavom porúch. Naše deti jasne počuli, že označovať niekoho za „hlupáka“ nie je tolerované. Bavili sme sa o tom, že nemusia byť so všetkými spolužiakmi kamaráti, ale nepatrí sa druhým vysmievať.

Informácie o poruche pozornosti

Cestu k budovaniu priateľských vzťahov medzi deťmi integrovanými a bežnými by som vydláždila informáciami o poruche.

Pre moje deti v predškolskom veku stačilo hovoriť o poruchách v kontexte, že „každý sme iní“ a že nemôžeme všetci fungovať rovnako. Ak by potrebovali vedieť viac, tak si môžeme v tomto veku pomôcť prirovnaniami. Pri poruche pozornosti s hyperaktivitou by to mohlo vyzerať asi takto „Predstav si, že mozog ľudí je ako auto. Každý z nás má iného šoféra. Niekomu auto šoféruje šofér ako je náš tatino. Ak je to potrebné, napríklad ako v škôlke, dokáže ísť pomaly po meste a ak je to možné, vie dupnúť na plyn a ísť po diaľnici rýchlo. Inému šoféruje auto pretekár formuly a ide rýchlo, aj keď sa to nemá. Napríklad niekedy v škôlke musíme sedieť tíško. Niekto to nedokáže, pretože jeho pretekár ide na plný plyn, aj keď sa to nemá. Musí sa dlhšie učiť ísť podľa predpisov. Má to aj výhody. Niekedy je výhoda ísť na plný plyn.“

Eva zo SpoluAUT – mama dcérky Poli, ktorá ma autizmus,  krásne opísala vo svojom blogu ako diagnózu autizmu priblížila svojej druhej dcére za pomoci rozprávky Ľadové kráľovstvo.

Pokračovať sa dá rozhovorom, kde zistíte, kedy je správanie integrovaného spolužiaka vnímané ako to nevhodné a kedy naopak ako zábavné. Myslím tým najmä tie situácie, kedy deti s ADHD bývajú síce často v triede napomínané, lebo neobsedia a vykrikujú, ale na druhej strane je s nimi zábava, keď ste na ihrisku.

Je málo pravdepodobné, že by v predškolskom veku do popredia vystupovali deti s poruchou pozornosti tzv. ADD typu. Ak náhodou áno, tak by prirovnanie mohlo vyzerať nasledujúco: „Niekomu auto šoféruje veľmi opatrný šofér. Väčšinou jazdí pomaly a pri dlhších trasách si dáva často prestávky, aby si oddýchol.“

Pri starších deťoch môžeme hovoriť konkrétnejšie.

Porucha pozornosti zapríčiňuje, že mozog reaguje inak. Väčšinou reaguje rýchlo. Vidieť to môžeš tak, že tvoj spolužiak:

• často nevydrží sedieť za lavicou tak dlho ako ty,
• často rozpráva a koná skôr ako si veci premyslí,
• často pri písomke robí chyby aj keď učivo pozná,
• často skáče do reči,
• niekedy sa ľahko nahnevá.to by mohlo platiť na poruchu pozornosti tzv. typ ADHD.

Alebo

• často sa zamyslí a prepočuje, čo učiteľ/ka hovorí,
• často zabúda, čo má robiť,
• často leží na lavici,
• často namiesto počúvania sníva.
  to by mohlo platiť na poruchu pozornosti tzv. typ ADD.

Ľudia s poruchou pozornosti nie sú hlúpi

Za dôležité považujem spomenúť to, že porucha pozornosti neznamená, že sú ľudia hlúpi. Často si to deti spájajú aj kvôli výhodám v škole. Výhody pri písomkách, ako napr.: dlhší čas, doplňovačka, to všetko je preto, aby mohli mať rovnakú šancu uspieť ako deti bez poruchy. „Ak by to nemali bolo by to rovnaké, ako keby si s nimi súťažil v behu na rýchlosť a im naložil do batohu ťažké závažie. Ty by si síce vyhral, ale za cenu, že oni boli znevýhodnení.“

Je dobré spomenúť prejavy poruchy pozornosti. Hovoriť o tom, že nie každému idú tak samozrejmé veci ako sústredenie.

„Porucha pozornosti zapríčiňuje, že sa tvoj spolužiak nevie dlho sústrediť, má ťažkosti v organizovaní vecí, často si zabúda pomôcky. Ak mu škola pomôže s týmto, môže vyniknúť jeho skutočná osobnosť.“ Spoločne môžete hľadať tie vlastnosti, ktoré sú na spolužiakovi s poruchou pozornosti dobré.

Mnoho ľudí s poruchou pozornosti sú tvorivými, dokážu sa venovať viacerým veciam naraz, sú odvážni, majú cit pre spravodlivosť, sú ochotní riskovať, sú spontánni a to by sme mohli ešte pokračovať. Aj preto sú ľudia s touto diagnózou hodní nášho obdivu a mnohí z nich sú v dospelosti úspešní. Nájdeme ich aj medzi známymi osobnosťami.

Mnoho historikov predpokladá, že fyzik Albert Einstein či umelec a vynálezca Leonardo da Vinci žili s poruchou pozornosti. Aj známy producent a animátor Walt Disney žil s poruchou pozornosti. Medzi súčasníkov žijúcich s poruchou pozornosti patria známe osobnosti naprieč mnohými profesiami ako basketbalista Michael Jordan, herec Jim Carrey a herečka Emma Watson, spevák Justin Timberlake, známy šéfkuchár Jamie Olivier či podnikateľ Bill Gates. Nedávno zosnulý a jeden z najinteligentnejších ľudí sveta Stephen Hawkings, žil tiež s poruchou pozornosti.

Pomoc ako reagovať a ako môžu deti riešiť konflikty

Toto považujem za veľmi významný bod.

Jedna vec je, že deti s poruchou pozornosti môžu mať prejavy správania, ktoré môžu ostatné deti iritovať. Možno sú hlučné a vyrušujú vaše deti, keď sa chcú sústrediť. Ak poznáte nejaký prejav spolužiaka, ktorý súvisí s poruchou, môžete svoje dieťa naučiť ako na tieto odlišnosti reagovať. Pomáha nájsť nekonfliktné spôsoby ako si vaše dieťa môže zabezpečiť svoj kľud.

Zo samotnej definície poruchy pozornosti vyplýva, že medzi deťmi s poruchou a bez poruchy sa budú diať konflikty. Je možné, že to bude prchkosť, výbušnosť, zlý odhad sily, ktoré povedú ku konfliktom a často aj bitkám. Je dôležité učiť deti ako sa zachovať v konfliktnej situácii. Čím dôvernejšie poznáte situácie, tým efektívnejšie sa vám darí predchádzať konfliktom.

Ak je vaše dieťa obeťou, tak je možné využiť stratégie ako nereagovať na podpichovanie, požiadať agresora , aby prestal a presunúť sa inam, požiadať o pomoc kamarátov či dospelých. V našom prípade bolo časté, že syn zažíval situácie, kedy ho jeho spolužiak bil v afekte.

Avšak môže sa stať, že i vaše dieťa bude reagovať agresívne. To sa stalo aj nám. Nebolo ospravedlnením, že si zažili svoje konflikty so spolužiakom v minulosti ako obete. Hľadali sme cesty ako vyriešiť konflikty pokojne.

Učenie tolerancie a porozumenia ide vždy lepšie v pozitívnom duchu. Na to nezabúdajte. Oceňujte deti, ak zvládajú situácie lepšie. U nás to začínalo tým, že sme oceňovali, že prestali so škaredými vyjadreniami na účet spolužiakov. Veľmi významné bolo, keď deti zvládli stretnutie na ihrisku a „nepobili sa“ či „nekričali po sebe“. Pamätám si ako som bola hrdá na dcéru, keď odišla pokojne hrať sa inak, bez toho aby nakričala na svojho spolužiaka. So svojou hrdosťou som sa s ňou podelila a to ju povzbudilo.

Moje deti si postupne začali všímať aj tie dobré a pekné chvíle, ktoré majú spolu. Pomohlo tomu, že sme my rodičia umožnili svojimi zásahmi, aby sa hrali spolu. Museli sme vstať z lavičky a hrať sa spolu. Pomáhať dodržiavať pravidlá. Pomáhať prekonávať konflikty inak. Veľmi tomu pomohlo, že sme sa ako rodičia vedeli porozprávať a navzájom pochopiť. Obe strany sme chceli to isté. Aby sa naše deti k sebe správali slušne. Po období veľkých konfliktov bolo úspechom, že sa dokázali slušne pozdraviť. Bez prevracaní oči a grimás.

Vždy sme im zdôrazňovali, že nemusia byť kamarátmi. Dôležité je však neubližovať si slovom, ani činom. Vďaka nášmu oceňovaniu sa deti tešili zo situácií, ktoré zvládli lepšie ako v minulosti. A na moje prekvapenie častejšie trávili spoločný čas hrou aj keď nemuseli. Začali prežívať príjemné chvíle s integrovanými spolužiakmi. Momentálne stále za asistencie nás rodičov alebo učiteliek v škôlke.

Postupné spoznávanie búra predsudky a zlepšuje napäté vzťahy. To môžem vidieť. Veľmi ma tešilo, že moje úsilie nevyšlo nazmar.

Čas kedy ešte nič nie je nič isté

Je pre mňa dôležité zdôrazniť čas pred uzatvorením diagnózy, pretože je špecifický.

Deti s poruchou pozornosti majú svoje prejavy aj predtým ako sa odborníci zhodnú na diagnóze. Ich výchova je náročnejšia a komplikovanejšia. Preto pomáha byť opatrným vo svojich úsudkoch. Naše konflikty so spolužiakmi začali skôr, ako tie deti mali diagnózu. A mojou pomôckou k tomu všetkému bola veta: „Vieš, on potrebuje viacej času….. “ Môže to byť viacej času na to, aby sa naučil netrhať z ruky hračky alebo poslúchať pani učiteľku na prvýkrát. Alebo sme často používali vetu „Vieš, jemu asi dlhšie trvá, kým si zvykne na škôlku.“. To nám pomáhalo vysvetliť prejavy ako výbuchy hnevu či srdcervúci plač. Deti to vedeli pochopiť, pretože aj oni mali svoje témy, v ktorých si neboli tak istí.

Druhou špecifickosťou predškolského veku, resp. veku kedy deti dostávajú diagnózy je niečo, čo sa týka rodičov. Pre nich je to veľmi ťažké obdobie. Môžeme to nazvať vyrovnávanie sa s tým, že moje dieťa má poruchu. Je to proces, ktorý môže trvať dlho. To, ako sa s ním rodičia vyrovnávajú, môže byť odlišné. Možno cítia chaos a neistotu, pretože nevedia, čo to bude pre nich znamenať. Možno tomu nechcú veriť a hľadajú iné vysvetlenia. Možno naopak uverili, ale nevedia, ktorá pomoc bude pre ich dieťa tá najlepšia. Môžeme predpokladať, že tomu predchádzalo vyčerpávajúce obdobie, kedy rodičia verili, že je to „len obdobie“. Mnohí mohli cítiť tlak od okolia, že správanie vyprovokovali oni svojou výchovou a mohli preto cítiť vinu. V každom prípade pochopenie a snaha uľahčiť im to, je to najmenej, čo pre ich môžeme spraviť.