Denník N

Sklo. Príbeh pacienta hospitalizovaného na psychiatrii

Laura Hospes a jej autoportrét pri hospitalizácii na psychiatrii, www.higherperspectives.com
Laura Hospes a jej autoportrét pri hospitalizácii na psychiatrii, www.higherperspectives.com

Jeseň. Dva biele plášte, injekcia, stúpanie po schodoch. A následná tma. Prebral som sa na druhý deň v klietke. Miestnosť bola prázdna. Žiadni ľudia. Zopár postelí. Prichádza zamestnanec, otvára dvere, niečo zamrmle, dvere sa zavrú. Deň letí. Je noc.

Ráno prichádza doktor, nariaďuje premiestnenie z klietky na nemocničnú posteľ. Ozve sa moje meno, prechádzam na chodbu. Sedím tu s ďalším pacientom, čakám na testy. Chlapec oproti ma ofačovanú ruku až po lakeť. Mlčíme a pozeráme do zeme.

Sedím na stoličke, predo mnou sa mihajú čiernobiele škvrny. Idem do izby. Prvé dni preletia, svetlo-tma svetlo-tma. Nič viac. Asi po troch dňoch mi pomaly dochádza, kde som. Skúšam vonkajšie dvere. Zavreté oddelenie, mreže na oknách. Čo sa vlastne stalo?

Laura Hospes, autoportrét, www.higherperspectives.com

Dno, úplná priepasť. Už pol roka sa mi v hlave objavovalo slovo „prepadlisko“. Nezadržateľne sa ku mne blížilo. Alebo som sa k nemu vydal ja sám. A teraz sa nachádzam v jeho epicentre. Všetko sa mi rozpadlo – vzťah, škola, priatelia. Ostal len pulz. Nič, len existencia, vhodená na prvé poschodie psychiatrickej kliniky. Oddelenie A.

Hodiny stojím pri okne, výhľad na nemocničný park ma fascinuje. Krásny strom rastie pri lavičke len päťdesiat metrov od mreží. Vietor sa s nim hrá, koruna sa kolíše v snovom rytme. Možno sa môj život musel rozpadnúť na kúsky, aby som tu mohol stáť a prosiť o jediné – byť tam, stáť pri tom strome a nadýchnuť sa. Dotknúť sa tej nahoty Bytia, len na par sekúnd pocítiť slobodu.

Prechádzam sa po chodbe; tam a späť. Okolie je zaplavené olejom, všetko sa naťahuje, vlečie. Chodidlo pomaly dopadá na sivú podlahu, šuchoce dopredu-dozadu. Keď zdvihnem hlavu, vidím aj ostatných. Jožko cvičí katu. Základná zostava, asi ju pozná z detstva. Pri každom kroku sa zakolíše, jeho obrovské oči dokážu priklincovať človeka k stene. Pri dverách sa nachádza Starý. Stále skúša, či sa nedajú otvoriť, mrmoce, hodí hlavou a znovu sa k nim vráti.

Podnikateľ mi ukazuje zápästie. Pýta sa, či vidím, ako mu skáču žily. Vraj vyskočia aj dva-tri centimetre nad ruku. Otec rodiny stojí pred fajčiarskou miestnosťou a stále opakuje – potrebujem sa uvoľniť, neviem ako, ale musím sa uvoľniť, chápete? A potom je tu naša zakliata Betka. Dobrý deň, volám sa Betka – a ty si kto? Pýta sa každé ráno. Večer dostáva elektrošoky. Má vlastne šťastie, je to už mesiac, ale pre ňu je to stále jeden deň.

Laura Hospes, https://www.higherperspectives.com/

Najzbehlejší pacient je alkáč Miro, veľký zarastený chlap, ktorý vie ako to chodí. Ak je to potrebné, vypomáha personálu. Keď ma posielajú na vyšetrenie mimo oddelenie, Miro mi robí doprovod. Dvere sa otvárajú, konečne som vonku. Po prvom kroku padám k zemi. Miro zasahuje, drží ma pod pazuchou a nesie ako opilca. Ľudia v nemocnici si nás premeriavajú, ale vidím len na pár metrov, aj to rozmazane.

O mesiac za mnou prichádzajú rodičia, domov odídem s batôžkom liekov. Pravidelné kontroly vyzerajú nasledovne – tak na koľko percent sa dnes cítite? Percentuálny život. Tak dajme 70%. Doktorka načmára recept a ide ďalší. Nabudúce skúšam iné percentá.

Lieky sú silné – zužujú život na jedenie, umývanie zubov a spánok. Všetko ostatné sa nachádza za hrubým matným sklom. Viete, že čosi viac existuje, ale ide to mimo vás. Mreže v hlave ostávajú. Mám chuť sklo rozbiť, no bojím sa, čo je za ním. Beriem všetky lieky, chcem ich spláchnuť.

Čo mi vlastne je? Ako dlho vydržím bez nich? Odkladám ich naspäť a začínam hľadať pomoc. Ozajstnú pomoc. Človeka, ktorý ma vypočuje, ktorý sa mi bude pozerať do očí. Človeka, s ktorým spoločne posunieme mreže. Človeka, pri ktorom sa konečne prestanem báť.

Dohadujem si prvé stretnutie. Mám šťastie na terapeuta, ktorý pracuje v rámci miestneho centra, liečba nie je drahá.

Laura Hospes, autoportrét, www.higherperspectives.com

Cesta nám trvala dva roky. A za tým hrubým matným sklom som bol ja. Konečne slobodný.

Podporte naše úsilie informovanosť a búranie mýtov psychických ochorení na tejto stránke. Ďakujeme.

Autor textu si želal zostať v anonymite, mená v texte sú zmenené. Zároveň je dôležité poznamenať, že autor bol hospitalizovaný na psychiatrii koncom 90. rokov. Jeho názory sa nemusia výlučne stotožňovať s názormi blogerky. 

Editované Klárou Kusou

Teraz najčítanejšie

Klára Kusá

Som človek, druh kultúrno-umelecký, dve nohy, dve ruky, vlasov tak akurát, myšlienok priveľa, racionality primálo. Cieľom môjho blogu je šírenie osvety v oblasti duševného zdravia. Svoje ťažkosti sa zároveň snažím ukazovať vo svetle pozitívnom, svetle inakosti a daru. Občas si odskočím aj do kultúrno-umeleckých vôd či tém, ktoré sa ma bytostne dotýkajú.