Mladý prezident a prečo nie
V roku 2014 sme ešte nepoznali váhavé „nie“, nepočuli sme ani ono slávne „pol na pol“ a Rado Procházka, ktorý len nedávno opustil rady KDH, sa chystal na prezidentské voľby so sloganom: „Mladý prezident? Prečo nie!“. Hoci sa Procházka funkcie nedočkal, po piatich rokoch sa patrí hodnotiť.
Začnem osobne. Krátko po voľbe Andreja Kisku som sa ocitol na niekoľko týždňov v Taliansku. V lete 2014 si Európa pripomínala 100 rokov od začiatku Veľkej vojny, a pri tejto príležitosti navštívil jedno z talianskych miest ležiacich na hraniciach so Slovinskom ich prezident. Tak som mal možnosť stretnúť vtedy 89-ročného Giorgia Napolitana.
Táto udalosť spôsobila vzájomné nechápačky. Ja som nechápal, prečo si Taliani zvolia za prezidenta bývalého komunistu, ktorý chválil inváziu ZSSR do Maďarska v päťdesiatom siedmom – a ešte ho svorne považujú za prvok, ktorý na politickej scéne spája. Oni nechápali ako je možné, že my sme si za prezidenta zvolili človeka, ktorý má len 51 rokov. A to ešte nevedeli, že nám reálne hrozil niekto ešte mladší. Procházka, samozrejme.
Zvolili sme si v Kiskovi mladého prezidenta? Rozhodne. A malo to aj svoj dôvod: mali sme skúsenosť s Ivanom Gašparovičom a mnohými jeho vyjadreniami, ktoré by boli úsmevné, keby neboli smutné. Andreja Danka sme vtedy ešte nepoznali.
Tak aké teda bolo prezidentovanie mladého prezidenta? Pre toho, kto si z Kisku dopredu neurobil mýtickú postavu politika bez chyby a hany, nepochybne uspokojivé. Má svoje politické názory, urobil aj zopár chýb, iste. Hanbu však neurobil, a dovolím si tvrdiť, že po mnohých stránkach zvýšil úroveň aj očakávania od úradu, ktorý zastával.
Sú to však posledné dva roky Kiskovho funkčného obdobia, ktoré spôsobujú pár otáznikov. Nie pre niečo, čo by Kiska urobil, či neurobil. Jednoducho kvôli tomu, čím je – mladým prezidentom. Otázky a otázniky ohľadom jeho politickej budúcnosti, náznaky odpovedí a zaručené kuloárne informácie na jednej strane dali do ruky veľmi účinnú zbraň jeho kritikom. Čo je však horšie, paralyzovali prezidenta. Vízia Kisku ako politického hrdinu-zjednotiteľa z neho nakoniec – povedzme si otvorene – urobila postavu ešte viac zaangažovanú v straníckej politike, než bol „akoby člen Smeru“.
Má to byť kritika Kisku? Nie. Je to zlé? Neviem. Asi je to prijateľná cena za to, že by sme mali Fica či Procházku. Ale mal by to byť precedens, že by sme si teraz volili 40 – 50 ročných ľudí, pre ktorých bude prezidentský úrad vhodným rozbehom do veľkej politiky? No… to by sme hádam nemuseli. Pre ich vlastné dobro. Taká Remišová to pochopila.
A na záver… jasné, že vek nie je všetko. Ale ľudia, práve vďaka tomu s istotou vieme, že Harabin je nevoliteľný hulvát, nie? ;)
