Prečo podporujem Roberta Mistríka?

S Robertom Mistríkom som sa zoznámil keď sme mu, spolu s kamarátmi, ako dobrovoľníci pomáhali zbierať podpisy pod jeho petíciu na prezidentskú kandidatúru. Bolo to počas Pohody. Počasie bolo neznesitelne horúce, predznamenávalo príchod letnej búrky. Rozdelili sme sa na dve skupiny. Moja skupina stála pred vlakovou stanicou, druhá bola v meste. Zber išiel na prekvapenie ľahko, ľudia sa celkom zaujímali kto to vlastne je a prečo chce kandidovať za prezidenta. Pre väčšinu z okoloidúcich sme boli zvestovateľmi správy o tom, že sa v budúcnosti budú nejaké voľby vôbec konať. Pán Mistrík bol počas celej doby zbierania s nami, buď s jednou, alebo s druhou skupinou. Viackrát pri iných kampaniach som školil dobrovoľníkov ako zbierať podpisy čo najefektívnejšie a čo najrýchlejšie- jedným z pravidiel, ktoré si pri zbieraní podpisov musíte pamätať je nenenchať sa vniesť do siahodlhej konverzácie o veciach, ktoré s predmetnou kampaňou nesúvisia. S rukou na srdci môžem prehlásiť, že Róbert Mistrík toto pravidlo striktne nedodržiaval.

On nechcel od ľudí len podpis, alebo sa predstaviť. On sa chcel reálne s ľuďmi porozprávať o tom čím žijú a čo ich trápi. Častokrát skĺzol do dlhších konverzácií a bolo zaujímavé sledovať ako sa k týmto konverzáciam pridávali ďalší a ďalší ľudia. Niektorí prichádzali, niektorí odchádzali a on vždy vedel viesť rozhovor tak aby sa v ňom nikto nenudil, alebo aby mu nerozumel. V ten deň sa nám podarilo nazbierať niekoľko stovák podpisov. Vôbec ma nemrzí, že som oželel pár hodín programu môjho milovaného festivalu. Od toho dňa som preňo zbieral podpisy ešte viackrát a po každom jednom zbere pán Mistrík trval na pozvaní na kávu, alebo jeho obľúbené koláče. Veľmi ma potešilo a aj prekvapilo, že našu pomoc si vážil natoľko, že po každom zbere s nami sedel aj niekoľko hodín pri vedení dlhých a plodných diskusií o politke, školstve alebo len tak o nás. Pri týchto rozhovoroch som sa utvrdil v tom, že sa chce naozaj úprimne stať prezidentom. Nie je to preňho len prestížny karierny postup, alebo korisť, ktorú chce uloviť. On skutočne chce byť taký prezident, ktorý príde kamkoľvek bude treba a kedykoľvek bude treba. Svedčí o tom aj ďalší spoločný zážitok.

Celé leto som trávil v Mobilnej poslaneckej kancelárii našej strany SPOLU, s ktorou cestujeme po celom Slovensku a s ktorou prídeme skutočne aj do tej najmenšej obce aby sme zbierali podnety od občanov.
Uprostred horúceho leta sme prijali pozvanie do obce Dolná Strehová neďaleko Veľkého Krtíša kde sa mala konať suťaž vo varení a jedení halušiek spolu stradičným dedinským kultúrnym programom. Akcia sa konala uprostred lazov, na lúke ku ktorej viedla asi 3km dlhá poľná cesta. V kampaniach zastávam názor, že každá využitá príežitosť na stretnutie s občanmi je míľový krok k úspechu a preto mi napadlo na túto akciu pozvať aj pána Mistríka. Nesmierne ma prekvapilo že aj napriek tomu, že na akcii bola odhadovaná účasť cca 400 ľudí, konala sa pánu Bohu za chrbtom moje pozvanie prijal a dokonca sa rozhodol pridať sa do nášho súťažného družstva vo varení halušiek.

Keď sme prišli na miesto boli sme prekvapení, že na akcii sa húfne mihali zelené tričká a preto som sa bál ako to celé dopadne. Keď miestni uvideli, že na ich akciu zavítal prezidentský kandidát boli skutočne prekvapení. Ešte viac prekvapene sa tvárili keď ten kandidát, ktorého poznali z televízie a billboardov zobral do ruky sekeru a začal rúbať drevo pri kotlíku, v ktorom s mojími kolegyňami varili halušky. Súťaž sa naplno rozbehla a mňa sa začala zmocňovať úzkosť z toho, že som mu tak nejak zabudol povedať, že tie halušky bude treba aj súťažne zjesť a že v našom tíme, ktorý sa skladal z dvoch drobných kolegýň a jedného prezidentského kandidáta bude práve on ten, ktorý bude musieť 400g ich spoločného diela zjesť na čas pred zrakom celej dediny. Keď som mu to oznámil na moje prekvapenie sa potešil a so slovami „Však ja mám halušky rád“ sa rozhodol tejto úlohy s radosťou zhostiť. Dovolím si tvrdiť, že pre celú dedinu to bola top udalosť roka keď videli možného prezidenta súťažiť s ich susedmi v jedení halušiek.

Naše spoločné kampaňovanie mi dalo mnoho ďalších príležitostí spoznať Róberta Mistríka ako človeka, ktorý sa nebojí výziev a do všetkého čo robí ide naplno. Je to človek, ktorý neúnavne od mája chodí do regiónov a rozpráva sa s ľuďmi o veciach ktoré ich trápia, ale hlavene je to úplne normálny človek z mäsa a kostí, ktorý miluje zákusky a vie sa zasmiať na každom dobrom vtipe. Jeho životné úspechy ho nepokrivili a dám ruku do ohňa za to, že príde aj o rok na súťaž vo varení a jední halušiek aj do inej slovenskej obce aj ako úradujúci prezident.