Hanka, nemaj stres!
Malá hláška, ktorá vznikla v tábore pri člnkovaní sa s deťmi a skrýva v sebe veľkú silu o tom, že deti majú silu odčerpať stres výmenu za našu lásku k nim.
Prechádzam sa po ulici a sledujem ľudí – väčšinou vidím zamyslené tváre, strojené správanie. Pozrieme sa na detské ihrisko a vidíme spontánnosť detí – keď majú chuť kričať a blázniť sa, kričia a bláznia sa, keď sa udrú, plačú – nič nehrajú. A čo my „VEĽKÍ DOSPELÁCI“? Nežijeme naše dni trošku strojene? Máme chuť aj kričať a blázniť sa, ale nespravíme to. Športujeme seriózne, ba až nudne ako by šlo o život. Tak isto vedieme rozhovor s rodičmi, s priateľmi, … Kráčame a pozeráme do zeme. Ráno sa zobudíme a na autopilota prejdeme 18 hodín kým opäť zaľahneme do svojej postele a takto deň za dňom sa blížime k nášmu koncu.
Ľudia (animátori) ktorí sa vrátia zo školy v prírode alebo z tábora mi často vravia, ako im ten týždeň chýba, ako im chýbajú deti. Prečo však to tak je? Či sú v kolektíve dospelých, či detí, všetko sú to rovnocenné ľudské bytosti – prečo potom im chýbajú viac tí (podľa slov dospelých) „malí, nevychovaní a ešte o svete nič netušiaci ľudkovia“? Lebo oni odčerpávajú stres z našich životov. Ale keďže fungujeme na nejakej celoživotnej výmene, aj tu funguje priama úmera – čím viac lásky a nášho času deťom venujeme, tým viac stresu z nás odbúrajú. Práve na základe vety z nadpisu som si uvedomil, že to takto funguje – áno, nájde sa mnoho skeptikov, ktorí budú udávať príklady, prečo to nefunguje a prečo je to inak a podobne. Z mojej pár ročnej skúsenosti však naozaj vyplýva. Konkrétne v túto chvíľku sme sa plavili na člnku, ktorý som v tom čase ovládal prvýkrát – nebolo to profesionálne, no prežili sme – a mal so v člnku dve deti – Hanku a Emku – keď nás už dve minúty točilo na jednom mieste, dievčatá sa na tom skvele bavili – Hanka zo srandy stresovala a my len s úsmevom na ňu: „Hanka, nemaj stres!“ a na tejto hláške sme sa vedeli potom smiať celý tábor a taktiež rok na to, keď sa k nám pridala opäť Emka. Viem, že toto bude zážitok, na ktorý si budeme pamätať do konca života. Keby namiesto mňa sedel profesionál, ktorý by si nevedel vedieť z života spraviť srandu – ostal by dievčatám zážitok- áno, viezli sme sa v člnku, išli sme ako sa má ale kde je sranda. Naučme sa byť tu a teraz na zemi, naplno, pre druhých, dajme do každej činnosti svoju veselosť (každý ju má vo svojich hlbočinách, tak ponorme sa pre ňu).
Preto vravím KAMARÁT, nemaj stres! Ži čo to dá a naplno, každú chvíľku svojho dňa:) Verím, že ak si doteraz nemal/a pekný deň, tak si ho už budeš vedieť vytvoriť. Ak máš chuť zakričať, zakrič, máš chuť sa zabávať, zabávaj sa, hlavne nemaj stres.
