Denník N

Keby som bol psychológom

Keby som bol psychológom, lákalo by ma venovať sa psychologickým experimentom. Pravdepodobne ste už niečo počuli o tom najznámejšom z nich: Stanfordskom väzenskom experimente. Napriek tomu, že neskončil veľmi slávne, bol v jednej veci veľmi úspešný – názorne ukázal, že v niektorých z nás (a možno vo väčšine z nás, alebo dokonca v každom z nás) drieme beštia schopná tyranizovať bezbranných ľudí.

Ak ste si niečo prečítali o drastickom priebehu Stanfordského experimentu, možno vám napadlo, či by nebolo lepšie robiť podobné experimenty najskôr na zvieratách. Ľudská psychika je iste rádovo zložitejšia ako zvieracia, ale možno existuje nejaký základ spoločný pre všetky tvory žijúce v skupinách.

Možno na toto myslel aj etológ J. B. Calhoun, ktorý experimentoval s myšami. Netýral ich, skôr naopak – vytvoril pre nich prostredie, kde im nič nechýbalo a mali všetko pre komfortný myší život. Hotový myší raj. A ako to dopadlo? Zase zle. Vo svete bez stresu si ho myši začali samé vyrábať. Agresívne sa síce správali len niektoré jedince, no egoistické boli všetky. A to natoľko, že sa prestali rozmnožovať. Po nejakom čase kolónia myšieho raja vyhynula.

Pán Calhoun zopakoval svoj experiment niekoľkokrát, vždy s rovnakým neradostným výsledkom. Potom skúšal meniť parametre experimentu a hľadal niečo, čo zabráni degenerácii myšej spoločnosti. Tým spásonosným niečím bola spolupráca. Ak boli myši nútené spolupracovať, zaujímali sa o seba navzájom a žili „sociálnym životom“. Kolónia spolupracujúcich myší bola schopná žiť neobmedzene dlho. Alebo aspoň dovtedy, kým to pána Calhouna neprestalo baviť.

Vráťme sa ale späť k ľuďom. A k väzeniam. Skúste si predstaviť takýto experiment: Máme 2 cely, v každej jedného väzňa. Môžu spolu neobmedzene komunikovať, ale bez fyzického kontaktu. V oboch celách je vodovodný kohútik, ktorý ale púšťa vodu v druhej cele. Ak sa chce väzeň napiť, musí požiadať druhého väzňa, aby mu pustil trochu vody. Čo myslíte, ako to dopadne?

Predpokladám, že keby sme do tých ciel dali dvoch náhodne vybraných ľudí z ulice, nemali by problém sa dohodnúť a navzájom si pomáhať. Lenže čo ak by to boli dvaja skalní fanúšikovia dvoch súperiacich futbalových klubov? Alebo dvaja fanatickí veriaci dvoch rozdielnych náboženstiev? Jednoducho dvaja zarytí nepriatelia? Nechal by niekto z nich umrieť toho druhého na dehydratáciu aj za tú cenu, že on sám zomrie rovnako? Alebo by sa napokon dohodli? Bolo by zaujímavé sledovať, aké cesty viedli k tej dohode.

Je pravdepodobné, že väčšina experimentov by nedospela k mieru medzi zúčastnenými väzňami, ale len k prímeriu. Pocity väzňov by sa dali opísať slovami: dám sa ti napiť, ale aj tak s tebou nesúhlasím, nenávidím ťa a pohŕdam tebou. To tiež nie je bohvie aký výsledok. Keď nad tým však rozmýšľam, tak spolupráca spočívajúca v tom, že druhému človeku umožním napiť sa, je dosť primitívna. Doslova na úrovni tých vyššie spomínaných myší. Lepšie by bolo nájsť vyslovene ľudské motívy na spoluprácu a úplne ideálne, keby sa tá spolupráca týkala podstaty sporu medzi subjektami experimentu.

A teraz sa na to pozrime trochu inak. Miestom, kde v súčasnosti najviac chýba ochota k spolupráci a názorová tolerancia, sú sociálne siete. Čo by ste povedali na to, keby sme náš experiment modifikovali tak, že celá komunikácia medzi väzňami by prebiehala cez sociálnu sieť? A tým nemyslím uzavretý chat, ale povedzme Facebook. Čo keby vzájomnú komunikáciu väzňov mohli sledovať a komentovať iní ľudia? K čomu by ich nahovárali racionálnymi argumentami a do čoho by ich tlačili emocionálnym vydieraním?

A napokon mi napadlo ešte niečo. Ak sú väzni dvaja, ich spolupráca funguje na základe vzájomnej reciprocity. To nie je veľmi zložitý vzťah. Budem k tebe dobrý, keď aj ty budeš ku mne dobrý. Ale skúsiš byť ku mne zlý, aj ja budem zlý. V živote je to vždy zložitejšie. Skúsme teda modifikovať experiment tak, že väzni nebudú len dvaja, ale traja, alebo štyria, alebo viacerí. Ak by si navzájom regulovali vodu, prvý by reguloval vodu v cele druhého, druhý v cele tretieho, tretí v cele štvrtého a tak ďalej, až posledný v cele prvého. Ako by to asi dopadlo?

Výsledok by značne závisel na povahe konfliktu medzi nimi a na spôsobe komunikácie. Inak by to dopadlo, keby mohli komunikovať len väzni zo susediacich ciel a inak, keby mohli komunikovať každý s každým. Zaujímavý by bol variant experimentu, kde by niektorí účastníci mali neobmedzenú možnosť vyslovovať svoj názor a ostatní by sa len raz za čas mohli vyjadriť k istým všeobecným otázkam výberom z dvoch možností (áno-nie).

Tieto experimenty by sa dali donekonečna vylepšovať, až by sa takmer celkom podobali na bežný život spoločnosti. A o to vlastne ide – naučiť sa žiť metódou pokus-omyl tak, aby tie omyly čo najmenej boleli.

Teraz najčítanejšie

Peter Kupčík

Snažím sa na známe veci a fakty pozerať trochu inak. Nemusíte veriť tomu, čo píšem. Stačí keď o tom budete rozmýšľať.