Denník N

Za Železnú oponu okľukou cez Juhosláviu

Jadran patrí už od čias rakúsko-uhorskej monarchie k najobľúbenejším cieľom česko-slovenských dovolenkárov. Aj pred rokom 1989, v dobe vlády komunistickej strany. Navštevovali ho desaťtisíce našich turistov. Mnohí však z iného dôvodu. Bola to cesta, ktorou sa dali obísť zadrôtované hranice medzi socialistickým a kapitalistickým svetom. Tisíce našich ľudí ju použili.

Juhoslovanská socialistická federatívna republika bola po celú dobu svojej existencie tak trochu iná. Po druhej svetovej vojne sa tu síce budovala stalinistická kópia Sovietskeho zväzu, ale po roztržke Tita so Stalinom sa v Juhoslávii zaviedli hospodárske zmeny a zavládlo tam celkové politické uvoľnenie. Juhoslávia sa tiež veľmi kriticky postavila k okupácii Československa v roku 1968. Z pohľadu možností na emigráciu z komunistického bloku bola Juhoslávia považovaná za prestupnú stanicu pri ceste na Západ. Aj tamojšie podmienky vycestovania do Talianska či Rakúska sa síce počas tých 40 rokov menili, ale v zásade sa dá povedať, že možnosť prechodu hranice do kapitalistickej cudziny bola veľká. Zväčša stačilo mať do danej krajiny vízum. V letnej sezóne sa dokonca na hraničných priechodoch robili len náhodné kontroly.

Československo malo pre cesty do Juhoslávie zavedený osobitný režim. Hlavne preto, že s Juhosláviou nebola uzatvorená dohoda o tom, aby juhoslovanská strana nepúšťala československých občanov bez zvláštneho povolenia do Talianska a Rakúska. Súkromné cesty do Juhoslávie boli veľmi obmedzené a väčšinou sa dalo vycestovať len cez cestovnú kanceláriu so zájazdom. Ísť do Juhoslávie sa dalo len na základe vydaného devízového prísľubu. Na cestu samotnú bol potom potrebný ešte cestovný pas s výjazdnou doložkou. Tie boli vydávané tiež len po prísnom posúdení orgánmi komunistického režimu.

Ďalšou možnosťou ako emigrovať na Západ z Juhoslávie bol Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov, ktorý mal v Belehrade zriadené styčné pracovisko. Tento spôsob emigrácie využívali československí občania najmä po zavedení tzv. „sivých pasov“. V 80. rokoch to boli špeciálne pasy vydávané československými úradmi len na cestu do Juhoslávie. Malo sa nimi zabezpečiť, že juhoslovanská strana nebude vlastníkov týchto pasov prepúšťať cez hranice do kapitalistických krajín. Prax na hraniciach však bola iná, hlavne v lete pod náporom turistov, a toto opatrenie sa zníženým počtom emigrantov neprejavilo.

Po tom, čo sa podarilo prejsť úspešne všetkými týmito administratívnymi opatreniami v Československu, bola cesta do Juhoslávie voľná. Neznamenalo to však, že sa aj samotný prechod hranice do Talianska či Rakúska podarí. Veľmi to záviselo od náhody a benevolentnosti juhoslovanskej pasovej kontroly. V každom prípade napríklad v roku 1980 odišla juhoslovanskou cestou na Západ až polovica z celkového počtu československých emigrantov. Cez Juhosláviu to nebolo také riskantné. Zatiaľ čo v Československu bolo nelegálne prekročenie hranice trestným činom (ak už sa niekto podujal na prekročenie prísne stráženej Železnej opony), v Juhoslávii to bol len priestupok trestaný pokutou.

Za slobodou sa z Juhoslávie utekalo do Talianska a Rakúska najmä v aute či autobuse so západnými turistami, na turistickej lodi smerujúcej do Talianska, tajne v nejakom rybárskom člne a už spomínanými hraničnými priechodmi, kde sa robila kontrola len námatkovo.


