Denník N

O politických egach.

Každý z nás ho má. Politici samozrejme tiež. Lenže tie ich po istom čase pohybu v politickom priestore občas onemocnejú.

Ego. Osobné JA. Význam toho slova sa prevažne chápe ako uvedomenie si svojej vlastnej identity, subjektívnej jedinečnosti a odlišnosti od ostatných ľudí. V sociálnom priestore bežne vyskytujúca sa samozrejmosť.V politickom prostredí to vyzerá na plánovanú povinnosť byť iný ako ti iní. Pre mnohých politikov je nudou mať oblečenú rovnakú charakterovú rovnošatu ako ostatní. Fenomén odlišnosti predsa len robí sociálne spoločenstvá farebnejšie a pestrejšie. Politické persony sa takejto realite veľmi radi prispôsobujú a často ju s obľubou aj prekračujú. Niečím sa líšiť je predsa nutné.

A tak sme svedkami bodu zlomu, v ktorom dochádza u politikov k “ vyliahnutiu“ ich nového charakterovo iného JA. Bod nového zrodu je pre mnohých rýchlym bezbolestným pôrodom, kde sa ich pôvodné možno ľudské JA transformuje do “ niečoho väčšieho“. Z pôvodne malého j/a/ sa stáva niekoľkonásobne väčšie a výraznejšie J/A/. Byť pozorovateľom takýchto “ zmenových“ hier býva niekedy skutočne zábavné, ak by tá zábava nevyvolávala zároveň aj smútok a rozčarovanie u tých, ktorí sú svedkami takýchto hier.Pôvodne filantropická orientácia, čo všetko plánujú spraviť aby sa mali ľudia lepšie sa časom mení na jednoduchý zákon sebectva. „Ľudomilný postoj“ sa po istom čase infikuje na ego postojovú variáciu vyjadrenú monológom jednej z možných verzií: “ spravím všetko preto aby som sa mal lepšie JA“. Ostatní to určite prežijú.

Politické ega sídliace na dočasných politických adresách začnú po istom čase trápiť niektoré choroby. Väčšina z nich začne“ trpieť“ obžerstvom moci. Syndróm hybris, syndróm mocenskej pýchy/ prvykrát ho pomenoval britský politik a psychiater David Owen/je chorobou ktorou sa mnohí nielen nakazia, ale sa s týmto syndrómom identifikujú. Stáva sa súčasťou ich identity. Závislosť politického aktéra na svojej moci má aj univerzálnejší symptomatický obraz. Ignorácia názorov iných, neuznanie vlastných chýb, stále im chce niekto škodiť atď. Identita politika sa rozširuje alebo dopĺňa vlastnosťou, ktorú by sme mohli zadefinovať ako mocenstvo. Bývalý predseda vlády by o tom vedel niečo povedať, nakoniec aj povedal. Jeho „demisný úsmev“ by mohol byť učebnicovým príkladom neverbálneho vyjadrenia spomínaného syndrómu. Ak si zresetujete pamäťové stopy, môžete si vybaviť reakcie mnohých minulých, či súčasných držiteľov moci a presvedčíte sa, že je to tak.

A ak náhodou zabúdate, stačí zhodnotiť súčasné dni a aktuálne vystupovanie poslanca Fica pri uchádzaní sa o post ústavného sudcu. Odpovie na čo chce, neodpovie na čo nechce. V syndróme mocenskej pýchy a “ samo jedinečnosti“prerastenej do arogancie je priam zacyklený. Politických príbehov s aroganciou moci máme na rozdávanie. Aby som neubližoval domácej politickej aréne, týmto syndrómom trpia aj politici zastrešujúci zahraničné politické scény. Mocenskou pýchou posadnuté Ega ponúkajú len svoje politické pravdy a kto k nim má výhrady je posadený na lavicu hanby, alebo si bude musieť naštudovať pripravovaný tlačový zákon aby nebol posadený aj niekde inde.

Mocenská pýcha často kráča ako ruka v ruke s narcistickou orientáciou. Ďalšia choroba, ktorou politické Ego onemocnie. Politický priestor v ktorom sa politik pohybuje poskytuje ich politickým egam nadštandardné možnosti aby  svoju narcistickú jedinečnosť a výnimočnosť nielen prezentovali, ale sa v nej aj utvrdzovali. Pritákavajúce, sklonené hlavy, súhlasné prejavy, ktoré títo vyvolení majú radi ich v subjektívne vnímanej jedinečnosti posúvajú na piedestál, na prvé miesta v “ duchaplných súťažiach krásy“. Kam to môže prerásť ukazuje príklad svojsky hodnotiaceho pohľadu predsedu Národnej rady v súvislosti s komisionálnym zhodnotením jeho rigoróznej, či neviem akej to práce. Poďakoval komisii, že v hodnotení nebolo uvedené slovo plagiát a tak všetci jeho neprajníci vyšli naprázdno. Odpísaných bol šesťdesiatri strán so sedemdesiatich dvoch, ale plagiát to nebol. Jeho Egu to stačí aby sa cítilo čisto. Sila osvojeného narcistického JA sebareflexii nedáva šancu.

Ďalším príkladom nadštandardnej narcistickej orientácie môže byť aj podpredseda Národnej rady, M. Glváč. On sleduje moderné trendy súčasnej doby. V rámci samoľúbosti a trendovej selfie mánie podľa prezentovaných informácii pripomenul svoju podobizeň Alene Zsuzsovej dokonca z parlamentnej pôdy. Záľuba v samom sebe je dnes in, tak prečo nie . To, že komunikoval nielen vizuálne, ale využil aj iné komunikačné kanály rozsvietilo politické javisko. Samozrejme zopakoval sa klasický scenár pri takýchto a podobných odhaleniach.  Najprv popieranie a obviňovanie mediálnej mafie. Po tejto komunikačnej fáze o lži a zverejnenej nepravde sa jeho samoobhajovanie zmenilo. Jeho komunikácia s dotyčnou bola pod spravodajskou kontrolou a preposielané tweety boli dielom niekoho iného rozhodne nie jeho. Dávno zabudnutý Hopkirk /pre tých neskôr narodených , duch vystupujúci v duchársko- detektívnom seriáli Randall a Hopkirk/ je znovu na politickej scéne. Satira, či realita. Nechajme sa prekvapiť kde táto súčasná Dobšinského rozprávka o dobrom, či zlom alebo pravdu či nepravdu hovoriacom podpredsedovi Národnej rady skončí. “ Nie je to tak ako to vyzerá“ hovoria mnohí pristihnutí pri čine.

Realita nám však ukazuje, že pôsobiť príliš dlho v politickej koride sa nevypláca. Politici onemocnejú a politické Ega strácajú súdnosť a úsudok. Zdá sa,že takýmto spôsobom “ berlínsky múr“ nezbúrame i napriek tomu, že predseda vlády nás k takejto aktivite vyzval.

Ivan Bindas.

Teraz najčítanejšie