Alojz Baránik (*13. 6. 1954) je jeden z tisícov československých emigrantov, ktorým sa podarilo úspešne prejsť do slobodného sveta juhoslovanskou cestou. Nebol na svojom úteku sám, vycestoval s celou rodinou – s manželkou Evou, ktorá bola učiteľka, a 4-ročným synom Miškom. Pán Baránik bol vtedy 27-ročný slovenský právnik. Už ako dieťa pocítil, aké to je vyrastať v rodine komunistami politicky prenasledovaného človeka. Jeho otec, tiež právnik, bol „nepriateľ stalinizmu“ a v čase, keď bola jeho manželka tehotná, bol väznený. Po prepustení z väzenia musel pracovať ako radový robotník. Pracovné príležitosti pre tých, čo nešli v prúde s komunistickou stranou, boli veľmi obmedzené. Najstaršie dieťa Baránikovcov, dcéra Katarína, emigrovala do Kanady už začiatkom 60. rokov. Vtedy nikto nemohol tušiť, že o 20 rokov neskôr ju bude nasledovať aj jej najmladší brat Alojz.

Alojz a Eva Baránikovci chceli emigrovať a vycestovať tiež do Kanady, za Katarínou. Do úvahy prichádzala práve juhoslovanská cesta. Dozvedeli sa o nej od priateľov. A tak si začali vybavovať povolenie na vycestovanie k Jadranu. Podarilo sa. Pri ceste vlakom cez Maďarsko sa v Székesfehérvári počas technickej prestávky vlaku stretli na peróne železničnej stanice s manželom Kataríny, ktorý im dal nejaké doláre. Otec Evy poznal nejakých priateľov, ktorí na útek z Juhoslávie použili turistický trajekt smerujúci do Talianska. Loďou sa takto na návštevu do Talianska prepravovali juhoslovanskí občania. Dovolenkári z Juhoslávie sa mohli medzi nich zamiešať, v Taliansku vystúpiť a požiadať o azyl. Toto bol aj pôvodný plán Baránikovcov. Tváriť sa neškodne a nalodiť sa na trajekt, ktorým sa dostanú do Talianska. Načasovanie bolo dôležité, čas však hral proti nim. Po príchode do prístavu zistili, že turistické lode už nepremávali. Bolo po sezóne. Celá ich jadranská dovolenka sa stala len horúčkovitou snahou o to, ako sa z Juhoslávie dostať na Západ.

Uvažovali aj o legálnejšej forme úteku a snažili sa získať na talianskej ambasáde víza do Talianska. Zašli tam a predstierali, že nevedia o tom, že ich pasy sú určené len pre Juhosláviu. Pracovníčka talianskeho konzulárneho úradu ich na túto skutočnosť upozornila nevyberavým spôsobom. Taliani ich teda kvôli obmedzenému pasu odmietli. Potom sa rozhodli kúpiť si cestovné lístky na vlak do Rakúska. Ak budú mať šťastie, pasová kontrola ich do Rakúska pustí. Žiaľ, nepodarilo sa. Dôstojník pohraničnej polície ich z vlaku vykázal s odôvodnením, že majú pasy len do socialistických krajín. Horšie však boli vyhrážky, že oznámia čísla ich pasov našim úradom. To pre Baránikovcov znamenalo hrozbu, že by boli po prípadnom návrate domov trestne stíhaní. Nebolo cesty späť. Museli nájsť spôsob, ako sa z Juhoslávie dostať na Západ.

Ich posledná nádej bolo pohraničné mesto Kozina, blízko hranice s Talianskom, o ktorom Eva od svojho otca vedela, že sa tu dá pešo prejsť cez hranicu. Kúpili si lístky na autobus a vydali sa tam. Vzali si na noc izbu, tá však ešte nebola uprataná a tak si išli poobzerať okolie. Všetky veci nechali u pani, ktorá im prenajala nocľah, a so sebou si na prechádzku zobrali len peniaze a turistickú mapu. Bolo už šesť hodín večer, smerovali stále k talianskej hranici a prešli už asi štyri kilometre. Nakoniec sa ocitli v lese a na čistine uvideli hraničné kamene. A pomysleli si „Keď už sme tu, tak sa nevrátime, prejdeme cez hranice“.

Zrazu sa však objavil juhoslovanský pohraničník. Predstierali, že sú turisti a stratili sa. Potom ho skúsili podplatiť, ale to vojaka len rozhnevalo a chcel ich odviesť k jednotke. Alojz povedal Eve, aby utekala cez hranicu. Tá sa rozbehla a on sa snažil vytrhnúť vojakovi. Jednou rukou držal syna, utekal a bránil sa úderom pažbou samopalu. Alojz syna pustil a kričal na neho, aby bežal za mamou. Zaskočený vojak nevedel, za kým má skôr utekať. Utekali ako o život a počuli za sebou streľbu, pravdepodobne do vzduchu. Vojaka z akcie odvolali z neďalekého hraničného priechodu. Už bol totiž na talianskom území, z čoho bol neskôr diplomatický incident. Baránikovci teda prebehli na talianske územie a stretli talianskeho vojaka, ktorému vedeli povedať len „asilo politico“. Konečne sa im to podarilo. Alojzovi ošetrili ranu na hlave. A ľudia z talianskej dediny im začali nosiť jedlo a oblečenie…

V Taliansku dostali manželia Baránikovci politický azyl, ale pretože chceli ďalej pokračovať do Kanady, museli zostať v utečeneckom tábore a čakať, kým prebehne imigračné konanie.  V tábore strávili 5 mesiacov a 9. februára 1982 dorazili konečne do Kanady. Doma zatiaľ prebehlo súdne konanie. Komická situácia na súde nastala, keď sudkyňa (nečakajúc na pojednávaní žiadne publikum) videla vstúpiť do pojednávacej miestnosti nejakého človeka a opýtala sa ho „Vy ste kto?“ Keď sa spamätala zo šoku z odpovede „JUDr. Alojz Baránik“ (na pojednávanie sa prišiel pozrieť Alojzov otec), nadelila Alojzovi Baránikovi mladšiemu 3,5 roka za opustenie republiky a jeho žene Eve 2,5-ročný trest. Baránikovci v Kanade 1982

Manželia Baránikovci so synom Michalom po prílete do Kanady v r. 1982

Alojz Baránik sa v Kanade uchytil a zostali tam 10 rokov. Počas tamojšieho pobytu sa im narodila dcéra Laura. V roku 1992 dostal pán Baránik výhodnú ponuku pracovať ako právnik v nadnárodnej obchodnej spoločnosti v Prahe. Využil ju a vrátili sa do už slobodného Československa. Po čase sa osamostatnil a v súčasnosti vedie v Bratislave úspešnú advokátsku kanceláriu. Ich deti Michal a Laura však žijú v Amerike, čo pán Baránik považuje za smutný dôsledok emigráciou roztrhnutých rodín. Na otázku, či by znova utiekli po tom všetkom, čo už dnes vedia, odpovedali obaja manželia „Áno, po krátkom premýšľaní áno.“

Eva a Alojz Baránikovci 2012

Eva a Alojz Baránikovci počas návštevy Toronta v roku 2012
(s preukazmi utečencov)


„Každý má právo opustiť ktorúkoľvek krajinu, aj svoju vlastnú, a vrátiť sa do svojej krajiny.“

(Všeobecná deklarácia ľudských práv, čl. 13, bod 2)

Občanom žijúcim v Československu bola v rokoch 1948-1989 odopieraná jedna zo základných ľudských slobôd. Na hranici neslobody umierali ľudia, ktorí sa snažili svoju slobodu naplniť.


Zdroje a obrázky:

Titulný ilustračný obrázok: Wikimedia Commons

Relácia CBC: Promised Land (Zasľúbená zem)

E-mailová korešpondencia autora s p. Baránikom

Českoslovenští turisté v Jugoslávii v období normalizace


Za spoluprácu pri príprave podkladov k blogu ďakujem Katke M.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie